Venezuelský fotograf pouličného násilia: Našu spoločnosť ovládla psychóza

Je málo ľudí, ktorí sa odvážia dokumentovať krvavé incidenty v násilím zmietanej Venezuele. Alejandro Cegarra to začal robiť po tom, čo mu pre tenisky zastrelili priateľa

Fotografia zo série Chávezovo dedičstvo zachytáva pouličné boje po smrti vodcu. Foto – Alejandro Cegarra

Jeho fotografie publikuje Washington Post. Robí ich pod hrozbou násilia zo strany úradov i pouličných vandalov. A hovorí, že ich robí pre ľudí, ktorí ich nechcú vidieť. ALEJANDRO CEGARRA.

Zdá sa, že v Caracase v poslednom čase nevidieť veľa cudzincov.

Nie sú tu takmer žiadni, všetci už utiekli. Zostali len novinári. A Rusi. Neviem, čo tu robia, ale všetci pracujú pre ruskú ambasádu. A tešia sa zo života tu, lebo zarábajú v dolároch. Ak máte teraz vo Venezuele doláre, ste kráľ, a to vďaka obrovskej inflácii venezuelského bolívara – hodnota našich peňazí je nižšia každým dňom a za doláre si kúpite čoraz viac vecí. Samozrejme, ak tie veci zoženiete. Mimochodom, všimnite si ten nákladiak na ulici. Stojí tu už pol hodiny so zapnutým motorom, šofér asi odišiel na obed. Viete si niečo také predstaviť v Európe? To znečistenie a plytvanie prírodnými zdrojmi… Ale u nás stojí plná nádrž auta v prepočte 1,5 dolára, pretože ceny benzínu dotuje vláda. Ľudia tak nemajú problém nechať v prázdnom aute zapnutý motor aj celý deň.

Všimol som si, že v byte, v ktorom tu bývam, moji známi nechávajú bežne pustenú sprchu, aj keď odchádzajú z bytu…

A polovica Venezuely pritom trpí na obrovský nedostatok vody. Už tu, vo vzdialenejších štvrtiach Caracasu, sa stávajú niekoľkodňové výpadky vody. To isté platí o mrhaní elektrinou. A pár kilometrov ďalej zomierajú ľudia, lebo v nemocnici práve nastal výpadok elektriny.

Môj domáci tvrdí, že toto je jeho spôsob, ako bojuje proti vláde.

Je to absurdné, ale môže si to dovoliť. Ak vám vodu alebo elektrinu ešte nevypli ako v iných častiach krajiny, neplatíte za ne doslova nič. Vládou dotované ceny energií znamenajú, že ja napríklad zaplatím mesačne za vodu, elektrinu a internet spolu dva doláre. Mnohí ľudia doteraz plytvali úplne všetkým, tak ako ten šofér nákladiaku.

Venezuelskí známi ma strašia, že v Caracase nemám na ulici nikdy ani len vytiahnuť mobil, inak sa naisto stanem obeťou lúpeže.

To by ste naozaj nemali. Najmä v tejto štvrti. Len na ilustráciu – presne v tejto kaviarni pred časom zastrelili jednu paniu. Pred mojimi očami. Stalo sa to tak, ako tu teraz stojíme my.

 

Otec hádže ruže do hrobu svojho syna, ktorého zabil granát počas bojov policajtov s gangmi. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra
Otec hádže ruže do hrobu svojho syna, ktorého zabil granát počas bojov policajtov s gangmi. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra
Policajt z kartónu v uliciach Caracasu. Foto Washington Post - Alejandro Cegarra
Policajt z kartónu v uliciach Caracasu. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra

Čo vás osobne inšpirovalo začať s témou pouličného násilia?

Smrť môjho priateľa. Zomrel pre svoje tenisky.

Prosím?

Normálne, išiel si tu v Caracase po ulici. Ktosi k nemu pristúpil a povedal: „Daj mi svoje tenisky.“ Môj priateľ sa opýtal: „Prečo? Čo odo mňa chceš?“ Chlapík mu odpovedal: „Lebo moje náboje sú rýchlejšie ako tvoje nohy.“ Nasledovala krátka hádka a ten človek ho zrazu zastrelil. Za obnosené tenisky. A tak som začal rozmýšľať o projekte o násilí, o tom, čo sa deje na uliciach. O investíciách vlády do zbraní a armády, a nie do toho, aby zavládol na uliciach pokoj. Prečo u nás minulý rok zomrelo násilnou smrťou 25-tisíc ľudí? O tom, že za toto nemôže USA ani nikto zvonka, ale že čosi strašné sa deje s celou našou spoločnosťou.

typekAlejandro Cegarra (1989)

v posledných rokoch dokumentuje bezprecedentnú vlnu násilia vo svojej krajine. Medzi jeho svetoznáme práce patrí cyklus reportáží z rozostavaného mrakodrapu v centre jeho rodného Caracasu, ktorý sa zmenil na apokalyptický slum plný gangov a bezdomovcov. Získal niekoľko medzinárodných ocenení, okrem iného pracuje pre svetové médiá ako Associated Press a Washington Post.

 

Presné štatistiky vrážd sú vo Venezuele samy osebe kontroverzné. Jedna z agentúr tento rok Venezuelu z rebríčka odstránila pre podozrenia, že vaša vláda manipuluje dátami.

Áno, je to problém. Pred niekoľkými rokmi sa o Venezuele písalo vo svetových médiách negatívne pre rast násilia a vláda tak začala tieto informácie blokovať. Momentálne však máme organizáciu OVV, ktorej ľudia chodia počítať mŕtvoly priamo do márnic, aby sa predišlo manipuláciám. Údaj 25-tisíc obetí pochádza od nich; štatistiky vlády sú oveľa nižšie, pretože sa obávajú, čo sa stane, keď si ľudia uvedomia rozsah toho šialenstva.

Kde vidíte príčiny tejto situácie?

Je to veľmi komplikovaná otázka a presnú odpoveď na ňu nepoznám, ale viem, že sa to tu zhoršuje každý rok. Myslím, že najmä v kríze. Ak zarábate dvadsať dolárov tak, ako je to teraz vo Venezuele bežné, a vidíte na ulici človeka so smartfónom za 700 dolárov, uvedomujete si tie rozdiely čoraz nástojčivejšie. A potom, ak spáchate lúpež, a polícia vás nechytí.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom