Denník N

Slovensko bolo krok od medzinárodnej blamáže

Foto – TASR
Foto – TASR

Politici musia oddeliť Kaliňáka či Bašternáka od členstva Čiernej Hory v NATO, lebo tieto dve záležitosti spolu nesúvisia.

Autor je riaditeľom STRATPOL-u a bývalým štátnym tajomníkom ministerstva obrany

Som atlantista a považujem NATO za najdôležitejšiu garanciu našej bezpečnosti. Netvrdím, že Aliancia nemá chyby, má ich dosť, a pravidelne o nich hovorím v záujme toho, aby sa odstránili alebo aspoň zmiernili. Nie je to v mojom prípade emocionálne, ale čisto racionálne. Aliancia reprezentuje okrem bezpečnosti aj hodnoty, ktoré uznávam, a nikto nevynašiel ešte nič lepšie, ako garantovať bezpečnosť a stabilitu v Európe.

Som presvedčený, že štáty, ktoré spĺňajú kritériá vstupu a ktoré zároveň posilnia Alianciu ako celok, by mali mať právo vstúpiť do NATO a Slovensko by ich v tomto úsilí malo aktívne podporovať. Je to jeden z pilierov stratégie posunu „z periférie do centra“ – podporovať integráciu štátov západného Balkánu a východnej Európy do tých istých integračných zoskupení, v ktorých sme my, čiže do NATO a EÚ.

Otrasený konsenzus

V tejto otázke existoval na Slovensku po roku 1998 vzácny a široký konsenzus. Všetky relevantné parlamentné politické strany podporovali integráciu Chorvátska, Albánska, Čiernej Hory a ďalších balkánskych štátov na juhu, a Ukrajiny a Moldavska na východe EÚ a NATO. Mimochodom, popri slovenskej politike vládol v tejto otázke konsenzus aj na úrovni V4. Bolo to dobré, kultúrne a dodávalo to stabilitu a vierohodnosť zahraničnej a bezpečnostnej politike Slovenska.

Celé sa to začalo meniť na jar 2014, keď Rusko napadlo Ukrajinu, a slovenské politické strany  sa rozdelili v otázke posúdenia ruských krokov, ale aj podpory potenciálnej ukrajinskej integrácie do NATO a EÚ. Považoval som to za veľmi nešťastný odklon nielen od tradície vnútropolitického konsenzu v zahraničnej politike, ale aj od najdôležitejších strategických záujmov Slovenska. Preto som sa ozýval, napísal som pomerne veľa hodnotení, článkov, statusov, kde som tento jav otvorene kritizoval z pohľadu odborníka, ktorému na strategických prioritách a bezpečnosti naozaj záleží.

Tento môj postoj sa nezmenil ani v súčasnosti. Po Ukrajine sa konsenzus otriasol v súvislosti s Čiernou Horou. Konkrétne v utorok Národná rada hlasovala o pristúpení tohto západobalkánskeho štátu k Aliancii, keďže vstup každého nového člena musia odsúhlasiť bez výnimky všetci súčasní členovia (toľko k „americkému diktátu“). Na prekvapenie návrh prešiel len veľmi tesnou väčšinou 78 hlasov: za hlasovali (väčšinou) poslanci vládnej koalície vrátane SNS (!), proti boli kotlebovci, čo nikoho neprekvapilo, a pri hlasovaní „neboli prítomní“, čiže pristúpenie Čiernej Hory de facto nepodporili, poslanci za SaS a OĽaNO.

Existujú sväté veci

Hádam neexistuje na Slovensku zahraničnopolitická téma, ktorá by bola neutrálnejšia a bola by podporovaná – aspoň doteraz – širším konsenzom, ako je členstvo Čiernej Hory v NATO či, širšie, integrácia západobalkánskych štátov do Aliancie a Európskej únie. Slovensko tam má navyše solídne pozície, naši diplomati, ako Miroslav Lajčák, František Lipka či ďalší, sa zaslúžili o budovanie čiernohorskej štátnosti, ako aj o následnú tranzíciu či prípravu na integráciu.

Súhlas s členstvom prešiel len veľmi tesnou väčšinou. Bez troch hlasov mohlo byť všetko preč a blamáž by bola na svete. Paradoxne, rozširovanie NATO podporila aj SNS, ktorá bola tradične protialiančne naladená, ale nie strany, ktoré si hovoria proatlantické. Len dodám, že pre môj pohľad odborníka by bolo úplne jedno, ktorá strana by sa takto zachovala, kritizoval by som každú jednu bez výnimky.

Nie som naivný, chápem logiku politického boja, vrátane koalično-opozičných hier, taktiky či stratégie. Chápem, že úlohou opozície je kontrolovať či kritizovať vládnu koalíciu – je to ich povinnosť, a preto sú v parlamente. Sú však veci, ktoré sa za žiadnych okolností nemôžu stať predmetom koalično-opozičného boja. Skrátka, mali by byť „sväté“. Nehovorím, že nemeniteľné. Zmeniť sa dá všetko, aj základné priority štátu, ale až po dôkladnej analýze, poctivej celospoločenskej diskusii, po preštudovaní všetkých možných alternatív, argumentov pre a proti.

Kaliňák nie je Aliancia

K týmto zásadným otázkam patria aj najdôležitejšie zahraničnopolitické záujmy. Ak bolo strategickou chybou, že v minulom volebnom období niektorí predstavitelia Smeru spochybnili integračné ambície Ukrajiny, podobnou chybou je to, že v súčasnosti poslanci SaS a OĽaNO nepodporili členstvo Čiernej Hory v NATO.

V krajine musí existovať základná strategická kultúra, ktorá nedovolí riskovať zahraničnopolitické priority na oltár vnútropolitických súbojov. Ministra vnútra SR (ako aj Česka, Maďarska či dokonca Poľska) – nech už je to ktokoľvek a nech spraví čokoľvek – za hranicami Slovenska de facto nepoznajú, ale postoje SR k Čiernej Hore tam vnímajú a zaznamenávajú.

Je absolútne pochopiteľné, ak opozícia bojuje proti ministrovi vlády, ale tento boj má mať svoje mantinely: hranice Slovenska. Jednoducho povedané, treba oddeliť Kaliňáka či Bašternáka od členstva Čiernej Hory v NATO, lebo tieto dve záležitosti spolu nesúvisia. Politici sa na to musia pozerať očami štátnika, ktorý chápe rozdiel medzi akokoľvek dôležitou, ale predsa len medzinárodne izolovanou kauzou a budúcnosťou Aliancie, ktorá je základným garantom európskej bezpečnosti. Sú veci, ktoré sa nedajú miešať, nech už politická logika diktuje čokoľvek. Lebo štátnický rozmer, strategická kultúra a základné záujmy štátu diktujú opak. Preto by neschválenie členstva Čiernej Hory v NATO bolo hanbou. Nie pre opozíciu, nie pre koalíciu, ale pre celé Slovensko.

Hádam je to výnimka

Zahraničná politika je aj o symboloch či symbolických gestách, ktoré nemožno ignorovať. Prestíž štátov závisí aj od konzistentnosti, stability a vypočítateľnosti ich postojov. Argumentovať, že keby to teraz neprešlo, tak to prejde o pol roka, je absolútne nevhodné: Slovensko si totiž vybudovalo imidž jedného z najväčších podporovateľov členstva Čiernej Hory v NATO, a každý nás tak aj vníma.

Ako by to teraz vyzeralo, keby Národná rada čiernohorské členstvo odmietla? Bola by to blamáž, ktorá sa nedá zamiesť pod stôl výhovorkou, že to odhlasujeme nabudúce. Musíme chápať súvislosti i drobné nuansy, ktoré vytvárajú celkový obraz o diplomacii a zahraničnej politike nášho štátu.

Obávam sa, že keď budeme o necelý rok písať hodnotenia zahraničnej politiky za rok 2016, súčasťou týchto štúdií a článkov bude aj toto hlasovanie. Verím však, že ide len o izolovaný jav, ktorý si zaslúži jeden odsek, a nebude mať pokračovanie, ktoré by si zaslúžilo celú kapitolu.

Teraz najčítanejšie