Pátrač v ľudských dušiach, v archívoch i v krajinách
Dnes uplynie desať rokov od tragickej autonehody, pri ktorej zahynul novembrový líder, bývalý federálny minister vnútra a zakladateľ ÚPN Ján Langoš.
Vladimír Merta sa spýtavo pozeral na početnú skupinu svojich priateľov, čakajúcich naňho po jeho bratislavskom koncerte: „Jano tu nie je?“ – „Musí ísť skoro ráno autom do Košíc,“ odpovedal ktosi. „Ale zajtra večer sa na teba príde pozrieť.“ Celkom výnimočne totiž vtedy pred desiatimi rokmi mal český folker v Bratislave počas dvoch dní dva koncerty.
Ten druhý večer sa takmer totožná zostava jeho priateľov, zdrvená správou o tragickej nehode, neplánovane zišla na tom istom mieste znovu. Merta venoval svoje smútočné hranie Langošovej pamiatke a všetko sa to zmenilo na tiché vzájomné zdieľanie útržkov zmätených spomienok. Tie, dnes už utriedené, nevybledli ani po desiatich rokoch.
Strážca pamäti národa
Najčerstvejšie sa vynárajú v súvislosti s Ústavom pamäti národa, ktorý sa mu tri roky predtým podarilo založiť. Bol to vtedy doslova malý zázrak, keď v parlamente získal dostatočný počet poslancov pre svoju myšlienku, ktorá bola zmyslom jeho politického života. Myšlienku zápasu proti zlu, za pravdu, zápasu za pamäť národa. Bol presvedčený, že bez vyrovnania sa s minulosťou nemôžeme byť naozaj slobodní.
Až neskôr, po tej tragickej havárii, sme sa postupne dozvedali, že vtedy do Košíc ani nemusel ísť, no považoval za povinnosť na súde hájiť česť svojho ústavu osobne. On najlepšie vedel, že ÚPN potrebuje ten najvyšší stupeň ochrany.
„Čo sa stalo s nami, príslušníkmi národov strednej Európy, so starou-prastarou kultúrou, postavenou na princípoch judaisticko-kresťanských, že sme pripustili zločinecké režimy, počas ktorých sme si nechali zobrať majetky, slobodu, náboženskú vieru, a že sme pripustili, aby trvali 40 rokov? Čo sa to stalo s týmito národmi?“ Tieto otázky, inšpirované štúdiom filozofa Jeana Steinera, ho hnali k praktickej činnosti, ku skutkom, a tým najvýznamnejším bolo práve presadenie zákona o zriadení ÚPN.
Slovensku sa to podarilo ako prvej z postkomunistických krajín a Ján Langoš nabádal aj českých politikov, aby si túto ideu osvojili. „Bolo to v českom Senáte, kde mal prednášku o ÚPN. Vyzýval nás, aby sme niečo podobné založili aj v Českej republike, a jeho vystúpenie malo obrovský úspech,“ spomína bývalý senátor Jan Ruml, začiatkom 90. rokov tiež Langošov námestník na federálnom ministerstva vnútra.
Langoš bol podľa neho systematický človek, ktorý sa najradšej sústreďoval na archívne záležitosti, na činnosť rozviedky, kontrarozviedky, zaoberal sa aj vecami, na ktoré by ani nikto nemal čas.
„Rozmýšľal koncepčne, cítil, ako komunistický režim mohol fungovať cez ŠtB, rozviedku a kontrarozviedku, čo mu, myslím si, neskôr veľmi pomohlo práve pri vytváraní Ústavu pamäti národa.“
Odchod do Prahy
Do Prahy odišiel Ján Langoš už v prvých týždňoch revolúcie. Verejnosť proti násiliu, ktorú spoluzakladal, ho síce chcela po prvých slobodných voľbách v júni 1990 nominovať na post predsedu slovenskej vlády, no on sa rozhodol vypočuť volanie Václava Havla, ktorý ho navrhol na federálneho ministra vnútra.
Vstup na politickú scénu nebol preňho náhodný, hoci dovtedy Langoša (tak ako takmer všetkých revolučných lídrov) širšia verejnosť nepoznala, a aj mnohí z jemu bližšieho okolia mali len matné tušenie o jeho prednovembrových aktivitách.
„Janov záujem o politiku bol zrejme prirodzený, bol indoktrinovaný z domu. Pochádzal z banskobystrickej katolíckej rodiny, ktorá bola ostrakizovaná, ako vravia komunisti – na smetisku dejín,“ spomína manželka Gaba. „A tak napriek svojej obrovskej sčítanosti, inklinácii k umeniu, filozofii a ďalším humanitným vedám jedinou fakultou, kde mal šancu sa dostať, bola elektrotechnická. Po jej skončení začal pracovať v Ústave technickej kybernetiky SAV, tam stretol rovnako naladených ľudí, časom sa dostali k disidentskej literatúre a čoskoro sme mali k dispozícii všetky samizdaty, ktoré kolovali.“
Oáza pri Zore
Niektoré z nich (K, Altamira a Bratislavské listy) vznikali a ďalšie sa rozširovali aj v pohostinnom byte pri známej pivárni Zora, kde manželia Langošovci žili aj s dcérkami Ninou a Luciou. Byt bol často miestom priateľských stretnutí, no zároveň si držal svoje tajomstvo ako priestor, v ktorom sa konali vášnivé politické debaty či pracovné schôdzky disidentov. Viacerí Langošovi priatelia sa práve v tomto byte zoznámili napríklad aj s Václavom Havlom.
„Naša Lucka ho spoznala ako desaťročná,“ pokračuje Gaba Langošová. „Pri jednej z návštev Havel nechal auto zaparkované pred hotelom Forum a Jano ho pešo všelijakými uličkami doviedol k nášmu domu, ukázal mu, kde má zazvoniť, a odišiel, aby Vašek vošiel do domu sám. Otvorila mu Lucka, ktorá sa mala o neho postarať, kým sme sa my vrátili z práce. Keď som prišla domov, sedeli za kuchynským stolom, on mal okolo krku prehodený šál, pil čaj alebo kávu, ona bola vyčesaná, s náušnicou v uchu, a debatovali. Havel bol taký, že nech ste sa ho opýtali čokoľvek, zamyslel sa a veľmi vážne odpovedal. Nesprával sa k nej ako k decku.“
Príjemnú atmosféru v to popoludnie len raz narušilo zvonenie, keď pred dverami stáli dvaja muži v baloniakoch, nakúkali dnu a pýtali sa na niečo vymyslené. „Eštebáci okolo nás však krúžili dávno, Jano bol viackrát na výsluchoch, najviac boli zvedaví na samizdatové časopisy a na kontakty s Čechmi. Raz ráno zvonili u nás už o pol piatej, no Jano povedal, že do pol siedmej im neotvorí. Museli sme vydržať zvonenie, čo bolo nepríjemné najmä preto, že deti boli pri tom. O pol siedmej sme tajným otvorili dvere, Jana odviedli, ale poobede ho pustili.“
Kysucký azyl
Kontakt s českým disentom sa utužoval aj v zabudnutej prírode kysuckých Brízgaliek. V dnes už legendárnej oáze slobody, ďaleko od civilizácie, nachádzalo spásonosný azyl okrem „domácej“ bratislavskej partie, ktorá tento kút objavila pre seba v polovici 70. rokov, aj mnoho českých intelektuálov a umelcov vrátane spomínaných Havla či Mertu, ale aj Vladimír Mišík, Andrej Stankovič a ďalší.
V drsnom prostredí Brízgaliek sa najmä relaxovalo, no okrem nikdy sa nekončiacej práce na opravovaní opustených drevených príbytkov pre pastierov a ich zvieratá či nosenia vody z prameňa bolo treba permanentne zabezpečovať z doliny zásoby jedla a pitia. „My z Čiech sme mali privilégiá,“ hovorí Merta, „nemuseli sme vláčiť hore toľko fľašiek. Predpokladalo sa, že ako ľud z nížin nemáme tie potrebné morálno-vôľové vlastnosti horského kmeňa.“
Kysucké kopce a lesy poskytovali Langošovi aj vďačný terén pre jeho veľkú záľubu. „Spolu s Agnesom Snopkom sa hrali na pátračov, vyrazili v noci do tmy a pátrali. Ešte horšie to bolo na spoločných zimných dovolenkách, o polnoci si zobrali lyže a zmizli. Ale nikdy sa im nič nestalo,“ dodáva Gaba Langošová.
„Jano bol pátrač,“ pritakáva Jan Ruml. „Pátrač v ľudských dušiach, v archívoch, v krajinách, ktoré navštívil. Hovoril som si, že musel mať indiánskych predkov, stále chcel niečo poznávať, pátrať, porozumieť tomu. Tak to bolo aj na ceste v Spojených štátoch, počas oficiálnej Havlovej návštevy ohľadne nášho prijatia do NATO, plnej rokovaní s FBI či so CIA. No večery a noci boli naše. S Janom sme sa vždy nejako stratili americkej ochranke a vyrážali sme na dobrodružné cesty po New Yorku, najmä v Harleme to vyzeralo niekedy naozaj nebezpečne. No my sme boli šťastní.“
Ján Langoš – nepohodlný za života i po smrti
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
