Jaro Rihák
Po rokoch som sa znovu začítal do knihy Dušana Šimka Esterházyho lokaj. Zvláštna veta. Jej hlasný smiech mal to neopakovateľné zafarbenie, aké zvyknú mať ženy na brehoch Stredozemného mora. A vtedy som sa to dozvedel. Náhoda.
Keď bola mladá a začínala vo filme, filmárov očaril jej zjav. Len nevedeli, čo s jej hlbokým hlasom. Zdal sa im ako hlas muža, tak ho dabovali fádnymi jemnými hlasmi. Chvíľu trvalo, kým si filmári uvedomili, že hlas je súčasťou jej neopakovateľnosti.
Ten kontrast najlepšie využil režisér Luchino Visconti. To už bola Claudia Cardinale hviezdou, keď ju obsadil do filmu Gepard (1963), natočeného podľa jediného románu Giuseppeho Tomasiho di Lampedusu Il Gotopardo. Príbeh sicílskeho kniežaťa Dona Fabrizia z obdobia risorgimenta, zjednotenia Talianska. Claudia Cardinale hrala vo filme Gepard Angelinu, krásnu a nevzdelanú dcéru zlodejského správcu jeho majetkov. Krása verzus hlboký chrapľavý hlas a nádherný smiech. Rodinný portrét a zároveň obraz vzniku novej spoločenskej vrstvy.
Koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov bol strhujúcou érou talianskej kultúry.
