Denník N

Má šesť detí, štyri z nich nechodia do školy, ale učí ich doma. Ako vyzerá domáce vzdelávanie

Viera Krajčovičová s manželom. Foto – archív VK
Viera Krajčovičová s manželom. Foto – archív VK

Viera Krajčovičová vyštudovala učiteľstvo matematiky a fyziky. Jej syn má dyslexiu, a tak sa rozhodla, že sa už nebude učiť v klasickej škole, ale bude ho učiť doma. Dnes doma učí štyroch synov, najstaršia dcéra chodí stále do klasickej školy.

Máte šesť detí, štyri z nich vzdelávate doma. Ako vyzerá váš bežný vzdelávací deň?

Najskôr sa poriadne vyspíme, vstávame okolo štvrť na osem až pol ôsmej. Potom má každé dieťa svoju povinnosť, ktorú musia urobiť ešte pred raňajkami.

Čo robia?

Jeden z nich ide nakŕmiť zvieratá, druhý natrhá byliny na čaj, v zime napríklad podkúri v peci. Tretí prestrie na stôl, štvrtý mi pomáha s raňajkami. Máme to prísne rozvrhnuté – niekedy musím odbehnúť, lebo okrem týchto štyroch synov máme ešte trojročnú dcéru Máriu, ktorá ešte potrebuje občas pomôcť napríklad s obliekaním. Pri raňajkách si vždy povieme, kto ide čo robiť, čomu sa budeme ten deň venovať, aby sme si večer vedeli povedať, či sme to splnili alebo sme sa flákali.

Kto hovorí, čo budete robiť?

Dám im možnosť povedať, čo by chceli robiť. Keď si druhák Marek urobí matematiku, ktorú robíme Hejného metódou, môže si ísť čítať a zapisuje si do čitateľského denníka. Číta od piatich rokov – sedem až osem kníh mesačne. Potom má veľmi veľa priestoru, aby mohol robiť, čo chce. Máme napríklad projekt z českej stránky „Jděte ven“ – píše si prírodopisný denník a skúma veci, ktoré ho zaujímajú. Teraz si robil vlastný parfém. Mal nádobku, zbieral voňavé byliny alebo okvetné lístky, kvety aj vylisoval a napísal, čo to je. Takto sa učí prírodovedu. Všetko je trochu odtrhnuté od učebníc, ale uňho je to veľmi bádateľské.

Potom máte štvrtáka Juraja.

Keď sa blížime k druhému stupňu, viac sa snažíme ísť smerom k učebniciam a pracovným zošitom. Musí vedieť násobiť viacmiestnymi číslami, to aj natrénujeme. Je dyslektik, často zabúda násobilku. Stokrát ju zabudne, tak sa ju stokrát musíme znovu naučiť. Matematiku a slovenčinu sa učíme viac z pracovných zošitov, aby sa naučil látku, ktorú má vedieť.

Dvaja vaši synovia majú dyslexiu. Bol to hlavný dôvod, prečo ste ich začali vyučovať doma?

Áno.

Ak by ju nemali, nechali by ste ich doma?

Asi nie. Keď som zistila, že je niečo ako domáce vzdelávanie, moja najstaršia dcéra mala rok. Bola som nadšená. Keď mala šesť rokov, domáce vzdelávanie u nás stále nefungovalo. Nastúpila do bežného kolotoča vzdelávania – škôlka, škola. Vlastne to išlo celkom dobre. Keď sa už dalo vzdelávať doma aj u nás, nemali sme vážny dôvod sa do toho pustiť. Potom prišlo tretie dieťa, s ktorým sme začali. Syn je bystrý a šikovný, ale už v prvom ročníku začal mať problémy.

Aké?

Vymieňal písmenká, nedával dĺžne, veľké písmená na začiatku vety bola smrť. Mnoho vecí, ktoré vyzerajú veľmi jednoducho, nezvládal. Zrkadlovo obracal čísla pri písaní. Nevedel si zapamätať veľké tvary písaných písmen. A/O, B/D, M/N – všetko sa mu plietlo. Boli to ťažké stavy a bol veľmi smutný. Doma veľmi veľa pracoval a málo sa hral. Pozorujúc teraz chlapcov, tak zvlášť dyslektici a deti napríklad s aspergerovým syndrómom sa potrebujú veľa hrať. Ako keby mali nádobu, ktorá musí byť po kritickú hranicu naplnená hrou. Keď nie je, tak myslia len na to, že sa neboli hrať, nestihnú to a nebudú sa hrať. Nemôže sa potom učiť, keď stále myslí na to, že sa málo hral. Keď sa naplní nádoba hry, môže sa učiť.

Takže sa s nimi pred učením hráte?

Keď zostal doma a zistil, že sa učí napríklad dve hodiny a potom má čas na futbal, behanie, hry, kamarátov, zostal omnoho pokojnejší. Lebo na prvom stupni sa učíme od deviatej do dvanástej, to je maximum.

Potom majú voľný program?

Áno, alebo vyrábame kalimby. Chodia na angličtinu, futbal, husle.

Ako je to u synov na druhom stupni?

So šiestakom Ondrejom a s ôsmakom Martinom sa učíme podľa toho, čo chce škola. Sú zapísaní v českej škole v Březovej, ktorá má veľmi dobrý podporný internetový systém. Mávajú internetové hodiny, čo deti na prvom stupni na slovenských školách nemajú.

Viera Krajčovičová (43)

Vyštudovala Fakultu matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, odbor učiteľstvo matematika – fyzika. Krátko pôsobila ako pedagogický zamestnanec v Iuvente. Vďaka svojim šiestim deťom môže byť už 16 rokov na materskej dovolenke. Od roku 2011 vzdeláva svojich synov doma – momentálne učí štyroch synov na prvom i druhom stupni ZŠ. Od roku 2012 je predsedníčkou OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku, s ktorým sa snaží implementovať homeschooling do vzdelávacieho systému u nás. Vystúpila v rámci konferencie Raabe Učiteľ nie je Google.

Do českej školy ste išli preto, že u nás nemôžu už doma študovať na prvom stupni?

Áno. Toto je legálna cesta, ale je to trochu komplikovanejšie. Ale to, čo dostávame zo strany školy v Březovej, je pre mňa veľkým pokladom, lebo taký servis by som zo slovenskej školy asi nedostala.

Ako vyzerajú internetové hodiny?

Každý žiak sa môže pripojiť, nezáleží ani na tom, v akom je ročníku. Ak sa šiestakovi páči chémia, môže poprosiť pani učiteľku, či sa môže pripojiť na ôsmackú chémiu. To sa stávalo nášmu šiestakovi. Počúval výklad a mohol sa aj zapájať. Je to Skype konferencia, kde učiteľ zavolá svojim žiakom, ktorí majú nainštalovanú internetovú tabuľu a môžu tam písať. Raz sme boli na rodinnej oslave a mali mať dejepis, ktorý náš šiestak veľmi miluje, tak bol smutný, že ho zmešká. Zobrali sme teda so sebou notebook, sedel na recepcii a absolvoval hodinu dejepisu.

Deti na druhom stupni sú nahlásené v českej škole a mladšie v slovenskej?

Všetci musia mať kmeňovú školu na Slovensku, ale tí na druhom stupni musia byť zapísaní ešte aj v Česku, lebo na Slovensku zatiaľ nemáme zákon o individuálnom vzdelávaní na druhom stupni.

Ako to u vás vyzerá po raňajkách – ako už vyzerá výučba?

Sú v jednej miestnosti, ale každý má svoj kút. Chodím medzi nimi a pozerám sa, kto potrebuje pomôcť. Spoločne robíme tvorivé predmety – napríklad sme vyrábali africký hudobný nástroj kalimbu. Do toho sa všetci chlapci pustili naplno. To ma na tom baví, že aj škola nám dovolí uletieť. Jasné, že výroba kalimby nie je v žiadnych osnovách, ale môžeme to robiť.

Na druhom stupni sa držíte učebníc. Ako je to u synov, ktorí sú na prvom stupni? Vymýšľate im úlohy vy?

Na matematike a slovenčine v zásade vyplníme pracovné zošity. S vlastivedou to riešime tak, že chodíme na výlety. Po Slovensku chodíme s mapou, dopredu si to naštudujeme. Manžel vymyslel, že pôjdeme na výlet pod názvom „Po stopách Veľkej Moravy“, vymyslel miesta, teraz to so synmi pripravujú. Najskôr rozpracujú, čo všetko môžeme vidieť, čo tam všetko bolo vtedy a po návrate to zhrnieme do projektu, ktorý prezentujeme ako vlastivedný výstup v škole.

O chvíľu sa začínajú letné prázdniny. Ako vyzerajú pri domácom vzdelávaní?
Prázdniny sú u nás voľné – aj v lete je obmedzenie, ako dlho môžu byť pri počítači, ale často to ani nevyužijú. Chlapci sú šťastní, že konečne môžu robiť na tom, čo si sami vyberú. Ondreja chytilo stavanie drevených lodičiek, Martin sa opäť vrátil k spojazdňovaniu traktora, Juraja zamestnávajú kuriatka, ktoré sa aktuálne liahnu, a Marek môže neobmedzene čítať. Medzičasom zarábajú predávaním toho, čo vypestujú, stavajú s ocinom domček pre zvieratá, lezú po stromoch, hrajú futbal a jašia sa v bazéne. Počas celých prázdnin máme naplánované výlety po Slovensku, ktoré potom tvoria základ pre naše vlastivedné portfólio. Vznikne z neho niekoľkostranová kniha. Marek si založil prírodovedný denník, ktorý budeme tiež priebežne dopĺňať o zaujímavosti v našom okolí. Dnes sme našli na zastávke autobusu vtáčie hniezdo s troma vajíčkami. Chlapci ho odfotili a majú v pláne pozorovať.

Štyroch synov učí doma. Foto – VK
Štyroch synov učí doma. Foto – VK

Okrem synov, ktorí sa učia doma, a malej dcéry máte ešte najstaršiu dcéru Veroniku.

Áno, tá chodí a vždy aj chodila do školy. Teraz je v prvom ročníku na strednej škole.

Ako trávi letné prázdniny?

Veronika je dievča plné sociálnych aktivít. V tomto roku si ju vybrali ako členku organizačného tímu denného tábora, ktorý sa koná každý rok v našej a okolitých dedinách. Spolu s kamarátkami vedú stretnutie malých dievčat, sama je aktívna vo svojom spoločenstve. Bude slúžiť ako animátorka na letnom kurze Manželských stretnutí. Je jednoducho celkom vyťažená naozaj zmysluplnými aktivitami. Mám z nej veľkú radosť.

Aký vidíte rozdiel medzi deťmi, ktoré sa vzdelávali doma, a dcérou, ktorá chodila do školy?

Je to diametrálne odlišné. Doma vzdelávame piaty rok a stále je to dramatickejšie vidieť. Keď sú deti doma a človek im nechá bádateľský prístup, tak ostanú zvedavé, aj keď sú šiestaci. Je to veľmi odlišné oproti tomu, keď boli v škole. Okrem školáčky, ktorá chodila len do školy, máme ešte syna, ktorý chodil do šiestej triedy do školy a potom siedmy a ôsmy ročník ostal doma. Aj uňho bola zmena pozitívna, ale stálo to veľmi veľa času. Je mi z toho smutno, ale školy deti odoberú o chuť hľadať nové veci alebo byť udivený aj nad tým, ako svet funguje.

Ako vníma vaša najstaršia dcéra, že ona jediná neprešla domácim vzdelávaním?

Pýtala som sa jej na to a povedala, že mala obdobie, keď chlapcom závidela, že sú doma a ona nie. Vtedy sme sa ešte neodvážili vzdelávať ju na druhom stupni. Mladší chlapci, s ktorými sme začínali, sú dyslektici, s nimi bolo veľmi veľa práce a nechcela som si brať ešte ďalšiu záťaž. Nevedela som, ako to všetko naraz zvládnem. Neskôr mi vravela, že už bratom nezávidí a je rada, že je v škole. Veľmi dobre sa cíti v spoločnosti. Jej sociálne zručnosti sú na vysokej úrovni a v škole je rada. Ale škola je naozaj viac o tom socializovaní, vzdelávanie zabezpečujeme aj tak my.

Takže doma po škole sa s ňou ešte učíte?

Ak chcem, aby pochopila matematiku alebo fyziku, tak jej to musím vysvetliť ja. Ak chcem, aby jej išla nemčina, tak ju musíme dať na kurz. Pri angličtine sme sa jej rok intenzívne venovali a ona tomu prepadla. Teraz sa ju učí s chuťou sama. Dejepis konzultuje s manželom. Je to smutné, ale myslím, že to je realita viacerých rodín.

 

Školy často nechcú zapísať deti, ktoré sa budú vzdelávať doma. Ako to bolo u vás? Mali ste s tým problém?

Pre školy je to problém, lebo máme taký zákon, aby od toho čo najviac ľudí odradil. Škola dostane len desať percent normatívu, rodič musí byť aspoň učiteľ na prvom stupni a žiak musí prejsť komisionálnymi skúškami. Toto nie je lákavé pre nikoho. Napriek tomu máme školy, ktoré nás podporujú.

 

Vyštudovali ste učiteľstvo matematiky a fyziky. Ako zvládate iné predmety, ako je biológia, slovenčina či dejepis?

Učím sa to. Teraz sa učím s ôsmakom chémiu, už viem, ako sa zapisujú halogenidy. Napríklad z Březovej ponúkali hodinu češtiny, bola večer od pol siedmej do ôsmej, hlásilo sa tam málo detí. Chcela som, aby tam náš ôsmak Martin išiel, ale bol ešte na husliach. Tak som sa pripojila na hodinu a učila som sa spolu s nimi, aby som mu to potom vedela vysvetliť. Pani učiteľka z toho bola prekvapená, že sa učí mamička.

Robíte to predtým, ako sa majú učiť danú látku?

Úplne všetko je to vo víre dňa, takže sa veľmi nepripravujem. Je to možno hanba a uznávam učiteľov, ktorí si to všetko dopredu pripravia, ale ja to pripravené nemám.

Máte dlhodobé plány, čo sa budú kedy učiť?

Na začiatku polroka sa dohodneme, že na konci musí byť z každého predmetu dobre urobený projekt. Napríklad z dejepisu urobia tému prvej svetovej vojny. Robíme papierové skladačky – lapbooky, ale škola ako výstup prijme aj prezentáciu či video. Napríklad môjho dyslektika Ondreja baví dejepis, a keď mali grécko-perzský konflikt, urobil video z lega. Je legomaniak. Zväčšila som mu mapu a on urobil z lego panáčikov Peržanov a Grékov, dal tam loďky a išlo sa na Perziu, bola tam bitka, ukázal taktiku a všetko to nafilmoval. S tým sme išli na skúšky do školy.

Ako prebiehajú komisionálne skúšky?

Na Slovensku sú u synov, ktorí sú na prvom stupni. Na druhom stupni skúšajú slovenské školy len vtedy, ak ich o to rodič požiada. Keď v šiestom ročníku nepožiadam o preskúšania žiadneho predmetu, všetky predmety, ktoré ho vyskúšali v Česku, platia aj u nás. Ôsmak Martin už však na prijatie na strednú školu potrebuje vysvedčenie, kde je aj slovenský jazyk, tak ten si dáme ako jediný vyskúšať v slovenskej škole.

Ako riešite rozdiely v učive – napríklad dejepis, v ktorom sa učia viac české dejiny?

Pán učiteľ nám povedal, aby sme sa viac zamerali na slovenské dejiny, tak sa viac učíme naše dejiny a všetkých Přemyslovcov nevieme úplne dobre.

Sú pri skúškach prísni?

Keď sme prišli do našej školy v Jastrabej  s druhákom a so štvrtákom na konci polroka, vôbec neboli prísni. Musela som im hovoriť, aby boli prísnejší, lebo všetko nevieme a boli aj leniví a nezaslúžia si také dobré známky. Ja dávam väčšinou návrhy na omnoho horšie známky, ako to nakoniec posúdia učitelia.

Aké známky navrhujete?

U mňa je trojka bežná známka, učitelia nechcú na ňu nikdy klesnúť. Takže majú jednotky a dvojky, na prvom stupni samé jednotky.

Kam chce ísť Martin – ôsmak na strednú školu?

Každého pol roka je to niečo iné. Pred rokom bol opravár traktorov, potom programátor, tento rok astronóm a pritom hrá na husliach. Tie ho držia stále. Prijali ho aj na konzervatórium, kde je v neštandardnej forme ako individuálny žiak. Dali sme ho tam, aby zistil, či chce toľko trénovať a živiť sa hudbou, lebo to na Slovensku nie je ľahké. Je to pre mňa náročné rozhodnutie, uvidíme, ako sa rozhodne, keď bude deviatak. Dávam mu slobodu, či sa rozhodne pre strednú školu – techniku alebo umenie.

Dáte ich na strednú školu alebo ostanú doma?

Ešte neviem. To je ďaleko.

Aké sú podmienky na domáce vzdelávanie na strednej škole?

Keď učíte dieťa na prvom stupni, musíte byť učiteľ prvého stupňa. Ak na druhom, tak podľa českých zákonov stačí, aby ste mali bakalára z ľubovoľnej vysokej školy, nemusí byť ani učiteľstvo. A keď vzdelávate dieťa na strednej škole, tak sa nik nepýta, aké máte vzdelanie, lebo tam nie je povinná školská dochádzka. Chodíte len na preskúšanie. Ale pri základných školách máme stále predstavu, že tam dieťa musí chodiť, aby sa niečo naučilo. Nemám pocit, že synovia, ktorí boli doma, by vedeli menej ako deti, ktoré chodili do školy, skôr naopak.

Aké predmety nemajú radi?

Ôsmak Martin nemá rád chémiu, nechce ju ani za svet.

Ako ho k tomu donútite?

Nesmie prepadnúť. Sadnem si k nemu a učím sa to s ním. Tesne predtým, ako som dnes odišla z domu, som mu vyrábala pexeso, kde je na jednej strane názov prvku a na druhej značka, aby si to mohol opakovať. Snažím sa robiť pomôcky, kde sa vedia preskúšať sami. Jeho cieľom je, aby to vedel, nie mojím. K tomu sa ich snažím viesť. Nie je to moja úloha, ale ich. Ja viem pomáhať, ale zvládnuť to musia najmä oni.

Domáce vyučovanie. Foto - Archáv VK
Domáce vyučovanie. Foto – Archív VK

A ostatní?

Dyslektici potrebujú precvičovať písanie. Tam sme museli byť tvrdí. Najskôr som urobila veľkú úľavu – písali len toľko, aby to nezabudli. Postupne sme nároky zvyšovali. Šiestak Ondrej píše viac, ale omnoho menej ako v škole. Keby musel písať toľko, čo v škole, bol by demotivovaný. Vedomosti má, ale keď má písať, sústredí sa len na písanie samotné a na to, že mu to nejde. Prečo ho zahlcovať tým, čo už dnes takmer netreba. Bežný človek píše rukou tak nákupný zoznam. No v našich školách deti stále veľmi veľa píšu.

Baví ich každú chvíľu niečo iné alebo majú predmety, ktoré ich bavia stále?

Sú to chlapci, takže ich baví stále niečo iné. Ale ťažisko majú v rovnakých veciach. Juraj – štvrták miluje zvieratá, prírodu, pestovanie. Je to náš gazda a o všetky tieto veci sa veľmi rád stará. Ondrej – šiestak je veľmi tvorivý a robí veľa vecí z lega. Teraz je prihlásený na celoslovenskú súťaž „Letná liga FLL“, kde súťažia tímy a každé dva týždne majú postaviť robota na nejakú tému a naprogramovať ho tak, aby vykonal, čo má. Prekvapuje ma, že mu to tak ide.

Ide o dyslektika?

Áno. Keď som sa dozvedela, že je dyslektik, preplakala som tri noci. Všetko som videla čierno – nebude vedieť čítať. Kde sa zamestná? Bude smetiarom? Dlhé roky som ho musela skúmať, aby som videla, že dostal veľa darov a je možné, že bude na tom omnoho lepšie ako nepostihnuté dieťa. Je mimoriadne tvorivý. Dôležité je naučiť ich čítať. Dokážu to. Nášho dyslektika musím od kníh odtŕhať. A podarilo sa to podľa mňa vďaka domácej škole.

Prečo?

Nebol napríklad nútený nahlas čítať pred triedou. To je veľký stres. Mohol čítať, čo chcel. Začínal Narniou, vtiahlo ho to, lebo dej je zaujímavý, písmenká sú pomerne veľké. Napríklad ja som čítala jednu vetu, druhú on. Teraz mu ide dobre aj angličtina, čo som si myslela, že tam narazíme, a on je v nej úspešný.

Angličtinu ich učíte doma vy?

V tom som naozaj slabá, takže chodia do jazykovej školy.

Chodia ešte na nejaké kurzy?

Starší ešte na nemčinu ako druhý jazyk. A ešte husle, kde chodí najstarší Martinko a potom Marek, ktorý je druhák.

Ostatní chodia na nejaké krúžky?

Okrem robotického krúžku, kam chodí štvrták Juraj, je aj veľký športovec a behá. Ale oni odmietli krúžky. Povedali, že sa radšej konečne chcú hrať. Socializácia nie je len o krúžkoch. Keď ste na husliach s pánom učiteľom, tak je to druh socializácie, lebo musíte rešpektovať inú dospelú osobu, ale socializačné zručnosti najlepšie získate pri iných deťoch a nemusí to byť nutne v triede. Je omnoho lepšie, ak je to skupina detí, ktorá si vyberie aktivitu a majú spoločný cieľ. Napríklad futbal alebo skauting. Sme v malej dedine Igram a chlapci čakajú, kedy sa deťom konečne skončí škola a prídu k nám chlapci z okolia. Len málokedy viem, koľko ich u nás je.

Ako sa spoznali?

Máme komunitu rodičov, ktorí sa stretávajú vo farnosti, a na malej dedine natrafíte na každého.

Najčastejšia výhrada domáceho vzdelávania je, že deti nie sú s rovesníkmi a majú problém so socializáciou.

Deti z domáceho vzdelávania majú často omnoho lepšie socializačné zručnosti ako deti, ktoré chodia do školy. Deti v domácom vzdelávaní nemajú taký odstup voči iným dospelým. Sú sebavedomejšie.

Je domáce vzdelávanie vhodnejšie pre deti na dedine, aby si vedeli vytvoriť komunitu detí?

Máme veľa ľudí, ktorí doma vzdelávajú deti a sú v meste. Najviac ich je v Bratislave alebo v okolí. Navzájom  sa stretávajú a chodia spoločne do knižnice či galérie.

Ale je to jedna komunita, ktorú organizujú rodičia.

Áno.

Dieťa tak má menšiu šancu nájsť si samo kamarátov.

Je to na rodičoch, aby socializáciu zvládli. Napríklad máme rodinu, kde sú štyria chlapci a od detstva chodia na skauting, lebo aj rodičia sú skauti. Robili sme si štatistiku a domáce vzdelávanie podľa nej využívajú rodiny na samote, ako aj v mestách a na dedinách. Na Slovensku ide do domáceho vzdelávania viac detí, ktoré boli v škole zranené. Niečo tam nefungovalo, a tak ich nechali doma. Ale máme aj rodičov, ktorí vedia od mala, že chcú dieťa vychovávať doma. Poznám aj rodinu, kde chceli dieťa vychovávať doma, ale dieťa chcelo ísť do školy, a tak ho tam zapísali.

Pre koho je domáce vzdelávanie vhodné?

Pre každé dieťa, ale nie pre každého rodiča. Nejde o kvalifikáciu. V Česku napríklad na prvom stupni vyžadujú u rodiča len maturitu. Ale je to pre rodiča veľmi náročné.

Čo by mal mať, aby to zvládol?

Presvedčenie. Obaja rodičia musia byť presvedčení, že je to pre ich dieťa najlepšie. Musia sa pripraviť na neprijatie okolia – od susedov, kamarátov, často od rodiny. Radím im, aby počkali, kým okolie pochopí výhody.

A čo vedomostné predpoklady?

Deti sa snažíme viesť k samostatnosti. Môj ôsmak Martin za mnou príde, keď má problém. Zistila som, že matematiku ho naozaj musím učiť. Takže si spolu musíme niekoľkokrát do týždňa sadnúť, aby som vedela, že to vie, a čo nevie, to mu vysvetlím. Ale všeobecnovzdelávacie predmety sa učí sám.

Píšete doma písomky?

Ak máme testy, tak si ich napíšu. Zo školy v Březovej majú online testy alebo nám dávajú testovať e-learning. Chlapcov to celkom baví, keď si niečo môžu odklikávať, ale snažím sa, aby najmä na prvom stupni boli pri počítači čo najmenej.

Ako dlho môžu byť pri počítači?

Dvadsať až 30 minút, ale nie denne. Je ťažké ich od toho odťahovať. Máme napríklad CD Prírodoveda 2 a 3, kde prechádzajú podnebnými pásmami a majú napísať, čím je výnimočné a aké zvieratá tam žijú. Keď sa do toho zahĺbia, tak ich po polhodine nebudem vyháňať. O to ide, aby sa chceli vzdelávať sami.

Hrajú počítačové hry?

Samozrejme, že hrajú. To je jedno z pravidiel – môžu ich hrať dokonca pravidelne od 19:00 do 20:00, ale len ak sú najedení, umytí a majú upratanú izbu.

Ako vaše okolie reagovalo, keď ste sa rozhodli pre domáce vzdelávanie?

Môj manžel to prijal veľmi dobre. Všetkých ostatných sme museli presvedčiť.

Prečo bola vaša rodina proti?

Vraj ubližujem dieťaťu, lebo predsa musí ísť do školy – to bol hlavný argument. To nie sú logické argumenty. Ale 200 rokov sa tu chodilo do školy, je to v nás zapísané. Starí rodičia sa už teraz tešia, vidia, že k nim deti môžu chodiť majstrovať, môžu chodiť na výlety. Vidia, že dobre čítajú – a aj radi. Náš dyslektik číta lepšie ako nepostihnutý ôsmak, ktorý bol k čítaniu vedený školou a došlo to k tomu, že číta veľmi málo.

Ako dlho trvalo, kým ste ich presvedčili?

Začínali sme s Ondrejom, ktorý je teraz šiestak a má dyslexiu. Rok sme ho učili doma a zmierili sa s tým. Keď mal po dvoch rokoch, čo bol Ondrej doma, nastúpiť do prvej triedy Juraj, boli zase proti, aby sme ho nechali doma. Hovorili: „Ondreja si maj doma, ale tento musí ísť do školy.“

Nedostávate plat, nemáte od štátu peniaze. Ako to finančne zvládate?

Som doma, teraz mám malý úväzok na pošte, kde roznášam v sobotu zásielky. Živí nás manžel, ktorý pracuje v IT firme. Ak by som všetkým mala zaplatiť družiny, obedy, cestovanie, pri takej veľkej rodine by to stálo veľa, asi 500 eur. Ak by som pracovala, tak by bol prakticky zárobok 200 eur? A rodina by nemala ten servis – dnes majú navarené, je o nich postarané, ak manžel potrebuje ostať v práci dlhšie, nemáme stres, kto pôjde po deti.

Nechýba vám práca?

Mám tak veľmi veľa práce.

Myslím iné prostredie.

Som veľmi spokojná, že som doma. Mám veľa socializačných aktivít, hoci nevyjdem za bráničku domu.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie