Venezuela tri roky po Chávezovi: krajina, kde má mobil vyššiu cenu ako život

Ešte nedávno mali aj slovenskí ľavičiari Venezuelu za vzor socialistickej krajiny. Dnes v nej nič nefunguje, je na čele svetového rebríčka násilia, stojí na pokraji občianskej vojny. Reportér Tomáš Forró tam podnikol dobrodružnú cestu.

Národná bolívarská garda v Caracase pravidelne potláča protivládne demonštrácie, inokedy bezdôvodne tyranizuje ľudí. Foto – Washington Post/Alejandro Cegarra

Kolumbijské hraničné mestečko Maicao je predzvesťou toho, čo nás čaká tam na druhej strane: rozpadávajúca sa budova autobusovej stanice má deravú strechu a nezostali tu takmer žiadne prepravné spoločnosti. Tých posledných pár sa zaoberá menej transportom a viac veksláctvom.

Má to svoj dôvod. 200-percentná cválajúca inflácia neďalekej Venezuely je považovaná za najvyššiu na svete a za jeden dolár na čiernom trhu dostanete 900 venezuelských bolívarov. Oficiálny kurz je 450.

Socialistická vláda prezidenta Madura navyše v septembri jednostranne uzavrela tento hraničný priechod ako súčasť diplomatického sporu so znepriatelenou Kolumbiou, a najmä v obave pred pašovaním jedla a ďalších tovarov, ktorých ceny umelo reguluje rovnako ako svoju menu. Výsledkom sú prázdne regály v obchodoch a niekoľkonásobne vyššie ceny na čiernom trhu. Pre pašerákov je to rovnaká zlatá baňa ako pre vekslákov dvojitý kurz bolívaru.

Oficiálne nie je možné dostať sa na druhú stranu hranice, ale vo Venezuele týchto dní splýva rozdiel medzi legálnym a protiprávnym, medzi vládou zákona a nespútaným chaosom.

Veksláčka a zároveň zástupkyňa prepravcu ma uisťuje, že cesta tam nie je žiaden problém. Stačí si u nej zameniť peniaze, zaplatiť nízke cestovné a prejsť v otrieskanom taxíku spolu s ostatnými pasažiermi do Venezuely cez zelenú hranicu. Teraz tak vraj chodia všetci a niet sa čoho báť.

Pohľad na vojenské stanovisko tesne pred zatknutím. Foto - Tomáš Forró
Pohľad na vojenské stanovište tesne pred zatknutím. Foto – Tomáš Forró

Hranica

Zmätok na hraniciach je len slabým odrazom hlbokej politickej krízy, ktorá trvá vo Venezuele už niekoľko mesiacov. Čoraz viac pozorovateľov a politológov krajinu označuje termínom upadnutý štát (failed state). Ide o stav, keď centrálna vláda nedokáže na svojom území zabezpečiť základné životné funkcie krajiny potrebné na jej chod. Medzi ďalšie črty upadnutého štátu patrí dezintegrácia spoločnosti a zlyhanie tzv. „monopolu násilia“, teda zaistenia integrity svojich hraníc a dodržiavania poriadku a zákonov na svojom území.

Ako to funguje v praxi, zistím onedlho na vlastnej koži. Na zaprášenom parkovisku nasadám do jedného z 50-ročných vrakov so zvýšenými podvozkami, ktoré nás majú dopraviť na druhú stranu hranice. Zdá sa, že cesta na druhú stranu nebude žiaden turistický zájazd.

Skôr ako sa pohneme, dostanem prorockú radu od venezuelského pasažiera: „Dávaj si strašne bacha na našich vojakov. Sú to väčšie svine ako zločinci.“

Zatknutie

Tesne pred zavretým hraničným priechodom odbočujeme do lesa; kolumbijskí hraničiari nám venujú ledva znudený pohľad. Opatrenia venezuelskej vlády evidentne nemajú žiadny účinok a na bočných prašných cestách panuje čulý ruch z oboch strán hraníc. Minibusy s ľuďmi a nákladiaky vyplnené kontrabandom sa tu ledva dokážu míňať.

Cestu však strážia domorodci, cez ktorých pozemky prechádzame, a taxikár musí zaplatiť mýto každému z nich. Až vtedy neochotne zdvihnú drevenú závoru alebo hrubé lano, a môžeme prejsť ďalších 20 až 100 metrov, kde sa celá procedúra opakuje. Počas hodinovej cesty ich narátam vyše šesťdesiat a mýtnici sa vôbec netaja, čo čaká tých, ktorí sa pokúsia utiecť bez platenia. V rukách zvierajú mačety a praky; kde-tu sa mihne pažba pušky.

Žena z autobusovej stanice mala pravdu minimálne v jednom: cesta na druhú stranu prebehla bez problémov. Z obavy o stratu zákazníka však zrejme zabudla spomenúť druhú časť príbehu. Hneď ako vyjdeme na asfaltovú cestu vo Venezuele, čakajú tu nespočetné vojenské stanovištia. Mechanizmus funguje rovnako ako s domorodcami, len tentoraz je doplnený uniformami Národnej bolívarskej gardy (GNB) a samopalmi.

Fotenie delikventa na vojenskej základni. Fotka zadržaného cudzinca na pozadí erbu Národnej gardy má evidentne slúžiť aj ako dôkaz horlivej práce vojakov. Foto - Tomáš Forró
Fotenie delikventa na vojenskej základni. Fotka zadržaného cudzinca na pozadí erbu Národnej gardy má evidentne slúžiť aj ako dôkaz horlivej práce vojakov. Foto – Tomáš Forró

Princíp je jednoduchý. Alebo zaplatíte, a to rýchlo, alebo vojaci s namierenými zbraňami zastavia auto, bezohľadne z neho všetko vyhádžu a nasleduje dôkladná kontrola každej drobnosti, kus po kuse. Pri nasledujúcom stanovišti o sto metrov ďalej už každý zaplatí s radosťou.

Zdá sa, že toto územie je úplne mimo akejkoľvek kontroly centrálnej vlády. Ak aj ktosi v hlavnom meste rozhodol o uzavretí hraníc, posádky na stanovištiach rozhodujú o osude každého auta či pasažiera podľa svojich vlastných zákonov. Taxikár sa pred kontrolou vždy len mlčky pomodlí, no moji vystrašení spolupasažieri tadiaľto prechádzajú pravidelne a hovoria o krádežiach, únosoch a znásilňovaní zo strany vojakov.

Ako na potvrdenie ich slov nasleduje ďalšia kontrola; osobitne dôkladne pri nej prehliadajú mladú matku, ktorá sedela vedľa mňa. Vojak jej najdlhšie zo všetkého čosi nástojčivo „hľadá“ v rozkroku. Všetci bezmocne mlčíme.

Môj prípad nie je o nič jednoduchší. Na prvých stanovištiach som platil tak ako ostatní, potom sa sadzba zvýšila a teraz už o mne evidentne vedia. Vojak sa s ironickým úškľabkom sťažuje, že bez vstupnej pečiatky v mojom pase môžu mať problémy aj oni, za čo má byť bolestné 10-tisíc bolívarov. Je to trojnásobok výpalného, aké zaplatia všetci ostatní pasažieri dokopy.

Podriaďujem sa; prechádzame pár ďalších stanovíšť až k jednému, kde ma privíta dôstojník pri bielom obrnenom transportéri. Hovorí, že ma zatýka za nelegálne prekročenie hranice. Nakladajú ma do transportéra a odpoveď na otázku, prečo všetkých ostatných pasažierov pustili, sa nikdy nedozviem.

Armáda

Na vojenskej základni ma stráži devätnásťročná vojačka s mesačným platom 10 eur. Za najdôležitejšiu vec vo svojom živote podľa vlastných slov považuje kalašnikov vzor 103, ktorý práve drží v ruke. Nie je pre ňu príliš ťažký? Nie je. Váži len tri kilogramy, s plným zásobníkom tri a pol. Jej kolegovia zatiaľ lačne pozorujú môj ruksak a mňa sa zmocňuje nepokoj.

Je horúco a čas sa vlečie pomaly; najprv ma slávnostne odfotia ako zločinca

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás