Denník N

Venezuela tri roky po Chávezovi: krajina, kde má mobil vyššiu cenu ako život

Národná bolívarská garda v Caracase pravidelne potláča protivládne demonštrácie, inokedy bezdôvodne tyranizuje ľudí. Foto – Washington Post/Alejandro Cegarra
Národná bolívarská garda v Caracase pravidelne potláča protivládne demonštrácie, inokedy bezdôvodne tyranizuje ľudí. Foto – Washington Post/Alejandro Cegarra

Ešte nedávno mali aj slovenskí ľavičiari Venezuelu za vzor socialistickej krajiny. Dnes v nej nič nefunguje, je na čele svetového rebríčka násilia, stojí na pokraji občianskej vojny. Reportér Tomáš Forró tam podnikol dobrodružnú cestu.

Kolumbijské hraničné mestečko Maicao je predzvesťou toho, čo nás čaká tam na druhej strane: rozpadávajúca sa budova autobusovej stanice má deravú strechu a nezostali tu takmer žiadne prepravné spoločnosti. Tých posledných pár sa zaoberá menej transportom a viac veksláctvom.

Má to svoj dôvod. 200-percentná cválajúca inflácia neďalekej Venezuely je považovaná za najvyššiu na svete a za jeden dolár na čiernom trhu dostanete 900 venezuelských bolívarov. Oficiálny kurz je 450.

Socialistická vláda prezidenta Madura navyše v septembri jednostranne uzavrela tento hraničný priechod ako súčasť diplomatického sporu so znepriatelenou Kolumbiou, a najmä v obave pred pašovaním jedla a ďalších tovarov, ktorých ceny umelo reguluje rovnako ako svoju menu. Výsledkom sú prázdne regály v obchodoch a niekoľkonásobne vyššie ceny na čiernom trhu. Pre pašerákov je to rovnaká zlatá baňa ako pre vekslákov dvojitý kurz bolívaru.

Oficiálne nie je možné dostať sa na druhú stranu hranice, ale vo Venezuele týchto dní splýva rozdiel medzi legálnym a protiprávnym, medzi vládou zákona a nespútaným chaosom.

Veksláčka a zároveň zástupkyňa prepravcu ma uisťuje, že cesta tam nie je žiaden problém. Stačí si u nej zameniť peniaze, zaplatiť nízke cestovné a prejsť v otrieskanom taxíku spolu s ostatnými pasažiermi do Venezuely cez zelenú hranicu. Teraz tak vraj chodia všetci a niet sa čoho báť.

Pohľad na vojenské stanovisko tesne pred zatknutím. Foto - Tomáš Forró
Pohľad na vojenské stanovište tesne pred zatknutím. Foto – Tomáš Forró

Hranica

Zmätok na hraniciach je len slabým odrazom hlbokej politickej krízy, ktorá trvá vo Venezuele už niekoľko mesiacov. Čoraz viac pozorovateľov a politológov krajinu označuje termínom upadnutý štát (failed state). Ide o stav, keď centrálna vláda nedokáže na svojom území zabezpečiť základné životné funkcie krajiny potrebné na jej chod. Medzi ďalšie črty upadnutého štátu patrí dezintegrácia spoločnosti a zlyhanie tzv. „monopolu násilia“, teda zaistenia integrity svojich hraníc a dodržiavania poriadku a zákonov na svojom území.

Ako to funguje v praxi, zistím onedlho na vlastnej koži. Na zaprášenom parkovisku nasadám do jedného z 50-ročných vrakov so zvýšenými podvozkami, ktoré nás majú dopraviť na druhú stranu hranice. Zdá sa, že cesta na druhú stranu nebude žiaden turistický zájazd.

Skôr ako sa pohneme, dostanem prorockú radu od venezuelského pasažiera: „Dávaj si strašne bacha na našich vojakov. Sú to väčšie svine ako zločinci.“

Zatknutie

Tesne pred zavretým hraničným priechodom odbočujeme do lesa; kolumbijskí hraničiari nám venujú ledva znudený pohľad. Opatrenia venezuelskej vlády evidentne nemajú žiadny účinok a na bočných prašných cestách panuje čulý ruch z oboch strán hraníc. Minibusy s ľuďmi a nákladiaky vyplnené kontrabandom sa tu ledva dokážu míňať.

Cestu však strážia domorodci, cez ktorých pozemky prechádzame, a taxikár musí zaplatiť mýto každému z nich. Až vtedy neochotne zdvihnú drevenú závoru alebo hrubé lano, a môžeme prejsť ďalších 20 až 100 metrov, kde sa celá procedúra opakuje. Počas hodinovej cesty ich narátam vyše šesťdesiat a mýtnici sa vôbec netaja, čo čaká tých, ktorí sa pokúsia utiecť bez platenia. V rukách zvierajú mačety a praky; kde-tu sa mihne pažba pušky.

Žena z autobusovej stanice mala pravdu minimálne v jednom: cesta na druhú stranu prebehla bez problémov. Z obavy o stratu zákazníka však zrejme zabudla spomenúť druhú časť príbehu. Hneď ako vyjdeme na asfaltovú cestu vo Venezuele, čakajú tu nespočetné vojenské stanovištia. Mechanizmus funguje rovnako ako s domorodcami, len tentoraz je doplnený uniformami Národnej bolívarskej gardy (GNB) a samopalmi.

Fotenie delikventa na vojenskej základni. Fotka zadržaného cudzinca na pozadí erbu Národnej gardy má evidentne slúžiť aj ako dôkaz horlivej práce vojakov. Foto - Tomáš Forró
Fotenie delikventa na vojenskej základni. Fotka zadržaného cudzinca na pozadí erbu Národnej gardy má evidentne slúžiť aj ako dôkaz horlivej práce vojakov. Foto – Tomáš Forró

Princíp je jednoduchý. Alebo zaplatíte, a to rýchlo, alebo vojaci s namierenými zbraňami zastavia auto, bezohľadne z neho všetko vyhádžu a nasleduje dôkladná kontrola každej drobnosti, kus po kuse. Pri nasledujúcom stanovišti o sto metrov ďalej už každý zaplatí s radosťou.

Zdá sa, že toto územie je úplne mimo akejkoľvek kontroly centrálnej vlády. Ak aj ktosi v hlavnom meste rozhodol o uzavretí hraníc, posádky na stanovištiach rozhodujú o osude každého auta či pasažiera podľa svojich vlastných zákonov. Taxikár sa pred kontrolou vždy len mlčky pomodlí, no moji vystrašení spolupasažieri tadiaľto prechádzajú pravidelne a hovoria o krádežiach, únosoch a znásilňovaní zo strany vojakov.

Ako na potvrdenie ich slov nasleduje ďalšia kontrola; osobitne dôkladne pri nej prehliadajú mladú matku, ktorá sedela vedľa mňa. Vojak jej najdlhšie zo všetkého čosi nástojčivo „hľadá“ v rozkroku. Všetci bezmocne mlčíme.

Môj prípad nie je o nič jednoduchší. Na prvých stanovištiach som platil tak ako ostatní, potom sa sadzba zvýšila a teraz už o mne evidentne vedia. Vojak sa s ironickým úškľabkom sťažuje, že bez vstupnej pečiatky v mojom pase môžu mať problémy aj oni, za čo má byť bolestné 10-tisíc bolívarov. Je to trojnásobok výpalného, aké zaplatia všetci ostatní pasažieri dokopy.

Podriaďujem sa; prechádzame pár ďalších stanovíšť až k jednému, kde ma privíta dôstojník pri bielom obrnenom transportéri. Hovorí, že ma zatýka za nelegálne prekročenie hranice. Nakladajú ma do transportéra a odpoveď na otázku, prečo všetkých ostatných pasažierov pustili, sa nikdy nedozviem.

Armáda

Na vojenskej základni ma stráži devätnásťročná vojačka s mesačným platom 10 eur. Za najdôležitejšiu vec vo svojom živote podľa vlastných slov považuje kalašnikov vzor 103, ktorý práve drží v ruke. Nie je pre ňu príliš ťažký? Nie je. Váži len tri kilogramy, s plným zásobníkom tri a pol. Jej kolegovia zatiaľ lačne pozorujú môj ruksak a mňa sa zmocňuje nepokoj.

Je horúco a čas sa vlečie pomaly; najprv ma slávnostne odfotia ako zločinca  s dvomi vojakmi ozbrojenými po zuby. Mám sa pritom tváriť smutne ako chytený delikvent; rozkaz plním bez protestov. Potom už len s dievčaťom zabíjame dlhé nudné hodiny pozeraním kolumbijskej televízie. Ukazujú protivládne protesty vo venezuelskej metropole Caracas. Na jednom zo šotov leží na námestí nehybná žena v civilných šatách. V kúdoloch slzného plynu ju mlátia vojaci v rovnakej uniforme gardy GNB, akú nosí moja príťažlivá spoločníčka.

Na celú základňu vrieska z venezuelského rádia hlas prezidenta Madura a protestujúcich nazýva špinavými fašistami. Potom vypnú prúd. Na základni tomu nikto nevenuje pozornosť. Masívne výpadky elektrického prúdu a vody paralyzujú veľkú časť krajiny už dlhé mesiace a len nedávno svetové i lokálne médiá priniesli správu o lekároch v neďalekom meste Maracaibo, ktorí museli vykonávať operácie srdca len s pomocou svetiel z mobilných telefónov. V nemocniciach zlyhávajú už aj záložné zdroje energie.

Po výpadku prúdu si s vojačkou pozeráme aspoň fotky z môjho mobilu. Prichádza dôstojník, mobil mi skonfiškuje a dievča sa začne opäť tváriť oficiálne. Uplynie ešte jedna nekonečná hodina a napokon ma s úľavou vykopnú. Oficiálne som vyhostený a mám byť deportovaný za nelegálne prekročenie hranice, no do Kolumbie sa musím, napodiv, dostať bez eskorty a po svojom.

Po zatknutí ma stráži devätnásťrčoná vojačka s 10-eurovým platom na mesiac a s kalašnikovom. Foto – Tomáš Forró
Po zatknutí ma s kalašnikovom stráži devätnásťročná vojačka s mesačným platom 10 eur. Foto – Tomáš Forró

Privítanie

Prešlo dvadsaťštyri hodín. V súlade s porekadlom „kde ťa vyhodia oknom, vráť sa dverami“ som to skúsil druhýkrát a úspešne. Vojaci zo základne sa mi včera vyhrážali väzením a doživotným zákazom vstupu, no napokon mi nedali do pasu ani len pečiatku o vyhostení – zrejme ani nikdy žiadnu nemali. Nefungujúci štát má evidentne aj svoje výhody, a tak o deň neskôr bez problémov vystupujem na letisku neďaleko hlavného mesta. S dávkou cynizmu by sa dalo povedať, že Venezuela týchto dní stojí za to, pokúšať osud druhýkrát. Nedostatok toaletného papiera a menštruačných vložiek spred niekoľkých mesiacov prerástol do akútnej potravinovej a energetickej krízy a v krajine sa dnes zomiera už aj na ľahké choroby pre chýbajúce antibiotiká a kolabujúcu zdravotnú starostlivosť.

Toto sú široko komentované dôsledky hlbokej politickej a ekonomickej krízy, no pod mediálnym povrchom prebiehajú ešte desivejšie procesy. Naznačujú to správy od vystrašených obyvateľov a potvrdzujú to tvrdé štatistiky: vo Venezuele vypuklo čosi, čo mnohí pozorovatelia nazývajú epidémiou pouličného násilia.

Dáta z rebríčkov „najnebezpečnejších krajín na svete“ sa zostavujú podľa počtu vrážd na 100-tisíc obyvateľov vo väčších mestách danej krajiny. Momentálne ich sledujú dve agentúry; podľa mexickej mimovládky CCSP, ktorá počíta obete násilných úmrtí priamo v márniciach, je venezuelská metropola Caracas v tomto smere absolútnym lídrom planéty. Výsledok 120 vrážd na 100-tisíc obyvateľov ostro kontrastuje napríklad s celým Slovenskom, ktorého priemer je 1,68 vraždy, a prevýšil už aj doterajšieho lídra, honduraské mesto San Pedro Sula (110 vrážd). Druhý think-tank, Igarapé Institute z Brazílie, používa len oficiálne údaje a Venezuelu preto z rebríčka úplne vyradil: napriek tomu, že všetky ukazovatele naznačujú astronomické čísla, tunajšia vláda chronicky podstrkuje niekoľkonásobne znižované dáta.

Moje prvé minúty v Caracase dávajú týmto informáciám zvláštnym spôsobom za pravdu. Keď v aute mojich známych zídeme z diaľnice na prvú mestskú križovatku, je okolo deväť hodín večer a ulice sú ľudoprázdne. Až na troch vojakov, rozostavených na konci ulice v bojovej pozícii. Vyzerajú tak, akoby na nás každú chvíľu mali spustiť krížovú paľbu.

Vo vzduchu cítiť napätie; pomaly vystupujeme s dokladmi v rukách a s rukami nad hlavou. Snažíme sa nerobiť žiadne náhle pohyby, ani keď do nás ďobú hlavňami samopalov a surovo každého prehliadajú. Ak by som mal správanie ozbrojencov k niečomu prirovnať, bola by to nepochybne banda zločincov. Nosia štítky GNB a po osobnej prehliadke bez ceremónií vysypú obsah môjho ruksaku na asfalt, priamo v strede ulice. Venezuelskí kamaráti nespúšťajú z mojich vecí zrak. No i napriek tomu, skôr ako sa nám podarí odísť, jeden z vojakov si jednoducho berie moje lieky so slovami, že ho bolieva hlava. „Tie sú na hrdlo,“ odvrknem a vytrhnem mu ich z ruky.

Tlačenica pred obchodom s potravimami. Niekoľkohodinové rady na základné potraviny a lieky sú dnes vo Venezuele bežným pohľadom. Foto – Tomáš Forró
Tlačenica pred obchodom s potravinami. Niekoľkohodinové rady na základné potraviny a lieky sú dnes vo Venezuele bežným pohľadom. Foto – Tomáš Forró

Večer

Bývam v byte prenajatom cez medzinárodnú sieť neformálneho ubytovania Airbnb. Posledný nájomník nechal negatívne hodnotenie; prekážal mu nefunkčný vodovod v kúpeľni a izba zamorená komármi. „Najhoršie je však to, že celé okolie je životu nebezpečný brloh plný násilia a vrážd,“ čítam v jeho recenzii. Nevedno, či to bol posledný turista v Caracase, ale žiadneho iného som tu už nestretol.

Môj domáci priznáva, že Američan sa na druhý deň bez slova zbalil a zmizol – možno keď zistil, že naša štvrť nie je v pouličnej kriminalite výnimkou, ale zlatý štandard? „A čo mám robiť?“ zúri domáci. „Zbehnúť po kúpeľňovú batériu do New Yorku a svojich hostí voziť po uliciach v tanku?“

Večerná dilema v Caracase: vyjsť na ulicu a riskovať prepadnutie, alebo vydržať do rána? Moji spoločníci rozhodnú za mňa. Von ma nepustia ani vo sne a okrem toho, žiaden obchod tu už o desiatej nenájdem otvorený, aj keby sa mi k nemu podarilo bez úhony prísť.

Dostávam aspoň dôležité lekcie prežitia v uliciach. Pravidlo číslo jedna: nepriťahuj pozornosť. Staň sa súčasťou sivého davu, správaj a obliekaj sa ako miestny. Napriek horúčave je najlepšie nosiť texasky a prepotené tričko. Sandále a krátke nohavice nosia len cudzinci, a tí padajú za obeť ako prví. Pravidlo číslo dva: na ulici nikdy nevyťahuj mobil, peniaze ani nič, čím dáš okoliu dôvod na prepadnutie. Reakcia býva okamžitá a brutálna. V uliciach Caracasu sa dnes dennodenne vraždí už pre ošúchané tenisky, a nieto pre mobil v hodnote trojročnej výplaty bežného Venezuelčana.

Vyzerá to tak, akoby ma moji venezuelskí kamaráti chceli len vystrašiť, ale potom začnú opisovať svoje osobné zážitky a ja počúvam s mrazivým pocitom. Jeden z nich sa stal svedkom vraždy len minulý týždeň, obeť zomrela pár metrov od policajnej hliadky, ktorá nepohla prstom. Druhý kamarát bol za posledný rok obeťou piatich lúpežných prepadnutí. Prišiel o dva mobily, naposledy ho okradli už aj o potraviny z nákupov.

Pokračovanie školenia – pravidlo tri. Pri prepadnutí nikdy neklaď odpor. Človek, ktorý na teba mieri na ulici pištoľou alebo ti práve k obličke priložil hrdzavú čepeľ, nemá voči svojmu vlastnému životu najmenšiu úctu. Tým menej k tvojmu. Daj im všetko, čo chcú, a urob to rýchlo. Posledné pravidlo, ktoré som sa už naučil v praxi aj sám: nikdy sa nepribližuj k polícii. Ak ťa chytili a začnú ťa bez dôvodu mlátiť alebo okrádať, postupuj podľa pravidla číslo tri.

Supermarket v centre Caracasu. Foto - Tomáš Forró
Supermarket v centre Caracasu. Foto – Tomáš Forró

Ráno

„Je to tak. Na uliciach sa deje čisté šialenstvo. Strach a bezvládie úplne mení náš spôsob života. Pozri, koľko áut tu na ulici má pancierovanie a nepriestrelné okná. Je to ako vo vojne.“

Alejandro veľmi dobre vie, o čom hovorí: vďaka svojim snímkam pouličného násilia z Caracasu sa stal svetoznámym fotografom a stále denne sleduje zblízka hororové výjavy či už z miest kriminálnych činov, alebo z brutálnych politických demonštrácií, v ktorých sa navzájom vraždia ozbrojené zložky aj protestujúci.

Jeho slová potvrdzujú miestne nezávislé médiá aj sociológovia, ktorí skúmajú venezuelskú spoločnosť žijúcu v neustálom strachu vyjsť na ulicu, navštíviť obchod či známych. Dlhodobý stres, frustráciu a rezignáciu obyvateľov pritom vidieť voľným okom nielen na masových demonštráciách, ale všade naokolo. Len dnes ráno pred naším domom som v nákupnom centre pozoroval predavačku, ktorá začala bez zjavného dôvodu kričať, že bude musieť opäť prestáť celú noc v rade na jedlo, a hrozí sa, že ju pritom olúpia alebo zavraždia. Ľudia v obchode prijali jej nečakaný výbuch s úplnou apatiou.

Alejandro považuje za hlavnú príčinu extrémneho násilia vo svojom rodnom meste beztrestnosť. Toto vysvetlenie nachádza zdôvodnenie aj v oficiálnych vládnych štatistikách. V prípade vrážd zostáva viac ako 95 percent vinníkov vo Venezuele nepotrestaných. Väčšina zločinov na uliciach Caracasu pritom nie sú žiadne sofistikované akcie. Lúpeže a vraždy smerujú náhodní útočníci proti komukoľvek vrátane žien a detí. Ak ich nikto nechytí alebo nezlynčuje priamo pri čine, nič sa im už nestane.

V prostredí presiaknutom chudobou a násilím to vytvára svojský príklad hodný nasledovania: zločin sa šíri ako nákaza, pretože ponúka spôsob riešenia existenčných problémov. Riskantný, ale s vysokou návratnosťou a s minimálnymi následkami. Špirála násilia je potom už len otázkou času a postupne pre čoraz väčšiu časť spoločnosti – páchateľov i obete – sa posúvajú hranice toho, čo je morálne a spoločensky akceptovateľné.

Po príklad netreba ísť ďaleko. Počas rozhovoru sedíme v pouličnej kaviarničke; Alejandro mi hneď na uvítanie prezradil, že nedávno tu pred jeho očami dvaja muži zastrelili ženu. Pre mobil. „Nechcela im ho dať?“ vyzvedám. „Možno aj chcela, ale urobila tú hlúpu chybu, že sa snažila vyjednávať.“

Provládna demonštrácia v centre Caracasu pritiahla menej demonštantov ako policajtov, ktorí ju ochraňujú. Vládne tu priateľská atmosféra. Foto - Tomáš Forró
Provládna demonštrácia v centre Caracasu pritiahla menej demonštantov ako policajtov, ktorí ju ochraňujú. Vládne tu priateľská atmosféra. Foto – Tomáš Forró

Vysvetlenia

V meste sa má konať protivládna demonštrácia. Cestou tam ma taxikár žiada, aby som vypol tablet. Svietiaca obrazovka môže prilákať pozornosť lupičov, ktorí sa v mestskej premávke radi presúvajú na motocykloch a svoje obete lovia náhodne. Na demonštráciu prichádzam neskoro; pouliční predavači hovoria, že vojenské jednotky protest brutálne potlačili rozohnaním demonštrantov a slznými granátmi skôr, ako stihol nabrať na veľkosti. Naokolo je naďalej veľa policajtov a členov bolívarskej gardy GNB, osobitne používanej na pacifikáciu protestov.

Mesto je pomyselne rozdelené na „chavistickú“ a „opozičnú“ časť. Keď som prechádzal cez tú chavistickú, konala sa tam takisto malá demonštrácia na podporu vlády. Tú nikto nerozháňal, hoci policajtov bolo viac ako manifestujúcich a vyzerali, že sú tu najmä na ich ochranu. Uniformované príslušníčky sa mi usmievali do objektívu. Tu na opozičnej strane je situácia úplne opačná. Pri fotení ku mne pristúpi jeden z uniformovaných mužov a bez zrejmého dôvodu sa mi začne vyhrážať väzením. Gestá naivného turistu mi pomôžu aspoň v tom, že muž sa uspokojí s vymazaním snímok z fotoaparátu a so slovami, že sa mám pratať kade ľahšie.

Neskôr popoludní sa stretávam s Alfredom Palaciom – politickým redaktorom jedného z najväčších venezuelských denníkov El Universal, ktorý pred tromi rokmi kúpila neznáma španielska firma. Podľa pozorovateľov bola nastrčená Chávezovou vládou. Redaktor celoštátneho denníka priznáva, že štát sa nachádza v kríze; jej pôvod vidí v nízkej cene ropy a v konšpirácii kapitalistických producentov proti Chávezovej revolúcii. Keď sa pýtam na fenomén násilia, aké sužuje celú krajinu, od novinára počujem niekoľko prekvapivých odpovedí. Mnoho zločinov majú podľa neho na svedomí paramilitárne skupiny pochádzajúce zo znepriatelenej Kolumbie. Namietam, že nič podobné som na hraniciach s Kolumbiou nevidel a je vôbec prvým zdrojom, ktorý čosi podobné uvádza.

Palacio ďalej tvrdí, že ak pri bezpečnosti v niečom Chávez pochybil, bolo to ukazovanie prílišnej slabosti voči zločinu. Myslí si, že dnešný problém s kriminalitou je výsledkom absencie oficiálnej autority na uliciach. Takéto tvrdenie však znie vo Venezuele prinajmenšom paradoxne: ťažko nájdete v mestách inej krajiny toľko vojakov a polície ako tu. Navyše sú vyzbrojení útočnými vojenskými zbraňami.

Nedá mi nedodať, že rovnako prekvapujúca je ich brutalita a agresivita, ťažko porovnateľná s inými krajinami kontinentu. Môj spoločník sa pri tejto téme cíti nesvoj a keď hovorím o dostupných štatistikách, odkazuje ma na ministerstvo vnútra. O niečo neskôr prizná, že jeho samého na ulici niekoľkokrát prepadli a už dva roky so sebou von zásadne nenosí mobil. Otázku, či má ešte vláda bezpečnosť na uliciach akokoľvek pod kontrolou, však označí „ako politickú, nie vecnú“; onedlho sa ospravedlní a rozhovor ukončí pre nedostatok času.

Dedičstvo Huga Cháveza je žalostné. Foto - TASR/AP
Dedičstvo Huga Cháveza je žalostné. Foto – TASR/AP

Právna optika

Keď som navštívil Venezuelu v roku 2007, na vrchole naftového boomu, bola kdesi medzi láskou a nenávisťou k socializmu. Vláda pumpovala obrovské dotácie do rozvojových projektov v indiánskych dedinách a slumoch a každý sociálny problém sa dal vyriešiť štedrou pomocou zo štátnej pokladnice. Venezuela bola už vtedy trochu nebezpečná, no vždy rozosmiata a plná nádherných, priateľských ľudí.

Po desiatich rokoch tu nachádzam šokujúco depresívnu krajinu plnú zdeptaných obyvateľov, žijúcich v strachu a na hranici nedostatku. Gonzalo Himiob rovnako cíti toto zdesenie – veď ako spoluzakladajúci člen mimovládnej organizácie Foro Penal má do činenia s následkami násilia denne. Spolu s dvesto inými právnikmi a viac ako tisíckou dobrovoľníkov v celej krajine pomáhajú zadarmo obetiam porušovania ľudských práv už pätnásť rokov. Ako si všíma, kedysi išlo len o politické procesy a zatýkania, no čoraz viac sa prelínajú s kriminálnymi prípadmi, v ktorých sa štátna mašinéria dopúšťa zastrašovania, mučenia a vykonštruovaných procesov. Jeho právna optika pritom pridáva celej téme vzácny rozmer: zachytáva zaujímavý moment transformácie justičného systému a následného kolapsu základných medziľudských hodnôt.

A nesúhlasí so mnou, že problémy Venezuely sa spustili pred pár rokmi, keď sa násilie na uliciach začalo vymykať spod kontroly. Jeho príbeh sa odvíja od roku 2002, po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat, ktorý prekvapil Chávezovu vládu vo viacerých ohľadoch. Na súdne procesy s rebelmi, ktoré nasledovali, nový režim nebol pripravený a nemal ani len zákonné nástroje na potrestanie strojcov násilného puču.

Gonzalo Himiob popisuje Chávezove kroky v nasledujúcich rokoch ako dôsledok tejto traumatickej skúsenosti a zároveň ako snahu o vytvorenie legislatívy, ktorá pomôže socialistickej revolúcii prežiť podobné šoky. Chávezovej vláde tých čias neupiera pozitívne zámery a zaujímavé právne riešenia. Celé sa to však robilo nedbanlivo, metódami pokus-omyl a každá snaha o korekcie zvonka mala, naopak, za následok postupné, ale neodvratné odbočenie k aktuálnemu stavu: „Zákony dnes fungujú ako súčasť politickej kontroly a kompetentnosť sudcov a prokurátorov bola úplne nahradená jedinou požiadavkou – lojalitou voči vláde.“

Letištný zriadenec prepočítava stohy bezcenných bankoviek. Dnešná 200-percentná inflácia dosiahne podľa prognóz na konci roka úroveň až 500 percent. Foto - Tomáš Forró
Letiskový zriadenec prepočítava stohy bezcenných bankoviek. Dnešná 200-percentná inflácia dosiahne podľa prognóz na konci roka úroveň až 500 percent. Foto – Tomáš Forró

Paradoxy

Kolaps právneho systému mal nastať, keď začal namiesto výkonu spravodlivosti slúžiť na neutralizáciu politickej opozície. Môj spoločník popisuje legislatívu a rozhodnutia, ktoré postupne odvracali pozornosť na politické konflikty, pričom na trestné právo nemal nikto čas ani prostriedky. Himiob nevedomky nadväzuje na vyjadrenia fotografa Alejandra. „To posolstvo pre zločincov znelo, že porušovať zákony je dobré, pretože vám aj tak nič nespravia. A dnes u nás 95 percent vrážd zostane nepotrestaných.“ Upozorňuje pritom na zvláštny paradox.

Ak je vo Venezuele objasniteľnosť vrážd len päť percent, pri ostatných pouličných trestných činoch je to viac ako sedem percent. Bežne býva tento pomer výrazne opačný, pretože vražda je za normálnych okolností tým najbrutálnejším narušením poriadku a štát je na jej objasnenie ochotný vydať neporovnateľne viac prostriedkov.

„Tu to však funguje inak – náročné prípady si vyžadujú priveľa zdrojov a úsilia, ktoré musí systém míňať úplne inde. Po páde cien ropy a masových protestoch sa stalo prvoradým úsilím režimu udržať si moc a všetky ostatné ciele išli nabok. Vláda má neustále k dispozícii tisíce príslušníkov polície a GNB, školených na pacifikáciu pouličných demonštrácií, nie na pacifikáciu pouličného zločinu. Bežní policajti jednoducho nemajú prostriedky ani ľudské zdroje bojovať proti kriminalite.“

Situáciu ešte zhoršuje administratívny aparát prerastený korupciou – od polície až po všetky zložky justičného systému. Himiob napokon dodáva svoj posledný čriepok mozaiky: „Od roku 1999, keď sa dostali k moci chavisti, bolo ich stúpencami násilie často používané ako forma riešenia spoločenských konfliktov. Samotný Chávez neraz verejne hovoril, že zločinci sú len obeťami kapitalistického režimu.“ To napokon potvrdzujú propagandistické nápisy, ktoré dodnes vidieť na caracaských uliciach. Nový význam tak nadobúdajú aj slová chavistického novinára Palacia, ktorý hovoril o Chávezovej slabosti na kriminálnikov.

Bez ohľadu na nedávnu minulosť aktuálna situácia všetko zmenila. Je nepochybné, že vláda si uvedomila, ako veľmi jej legitimitu podkopáva extrémna kriminalita. No veci sa dávno vymkli spod kontroly. V roku 2013 vláda spustila program Bezpečná vlasť (Plan Patria Segura), ktorý mal obnoviť presadzovanie zákonov a bezpečnosť na uliciach. S tým cieľom vyslali na ulice 37-tisíc príslušníkov polície a GNB, ktorých časť tam vidieť dodnes.

Po necelom týždni vo Venezuele som sa stal očitým svedkom, že jednotky určené na riešenie problému s bezpečnosťou sa, naopak, stali jeho súčasťou. Možno závažnejšou ako samotní zločinci. Štatistiky zločinnosti pritom naďalej plynulo stúpajú. Himiob však nie je prekvapený: „Tento režim od začiatku svojho fungovania obhajoval kriminalitu a doteraz používa násilie a zastrašovanie ako platný spôsob interakcie medzi občanmi v politickom boji. Veľmi to pomáha osvojiť si presvedčenie, že násilie je dobrá vec.“

Zásahové policajné jednotky po násilnom rozohnaní demonštrácie v uliciach Caracasu. Foto - Tomáš Forró
Zásahové policajné jednotky po násilnom rozohnaní demonštrácie v uliciach Caracasu. Foto – Tomáš Forró

Exodus

O dva dni odchádzam z Venezuely tak, ako som prišiel: neskoro a s problémami. Včerajší let som nestihol, pretože príchod na letisko 2,5 hodiny pred odletom nepovažujú miestne orgány za dostatočne včasný. Dnes teda opäť vyrážam taxíkom cez diaľnicu lemovanú slumami a všetko je v poriadku – aj stanovište GNB minieme tesne predtým, ako vojaci postavia na ceste záseky zo žiletkového drôtu a spôsobia tak kilometre dlhé zápchy.

Pri letiskovej budove si ešte vypočujem obligátny príbeh taxikára, ako pred hlavným vchodom zavraždili pred týždňom talianskeho podnikateľa, a vchádzam do haly. Som tu 5,5 hodiny pred odletom, presne podľa nových pokynov. Letisko je takmer prázdne, v posledných týždňoch odvolalo lety do Venezuely niekoľko ďalších spoločností; okrem nevyťažených letov im miestna vláda dlží milióny dolárov.

Pri mojich bránkach už trpezlivo čaká v rade celé osadenstvo lietadla. Všetci pasažieri pôsobia ako príslušníci nižšej strednej vrstvy a majú neprirodzene veľa batožiny. Keď sa sem-tam opatrne vyzvedám na cieľ ich cesty do Kolumbie, odpoveď je takmer vždy rovnaká: toto je koniec. Odchádzame. V tejto krajine sa nedá žiť.

Napokon platím pokutu za včerajší zmeškaný let. Zdá sa, že vláda dobehla samu seba: poplatok oficiálne vedený v dolároch je možné zaplatiť v miestnej mene, čo pre mňa znamená podľa oficiálneho kurzu bolívara 50-percentnú zľavu. O rozdiel však v skutočnosti prišla letecká spoločnosť, pretože vláda núti aj ich inkasovať tržby v miestnej mene. S ľahkým srdcom zaplatím stohmi bezcenných bankoviek, ktoré zaplnili môj príručný ruksak do polovice.

Rodina pri mne však podobnú radosť nemá. Poplatok za nadmernú batožinu sa zdá byť nad ich sily. Vyťahujú z vreciek posledné haliere, zabudnuté mince a rad za radom preťahujú terminálom svoje platobné karty. U jedného sa našlo ešte sedem dolárov, u ďalšieho jedenásť. Nestačí: jeden z kufrov s povzdychom položia pri stene. Ten tu bude musieť zostať. Letiskový asistent na môj pohľad smutne prikývne. Také tu máme každý deň.

„Prepáčte, aj vy sa sťahujete?“ Žena ani nemusí odpovedať; slzy má na krajíčku, no nakoniec sa pozbiera. „Pochádzame z Kolumbie, no toto bol náš domov. Dlhé roky. Mali sme tu dobrú prácu aj priateľov. V starej vlasti nemáme nič, nikoho tam nepoznáme. Vo Venezuele sa však už nedá žiť. Prišli sme o všetky úspory, nie je čo jesť.“ „A kam teda pôjdete v Kolumbii?“ „To neviem. Na začiatku zrejme budeme na ulici, možno v slume. Naozaj neviem.“

Americký sen

Text je súčasťou voľného cyklu reportáží, ktoré mapujú sociálne a kultúrne témy Latinskej Ameriky. Termín „americký sen“ bežne odkazuje na ambície a životný štýl mainstreamovej severoamerickej spoločnosti, avšak na juh od hraníc USA žije pol miliardy obyvateľov, ktorí seba takisto označujú „Američanmi“.

Tento projekt je najmä o nich: o amerických snoch z regiónov tretieho sveta, ktoré pri každej krajine a téme získavajú svoj vlastný, nový význam. Americký sen sa tu často sníva v prostredí násilia, sociálnych problémov a extrémnych ekonomických rozdielov.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kríza vo Venezuele

Svet

Teraz najčítanejšie