Keby Maduro neexistoval, Trump by si ho musel vymyslieť. Prečo napätie medzi USA a Venezuelou vyhovuje obom

Nicolásovi Madurovi sa na pobreží oceánu z príkazu amerického prezidenta výhražne pohybujú vojnové lode s päťtisíc vycvičenými vojakmi na palube.

Venezuelský diktátor však nemá na práci nič dôležitejšie, než dekrétom posunúť vianočné oslavy už na začiatok októbra.

Možno sa pýtate, čo to majú Venezuelčania na čele za exota, keď ho vo vyhrotenej medzinárodnej situácii zaujíma, kedy sa začnú spievať koledy a organizovať posedenia so Santom. Nenechajte sa však pomýliť, ten zdanlivý nešika, ktorý sám seba kvôli mohutným fúzom prirovnáva k „súdruhovi Stalinovi“, už dvanásť rokov úspešne upevňuje svoj režim napriek všetkým politickým otrasom.

A pomáha mu v tom aj predĺžený advent. Opakovane ho využíva najmä na to, aby zdarma distribuoval inak nedostatkovú šunku a bravčové karé, ktoré za normálnych čias vo Venezuele bežne bývali súčasťou štedrovečerných stolov.

Maduro, ktorého socialistická politika priviedla vlasť na mizinu, môže okolo seba propagandisticky mávať bravčovým stehnom, aby predvádzal štedrosť režimu. Zaberá to však čoraz menej. Inak by z tridsaťdvamiliónovej Venezuely neutiekla v dôsledku všeobecného nedostatku štvrtina jej obyvateľov. Ale diktátor má aj iné prostriedky na to, aby sa udržal pri kormidle.

Dedič diktatúry

Keď v marci 2013 zomrel charizmatický Hugo Chávez, nezdalo sa, že by ním vybraný nástupca Nicolás Maduro mohol veľmi dlho udržať socializmus dvadsiateho prvého storočia.

Bývalý vodič autobusu s nulovým osobným kúzlom nepôsobil ako človek, ktorý by dokázal vydržať enormný tlak spoločnosti na návrat demokracie kedysi patriacej v Latinskej Amerike medzi najstabilnejšie. Lenže Maduro prekvapil a