Denník N

Bratislava je hlavné mesto škaredosti, obyvatelia menia nevyužívané priestory na záhrady

V meste sú diery po zbúraných domoch a nevyužité pozemky. O kráse susedských záhrad a aj o tom, ako sa vyrovnávajú s neprajníkmi, rozprávajú Bratislavčania, medzi nimi aj mladý manželský pár, ktorý s takýmito záhradami začal. A vysvetľujú aj to, prečo už ďalšie nezaložia.

Foto: Eva Benková
Foto: Eva Benková

[windowtext]

Predstavte si scenériu: matky s kočíkmi, ľudia na ceste z práce. Klasický mix krikľavých zateplených bytoviek a starých tehlových domov. Socialistická budova s nápisom Obchodný dom, v ktorej teraz sídli známy reťazec. Veľa kvetinárstiev. Autá parkujúce na chodníku.

Na prvý pohľad bežné slovenské sídlisko. O kúsok ďalej za malou vínotékou oproti čistiarni je však niečo neobvyklé. Na malom pozemku za drôteným plotom rastie záhrada. Stretávajú sa v nej miestni, ktorí sa pokúsili premeniť zanedbanú parcelu na živý priestor.

„Predtým to bola len takáto sídlisková lúka plná odpadkov. Stretávali sa tu všelijaké živly a narkomani, ľudia tu vyvádzali psy,“ hovorí Miroslav Dudlák a ukazuje na trávou zarastený kúsok zeme za natiahnutým pletivom, ktoré ho oddeľuje od záhrady. Pozemok vedľa záhrady kedysi kúpil developer, po finančnej kríze sa však stavba odložila na neurčito. Podľa Dudláka by sa tam čoskoro malo začať stavať.

V Bratislave sú stovky takýchto priestorov. Zasekli sa počas krízy, v neprehľadných vlastníckych vzťahoch či v byrokratických formalitách. Mnohé vlastnia cyperské schránkové firmy a k ich majiteľovi sa nemožno dopátrať.

Štatistiky nevyužívaných priestorov na mape mesta neexistujú, v menšom rozsahu sa o to pred niekoľkými rokmi pokúsilo občianske združenie Vnútroblok. Zistili, že päť percent bratislavského Starého Mesta tvoria nevyužívané priestory. To je veľkosť približne sedemdesiatich futbalových ihrísk.

„Samozrejme, na mnohých miestach, ktoré sme zmapovali, sa začalo stavať. Stále je tu však množstvo pozemkov, s ktorými sa roky nič nedeje,“ hovorí spoluzakladateľ Vnútrobloku Michal Štassel.

Štassel práve na takýchto pozemkoch spolu s manželkou Sandrou od roku 2013 zakladá mobilné záhrady. Najnovšia vznikla len nedávno na dvore špeciálnej základnej a materskej školy Karpatská.

Miesto, kde dokážete zmeniť svet

Je zvláštne, že v záhradách vám nikto nezačne rozprávať o zelenine či sadení priesad. „V skutočnosti je to jeden z najlepších nástrojov, ako dať dokopy obyvateľov mesta. Stále tam funguje tá rovina, že človek môže prísť, okopávať svoj kúsok zeme a nič neriešiť. Súčasne sa však nevyhnutne musí stretnúť s inými ľuďmi a niečo s nimi zmeniť,“ hovorí Štassel.

Práve preto sa Vnútroblok zameral na tvorbu komunitných záhrad. „Pre nás je dôležitá sociálna vrstva našich projektov. Nechceme len niekde osadiť lavičku a nestarať sa, čo bude ďalej. Chceme vytvoriť poloverejný priestor, tak trochu ako vnútroblok v nejakom paneláku. Ktokoľvek môže vojsť, ktokoľvek môže vyjsť, ale stále je to tak trochu intímne. Tak vznikol aj názov Vnútroblok,“ vysvetľuje urbanistka Sandra Štasselová.

Štasselovci sa pred zakladaním prvej záhrady s podobným projektom nikde nestretli. „Vymysleli sme to prirodzene po dlhých debatách pri pive, keď sme diskutovali o tom, čo sa dá s prázdnymi pozemkami urobiť. Samozrejme, neskôr sme zistili, že tento koncept vo svete dávno funguje,“ hovorí Štassel.

[/windowtext]

Foto: Eva Benková
Foto: Eva Benková

[windowtext]

Pri obrábaní zeme sú si všetci rovní

Koncom 19. storočia trápi USA hospodárska kríza. Po nadšení z industriálneho boomu prichádza tvrdé vytriezvenie – krajina vyrába množstvo tovaru, ktorý nemá kto nakupovať. Zamestnancom klesajú mzdy, firmy musia prepúšťať, spoločenská nespokojnosť rastie. Starosta Detroitu Hazen S. Pingree prichádza v roku 1893 s revolučnou myšlienkou: navrhuje premeniť nevyužívané stavebné pozemky mesta na záhrady.

Plán sa spočiatku nestretáva s pochopením. Starostovi spolupracovníci si z nápadu robia posmech a varujú mesto pred inváziou pásaviek zemiakových. „Evening News dokonca uverejnili karikatúru Pingreeho, kde bol zobrazený ako kráľ s mrkvou namiesto žezla v jednej ruke a so zemiakom v druhej,“ píše v knihe Reform in Detroit: Hazen S. Pingree and Urban Politics historik Melvin G. Holli.

Pingree sa však nevzdal. „Mnohí by boli radi, keby si mohli dopestovať vlastné jedlo,“ oponoval odporcom. Rozbehol odvážny plán, úspech sa rozšíril a v nasledujúcom desaťročí sa tak na rôznych miestach v Amerike objavujú prvé komunitné záhrady.

Záhrady v takej podobe, ako ich poznáme dnes, vznikajú až v 60. rokoch minulého storočia. V amerických mestách vrú rasové nepokoje, diskriminované skupiny obyvateľstva bojujú za svoje práva. Komunitné záhradkárčenie odrazu predstavuje presný opak toho, čo sa deje naokolo. „Napriek všetkým problémom, segregácii a neregulovanej mestskej zástavbe sa stali záhrady vyjadrením toho najlepšieho, čo sa v ľuďoch skrýva,“ opisuje v knihe City Bountiful jedna zo zakladateliek bostonských komunitných záhrad Charlotte Kahn. Komunitné záhrady tak začali slúžiť ako symbol spolupráce. Nezáleží na tom, či ste černoch, utečenec, žena alebo gej. Pri obrábaní zeme sú si všetci rovní.

Vo Veľkej Británii sa v sedemdesiatych rokoch formuje Zväz mestských fariem a komunitných záhrad, ktorý dodnes združuje viac ako tisícku komunitných záhrad. Spoločné záhradkárčenie sa šíri po Európe.

[/windowtext]

2-960
Autorka: Beáta Macková

[windowtext]

Záhradkárske kolónie takmer vymizli

Prečo k nám teda prax zakladania komunitných záhrad prenikla až v posledných rokoch? Pri hľadaní odpovede si povedzme, že slovenské komunitné záhrady spájajú dva dôležité prvky – domáce jedlo a aktivizmus.

Mnohí si ešte pamätajú záhradkárske kolónie, ktoré vo veľkom vznikali najmä v období normalizácie. Ľudia sa sťahovali za prácou do väčších miest a ich životný štýl sa odrazu drasticky zmenil. Štát ponúkol riešenie v podobe záhradkárskych osád. V praxi šlo o oddelené políčka mimo mestskej zástavby a možnosť niečo si vypestovať. Keďže väčšinu pozemkov v tom čase zabral štát a poľnohospodárske družstvá, pôdu často prideľovali bez ohľadu na to, komu pôvodne patrila.

Po páde režimu tak prichádzajú problémy s vlastníckymi vzťahmi a záhradkárske osady pomaly upadajú. S nástupom voľného trhu na Slovensko prichádza široká ponuka tovaru a zahraničné supermarkety. Domáce výrobky sú zatlačené do úzadia. Odrazu už nie je v popredí kvalita. Mnohí záhradkári sa už nechcú namáhať a volia jednoduchšiu cestu – jedlo zo supermarketu.

Počet záhradkárskych osád naďalej klesá. V Bratislave dnes funguje 67 záhradkárskych osád, pritom ešte v roku 2002 ich na tomto území bolo približne 150.

Z Walesu do bratislavskej záhrady

Väčšina Slovákov v posledných rokoch začala jesť inak. Prišli prísne európske normy a škandály s kontaminovanými výrobkami z dovozu. Ľudia si všímajú kvalitu domácich potravín. Prečo máme kupovať jablká z Francúzska alebo zemiaky z Poľska, keď si to isté vieme vypestovať sami a lepšie?

„Pre nás je dôležité, že namiesto jedla zo supermarketu si môžeme vypestovať niečo vlastné a priniesť si domov paradajku zo svojej záhrady,“ vysvetľuje záhradkár Simon Pearton-Hindley. V Bratislave žije osem rokov, s manželkou najprv spoločne žili v Británii, no napokon zakotvili tu.

[/windowtext]

Foto: Adam Šakový
Foto: Adam Šakový

[windowtext]

Simon pochádza z Walesu a je veľký fanúšik komunitných projektov. „Bývame tu už dlho a stále nepoznáme našich susedov, preto sme sa hneď rozhodli zapojiť,“ hovorí. Je to jeden z mnohých zábavných paradoxov: hoci komunitná záhrada na prvý pohľad pôsobí ako rýdzo lokálny projekt, stretnete tu Brita, Dána i Francúza.

Simon o Bratislave s nadšením hovorí ako o meste, kde sa neustále niečo mení a zlepšuje. Tu sa dostávame k druhej príčine vzniku komunitných záhrad. Ľudia ich založením často reagujú na nedostatky priestorov v meste. „O Bratislave všetci radi hovoria, že je škaredá. Funguje tu však ten klasický komplex susedovho trávnika, keď sa nám zdá všetko naokolo krajšie. Na Bratislave je skvelé práve to, že je tu stále čo zlepšovať. Keď sa na mesto pozrieme takto, je to lepšia štartovacia línia,“ hovorí Pearton-Hindley.

Hlavné mesto škaredosti

„Rád o Bratislave hovorím, že je to najškaredšie mesto na svete, ale je to skôr taký obranný mechanizmus. Je skrátka ťažké uniesť to, že každú chvíľu tu zbúrajú nejakú pamiatku alebo vyrúbu stromy a ja ako občan s tým nemôžem nič urobiť,“ hovorí Michal Štassel. Prečo sa teda práve grafický dizajnér a urbanistka rozhodli venovať bratislavským nevyužívaným priestorom? „Pre mňa je to cesta, ako sa k tej škaredosti mesta postaviť. Povieme si okej, asi nezachránime keltskú dlažbu na Bratislavskom hrade, ale môžeme spraviť fajn miesto pre pár susedov,“ vysvetľuje Štassel.

Štasselovci vymysleli koncept mobilných záhrad počas ročného pobytu v Holandsku. Dlho premýšľali, čo chcú v meste robiť a ako ho zmeniť. Na susedskú záhradu vtedy náhodou narazili priamo za svojím domom. Tak prišiel nápad spraviť v Bratislave niečo podobné. Začali hľadať nevyužívané miesta. „Vraveli sme si – tam by bolo fajn urobiť záhradu, ale čo keď nás odtiaľ vyhodia? A vtedy niekto povedal – tak to bude mobilná záhrada!“  

Tak sa začal príbeh nielen o záhradách, ale najmä o ľuďoch a prázdnych parcelách.

[/windowtext]

1-960
Autorka: Beáta Macková

[windowtext]

Prečo je v meste tak veľa nevyužívaných priestorov? „Je to také postsocialistické dedičstvo. Je tu veľa prieluk, zanedbaných industriálnych priestorov, po revolúcii prišli reštitúcie, problémy s vlastníckymi vzťahmi,“ vymenúva Sandra Štasselová.

Takéto priestory sú typické najmä pre sídliská. Každý Slovák dobre pozná nevyplnené betónové plochy medzi bytovkami či bývalé pieskoviská zarastené trávou.

„Pri prvom pláne mala výstavba sídlisk dať ľuďom primárne byty, až potom sa začali dostavovať iné prvky. Vzniklo tak veľmi nehostinné prostredie, surový priestor. Keď sa dnes pozrieme na satelitnú snímku nejakého sídliska, vidíme, že štruktúra je celkom riedka. Výsledkom toho bola prirodzená anonymita. Dieťa takmer nevie nájsť svoj vchod, všetky paneláky sú rovnaké,“ hovorí urbanista Bohumil Kováč. Keď sa však susedia dajú dokopy a menia svoje okolie, dodajú miestu určitú identitu.

Snaha zakladateľov komunitných záhrad je dôkazom, že mnohí voči mestu ľahostajní nie sú. „Komunitné záhrady sú jednou z nádejných alternatív, čo s priestorom robiť. Nielen na konkrétnom mieste, ale systémovo. Možno sa časom ukáže, že takéto spravovanie priestorov je efektívne a treba to robiť vo veľkom,“ hovorí Bohumil Kováč. 

Podotýka však, že aj záhrady majú svoje muchy. Treba si uvedomiť, že ide predovšetkým o spoločenské projekty. Nestačí len niekde vytvoriť priestor, treba sa oň aj náležite starať, nastoliť poriadok a pravidlá. „Videl som už veľa podobných projektov, kde stačilo jedno zlyhanie a celý proces sa narušil. Vždy musí byť jasné, kto za záhradu nesie zodpovednosť. Zároveň musí dôjsť k súhlasu okolia, s obyvateľmi treba veľa diskutovať. Keď však ľudia vidia, že miesto je udržiavané a bezpečné, dokážu to podporiť,“ vysvetľuje Kováč.

[/windowtext]

Foto: Adam Šakový
Foto: Adam Šakový

Pekná myšlienka, ale na mojom pozemku v žiadnom prípade

[windowtext]

Keď sa chcete s niekým rozprávať o komunitných záhradách alebo o nevyužívaných priestoroch v Bratislave, skôr či neskôr spomenie Sasinkovu. Ukážkový príklad využitia diery v meste, bez krádeží, bez problémov s majiteľom, s ľuďmi, ktorí sa na miesto radi vracali. Záhradkári tam organizovali pikniky i detské oslavy, priestor ožil.

Pôvodne tam roky stál prázdny ošarpaný dom, kde sa stretávali bezdomovci. Majiteľ ho preto dal zbúrať. Po starej ruine ostal len opustený pozemok za plotom. Ľudia ho síce periférne vnímali, no postupne si naň zvykli.

Na začiatku si Vnútroblok vytypoval nevyužívané pozemky, medzi nimi aj ten na Sasinkovej, a začal oslovovať majiteľov. Nasledovalo pol roka stretnutí a presviedčania. Okamžitá reakcia bola vždy rovnaká: „Pekná myšlienka, ale na mojom pozemku v žiadnom prípade!“

„Myslím, že nesúhlas tkvie v inom chápaní dočasnosti. Majitelia nevidia ten pozemok tak, že sa s ním nič nedeje, ale jednoducho ako pozemok v určitom procese. Každý čaká na stavebné povolenie, úver z banky či súdne rozhodnutie,“ opisuje Štasselová. Aj majiteľ pozemku na Sasinkovej plánoval na mieste už o pár mesiacov stavať. Záhrada nakoniec fungovala tri roky.

Minulý rok sa však musela vysťahovať a premiestniť na iné miesto. Nový domov našla na nevyužívanom dvore špeciálnej základnej a materskej školy Karpatská. Dvor oficiálne vlastní škola na Karpatskej, delí sa však oň so školou na Jelenej ulici. Učitelia z oboch škôl si za posledné roky zvykli na mieste parkovať. Aj tu je problémom odlišný pohľad na vec – to, čo niekto vníma ako nevyužívaný dvor, iný vníma ako parkovisko. „Podľa mňa je to absurdné. Na školskom dvore sa nehrajú deti, ale parkujú tam autá – dokonca pedagógov,“ hovorí Štasselová. Záhrada nakoniec na mieste vznikla kompromisom. Časť priestoru vyhradili na parkovacie miesta, na zvyšku stoja záhradkárske boxy.

V plienkovej kolónii

Krasňany sú najstaršie bratislavské sídlisko. Postavili ho v 50. rokoch minulého storočia pre rodiny robotníkov, ktorí odtiaľ dochádzali do okolitých fabrík. Vtedy mu pre veľký počet malých detí v rodinách prischlo ľudové označenie „plienková kolónia“.

„Funguje tu veľmi silná komunita takzvaných Husákových detí. Často sa stretávajú a vymýšľajú spoločné aktivity,“ hovorí právnik Miroslav Dudlák. Práve ich oslovil s myšlienkou založiť v Rači komunitnú záhradu. Pôvodne s rodinou býval v dome kúsok za Bratislavou, časom ich však každodenné dochádzanie do mesta vyčerpalo. Presťahovali sa do klasického paneláka v Krasňanoch.

„Odrazu sme už nemali vlastný pozemok. Začalo nám to prekážať. V tom čase som náhodou videl nejaký dokument o komunitných záhradách a na prechádzkach s deťmi som sa začal obzerať po potenciálnych pozemkoch,“ hovorí Dudlák.

Starosta Rače Peter Pilinský (Strana zelených) myšlienku podporil, a tak začali miesto pre záhradu hľadať spoločne. Jednou z možností bol aj zanedbaný kúsok zeme pri zdravotnom stredisku na Hubeného ulici.

Záhrada s príznačným názvom Krasňanský zelovoc však na ňom nevznikla bez ťažkostí. Na prvom zastupiteľstve proti nápadu vystúpili lekári z vedľajšieho zdravotného strediska. Tvrdili, že aktivity v záhrade budú vyrušovať pri práci nielen ich, ale aj pacientov. Podľa Dudláka sa časom táto situácia utriasla. „Ukázalo sa, že to boli len prvotné obavy,“ hovorí. Táto prekážka však nebola ničím oproti tej, čo prišla neskôr.

[/windowtext]

Foto: Beáta Macková
Foto: Beáta Macková

[windowtext]

Vytrhané rastliny

Len desať dní po oficiálnom otvorení záhradu zničili neznámi vandali. Páchatelia zrejme zámerne počkali s útokom na prvú úrodu, aby urobili čo najväčšiu škodu. Políčka zrovnali so zemou a hrabľami vytrhali všetko, čo na nich dovtedy stihlo vyrásť.

„Boli sme na polícii, podali sme trestné oznámenie. Nikam sa to však nepohlo,“ hovorí Miroslav Dudlák. Stojíme hneď vedľa zdravotného strediska, z jeho okien je výhľad priamo do záhrady, rovnako aj z bytovky vzdialenej len pár krokov cez cestu. Prečo ľudia z okolia nezasiahli? „Je to asi taká klasická situácia, keď je človek večer doma, počuje z ulice krik a jednoducho si pre svoj pokoj povie, že to bola určite len mačka. Ľudia z okolia tvrdili, že nič nevideli, nepočuli,“ opisuje Dudlák.

Podobný prípad riešil aj Vnútroblok. Vinicu a mobilnú záhradu na Pionierskej neznámi páchatelia vykradli už druhýkrát. „Hneď ako sa to stane, nevyhnutne sa vynárajú myšlienky, či to má vôbec význam. Možno je načase priznať si, že vinohrad neobnovíme,“ hovorí Michal Štassel sklamane. Špecifikom vinohradu a záhrady je, že ležia mimo bytovej zástavby a nemá tak na ne kto dohliadať. Súčasne ide o mestský pozemok a záhradkári naň nemôžu umiestniť zámok.

Prečo vandali ničia takéto pozemky? Pestovatelia sa zhodujú, že pri krádežiach nejde o súkromný profit páchateľov, ale skôr o narušenie dôvery v samotný projekt.

Neporiadok a kopa hliny

Možno sa vám pri prvom počutí zdá, že komunitné záhrady sú vlastne perfektný nápad. Zapoja sa seniori, rodiny s deťmi i mladí hipsteri. Ľudia sa stretnú, skamarátia a ešte si aj niečo dobré vypestujú. Nevyužívaný priestor získa nového ducha, hodnota okolitých pozemkov v očiach developerov prirodzene vzrastie, mesto bude plné spokojných obyvateľov a pekných záhrad.

Keď sa s touto romantickou predstavou začnete rozprávať so zakladateľmi a čítať búrlivé diskusie pod článkami o komunitných záhradách, uvedomíte si svoju hlúposť. To, čo sa niekomu zdá pekné a živé, sa inému javí ako neporiadok a kopa hliny.

Útoky na záhrady sú tak často len obyčajnou pomstou tých, ktorým sa myšlienka záhrady na konkrétnom mieste nepáči.

„Po prvej krádeži sme naozaj nevedeli, prečo sa to stalo. Dnes už vidíme, že niekomu ležíme v žalúdku,“ hovorí Štassel. Podľa neho majú indície, že o pozemky mali v minulosti záujem aj iní. Tí sa im teraz pravdepodobne snažia uškodiť. Ukradnutý vinič bol už zakorenený v pôde, a preto ho zlodej nemohol speňažiť.

[/windowtext]

Foto: Adam Šakový
Foto: Adam Šakový

[windowtext]

Na streche rozhlasu

Čo si laik predstaví pod nevyužívanými priestormi? Pravdepodobne prieluky, chátrajúce budovy s vybitými oknami, mŕtve fasády, rozostavané domy, pozemky obrastené trávou. Stačí sa však pozrieť na mesto zhora. Nevyužité ploché strechy sa dajú nájsť po celej Bratislave.

Tá na ikonickej budove rozhlasu mala už od počiatku slúžiť ľuďom. Obrátená pyramída vznikala počas politického uvoľnenia v šesťdesiatych rokoch, keď ľudia cítili trochu slobody. Autori chceli strechu navrhnúť ako verejný priestor, do ktorého by vniesli mestský život. Potom prišla normalizácia a pôvodná myšlienka sa vytratila. Monumentálny priestor naďalej existoval, no bez života.

O tridsať rokov neskôr sa dala dohromady skupina ľudí s nápadom vytvoriť na opustenej streche záhradu. „Dostať ľudí na strechu znamená dať im nový uhol pohľadu na mesto. Chceli sme, aby ľudia videli jeho potenciál a uvedomili si, že podoba ich mesta nie je niečo, čo sa jednoducho udeje, ale že práve oni ju môžu vytvárať,“ hovorí architektka Dominika Belanská. Spolu s ostatnými členmi združenia Jedlé mesto sa spojili s RTVS a otvorili strechu rozhlasu po prvýkrát verejnosti. Bola už polovica leta, záhradkárska sezóna v plnom prúde. Veľa vecí sa sadiť nedalo, dobrovoľníci však strechu vyčistili, zamaľovali grafity, vyhádzali odpadky. Po skúšobnej prevádzke začala záhrada oficiálne fungovať. Pribudla kaviareň, akcie pre verejnosť ako letné kino, vianočné trhy či koncerty. Návštevníci boli nadšení.

Práve tu sa ukrýva paradox tohto projektu: hoci navonok všetko fungovalo výborne, spolupráca medzi rozhlasom a aktivistami nešla hladko. „Išli sme do toho prirýchlo, nestihli sme si všetko vydiskutovať. Hlavný problém bol najmä v očakávaniach. My sme chceli, aby projekt rástol postupne, aby ľudia mohli byť pritom a postupne ho rozvíjať. RTVS chcela niečo veľkolepé a chcela to rýchlo. Tak vznikli napríklad vianočné trhy. Z príjemného víkendového posedenia sa odrazu stal dvanásťdňový festival,“ hovorí Belanská. Priznáva, že chyby urobili obe strany. „Je to vlastne premárnená šanca. Keby sme si v pravom čase sadli a ľudsky si to vydiskutovali, možno by sa nám to podarilo vyriešiť.“

RTVS tvrdí, že svojím spôsobom bude v projekte pokračovať. Záhrada už na streche nie je, všetky boxy sa museli vysťahovať. Minulý rok vedenie rozhlasu oznámilo, že ak neosloví iné občianske združenie, najme si záhradníka.

[/windowtext]

Foto: Dominika Belanská
Foto: Dominika Belanská, Jedlé mesto

[windowtext]

Už žiadna ďalšia záhrada

Štasselovci nedávno ohlásili, že ďalšie komunitné záhrady už nezaložia. Nie primárne preto, že im zničili vinicu. Má to hlbšie dôvody.

„Ak budeme nasledujúce roky pokračovať v zakladaní ďalších a ďalších mobilných záhrad, ak budeme hľadať prázdne a dočasne nevyužité miesta a pracne sa dohadovať s ich majiteľmi, tak určite vznikne niekoľko príjemných miest. A niekoľko desiatok či stoviek ďalších susedov zažije pocit spolutvorby (polo)verejného priestoru a Bratislava bude o kúsok príjemnejšie a zelenšie miesto,“ napísal na Facebooku Michal Štassel. „Ale idey, ktoré stoja za projektom mobilných záhrad, sa nikdy nedostanú do diskusie policy-makerov (primátor, magistrát a celá samosprávna exekutíva) a neovplyvnia spôsob, ako mesto pristupuje ku svojim občanom a ku správe verejného priestoru vôbec.“

Nechcú už len látať diery v systéme, ale vplývať na to, aby sa systém dokázal sám obnovovať, aby lokálni politici a úradníci pochopili, ako meniť mesto.

Pomáhajú si príkladom Matúša Čupku zo Zelenej hliadky, ktorý na vlastnú päsť upratuje odpadky, osádza smetné koše a kvetináče na miestach, kde by nemali parkovať autá. Bratislave však nepomôže, keď to Čupka bude robiť o dvadsať rokov aj ako päťdesiatnik, pretože mesto nepochopí, že to je jeho úloha.

Zmapujme Bratislavu, zmeňme ju

Zakladatelia záhrad sa zhodujú, že hoci projekty na konkrétnom mieste musia často skončiť, cieľom záhrad na nevyužívaných pozemkoch mesta je najmä ukázať, že sa to dá. „Keď sa to celé rozpadne a priestor zmizne, vnímam to skrátka ako impulz pre ľudí, aby sa angažovali a urobili nejakú zmenu sami,“ hovorí Sandra Štasselová.

Rovnaký pohľad majú aj aktivisti, ktorí verejnosti otvorili strechu rozhlasu. „Teraz už mnohí ľudia na strechu pod pyramídou nepozerajú ako na nejaký škaredý pozostatok socializmu, ale dokážu si tam predstaviť živú strešnú krajinu,“ hovorí Dominika Belanská. Vznikol tu tak prirodzený dopyt po priestore, ktorý ľudia donedávna ani nevnímali. Podobné miesta sa ukrývajú po celom meste.

Prečo je dôležité sa nimi zaoberať? „Kedysi tu fungovalo veľmi silné zastúpenie pamiatkarov, ktorí sa k mnohým priestorom vyjadrovali a tvrdili, že tam zeleň nepatrí. Lenže ukázalo sa, že ľudia zeleň vnímajú. Čím hustejšie budú mestá, tým väčšiu cenu bude mať hodnota nezastavaného priestoru. Diery na mape mesta budú mať čoraz väčší význam, a preto ich kvalitu musíme riešiť,“ hovorí konzultantka pre verejný priestor Zora Paulíniová.

Práve dočasnými intervenciami možno na existenciu takýchto priestorov upozorniť. „V zahraničí to poznajú pod označením taktický urbanizmus. V praxi to znamená, že niekto urobí zmenu, overí si, či na mieste funguje, zistí ohlasy ľudí a až potom urobí na mieste niečo trvalé,“ vysvetľuje Paulíniová. Problémom zostáva, že mestá často nemajú ucelenú evidenciu takýchto priestorov. Pochopiteľne tak neexistuje ani koncepcia, ako tieto priestory strategicky spravovať. Záhrady sú pritom len jednou z mnohých možností. 

Spoluzakladateľka Vnútrobloku Sandra Štasselová hovorí, že by s mestom chceli urobiť veľkú mapu priestorov v hlavnom meste pre podobné projekty. Uznáva, že to asi bude nadlho.

Dobrá správa je, že v meste je čoraz viac ľudí, ktorí ho vnímajú a premýšľajú o ňom. Záhrady sa pomaly rozrastajú a spolu s nimi aj sebavedomie obyvateľov. Obyvateľov, ktorí sa neboja opustiť svoju obývačku, vyjsť von a niečo zmeniť.

[/windowtext]

Mapa bratislavských komunitných záhrad
Autor: Michal Štassel

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie