Ako Islanďania zvrhli premiéra

Prvým politikom, ktorý pod tlakom verejnosti odstúpil po prepuknutí kauzy Panama Papers, bol islandský premiér. Aj u nás sa nejaké mená v súvislosti s Panama Papers spomínali, no my máme onakvejšie kauzy, a tak to slovenská verejnosť prešla mlčaním.

Počas minulotýždňovej debaty s islandským spisovateľom Jónom Kálmanom Stefánssonom došlo aj na túto tému a nedalo nespýtať sa, ako to tí Islanďania dokázali. Čo tam na tých vzdialených ostrovoch verejnosť musela absolvovať, keď predseda vlády tak rýchlo odstúpil na základe akýchsi vágnych podozrení.

Islanďania si teda chodili sadnúť na schody parlamentu a tam mlčky a dlho sedeli. Postupne sa ich mĺkve povahy začali prebúdzať, mlčanie prešlo do slov, do pokrikov a skončilo sa to štyridsaťpäťtisícovou demonštráciou, čo je v tristotisícovej krajine poriadna masa ľudí.

Zasmiali sme sa, začudovali a zazávideli, že je islandská verejnosť schopná takej mobilizácie pri takej banálnej záležitosti. Pretože z nášho cétečkami, nástenkami, ankami zahmleného pohľadu sú panamské peniaze len takým hrozienkom v prepečenej vianočke, umiesenej z eurofondov, štátnych zákazok, tendrov, vratiek, daňových únikov, úplatkov, provízií a dobre platených miest v štátnych úradoch a dozorných radách a cena takejto maškrty je taká závratná, že si ju priemerný Slovák nevie ani predstaviť, a tak sa ho už akosi ani netýka. Zazávideli sme, že majú na Islande vládu, ktorá svojho vlastného predsedu nepodrží.

Tu jedna kauza premazáva druhú, frustrácia a znechutenie verejnosti kulminujú, no s každou zbytočnou demonštráciou či štrajkom sa zvyšuje aj únava a rezignácia. Máme novú megakauzu, v každej krajine, kde nevládnu mafiáni, by už padla celá vláda, no u nás je ticho. Najväčším šokom však nie sú samotné podvody, o ministrovi vnútra ani premiérovi si ilúzie nerobím.

Najväčším sklamaním je mlčanie bývalých opozičných poslancov, ktorí za pár mesiacov vrástli do tela tej odpornej chobotnice a stali sa jej mlčiacou súčasťou. Ich povolebné rozhodnutie som sa snažila pochopiť, veď hádam keď budú pri zdroji, bližšie, budú mať viac možností zmeniť chod tejto krajiny, zasiahnuť, no oni sa ticho prizerajú, ako odporná mafiánska chobotnica prerastá všetkými poschodiami tohto štátu, a ako bojazliví školáčikovia sa snažia dodržať akýsi sľub. Evidentne nejde o sľub slúžiť krajine a občanom.

A námestia sú prázdne.

Na Islande majú okrem nového premiéra aj dvesto plavární, v každej dedine jednu. Pán Stefánsson sa živí písaním, je spisovateľom na plný úväzok, nemusí popri písaní robiť v reklamnej agentúre copywritera, pretože rozpočet tejto malej krajiny stačí aj na podporu kultúry. Ktohovie, kde sa tam tie peniaze berú.