Denník N

Venezuelský fotograf pouličného násilia: Našu spoločnosť ovládla psychóza

Fotografia zo série Chávezovo dedičstvo zachytáva pouličné boje po smrti vodcu. Foto – Alejandro Cegarra
Fotografia zo série Chávezovo dedičstvo zachytáva pouličné boje po smrti vodcu. Foto – Alejandro Cegarra

Je málo ľudí, ktorí sa odvážia dokumentovať krvavé incidenty v násilím zmietanej Venezuele. Alejandro Cegarra to začal robiť po tom, čo mu pre tenisky zastrelili priateľa

Jeho fotografie publikuje Washington Post. Robí ich pod hrozbou násilia zo strany úradov i pouličných vandalov. A hovorí, že ich robí pre ľudí, ktorí ich nechcú vidieť. ALEJANDRO CEGARRA.

Zdá sa, že v Caracase v poslednom čase nevidieť veľa cudzincov.

Nie sú tu takmer žiadni, všetci už utiekli. Zostali len novinári. A Rusi. Neviem, čo tu robia, ale všetci pracujú pre ruskú ambasádu. A tešia sa zo života tu, lebo zarábajú v dolároch. Ak máte teraz vo Venezuele doláre, ste kráľ, a to vďaka obrovskej inflácii venezuelského bolívara – hodnota našich peňazí je nižšia každým dňom a za doláre si kúpite čoraz viac vecí. Samozrejme, ak tie veci zoženiete. Mimochodom, všimnite si ten nákladiak na ulici. Stojí tu už pol hodiny so zapnutým motorom, šofér asi odišiel na obed. Viete si niečo také predstaviť v Európe? To znečistenie a plytvanie prírodnými zdrojmi… Ale u nás stojí plná nádrž auta v prepočte 1,5 dolára, pretože ceny benzínu dotuje vláda. Ľudia tak nemajú problém nechať v prázdnom aute zapnutý motor aj celý deň.

Všimol som si, že v byte, v ktorom tu bývam, moji známi nechávajú bežne pustenú sprchu, aj keď odchádzajú z bytu…

A polovica Venezuely pritom trpí na obrovský nedostatok vody. Už tu, vo vzdialenejších štvrtiach Caracasu, sa stávajú niekoľkodňové výpadky vody. To isté platí o mrhaní elektrinou. A pár kilometrov ďalej zomierajú ľudia, lebo v nemocnici práve nastal výpadok elektriny.

Môj domáci tvrdí, že toto je jeho spôsob, ako bojuje proti vláde.

Je to absurdné, ale môže si to dovoliť. Ak vám vodu alebo elektrinu ešte nevypli ako v iných častiach krajiny, neplatíte za ne doslova nič. Vládou dotované ceny energií znamenajú, že ja napríklad zaplatím mesačne za vodu, elektrinu a internet spolu dva doláre. Mnohí ľudia doteraz plytvali úplne všetkým, tak ako ten šofér nákladiaku.

Venezuelskí známi ma strašia, že v Caracase nemám na ulici nikdy ani len vytiahnuť mobil, inak sa naisto stanem obeťou lúpeže.

To by ste naozaj nemali. Najmä v tejto štvrti. Len na ilustráciu – presne v tejto kaviarni pred časom zastrelili jednu paniu. Pred mojimi očami. Stalo sa to tak, ako tu teraz stojíme my.

 

Otec hádže ruže do hrobu svojho syna, ktorého zabil granát počas bojov policajtov s gangmi. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra
Otec hádže ruže do hrobu svojho syna, ktorého zabil granát počas bojov policajtov s gangmi. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra
Policajt z kartónu v uliciach Caracasu. Foto Washington Post - Alejandro Cegarra
Policajt z kartónu v uliciach Caracasu. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra

Čo vás osobne inšpirovalo začať s témou pouličného násilia?

Smrť môjho priateľa. Zomrel pre svoje tenisky.

Prosím?

Normálne, išiel si tu v Caracase po ulici. Ktosi k nemu pristúpil a povedal: „Daj mi svoje tenisky.“ Môj priateľ sa opýtal: „Prečo? Čo odo mňa chceš?“ Chlapík mu odpovedal: „Lebo moje náboje sú rýchlejšie ako tvoje nohy.“ Nasledovala krátka hádka a ten človek ho zrazu zastrelil. Za obnosené tenisky. A tak som začal rozmýšľať o projekte o násilí, o tom, čo sa deje na uliciach. O investíciách vlády do zbraní a armády, a nie do toho, aby zavládol na uliciach pokoj. Prečo u nás minulý rok zomrelo násilnou smrťou 25-tisíc ľudí? O tom, že za toto nemôže USA ani nikto zvonka, ale že čosi strašné sa deje s celou našou spoločnosťou.

typekAlejandro Cegarra (1989)

v posledných rokoch dokumentuje bezprecedentnú vlnu násilia vo svojej krajine. Medzi jeho svetoznáme práce patrí cyklus reportáží z rozostavaného mrakodrapu v centre jeho rodného Caracasu, ktorý sa zmenil na apokalyptický slum plný gangov a bezdomovcov. Získal niekoľko medzinárodných ocenení, okrem iného pracuje pre svetové médiá ako Associated Press a Washington Post.

 

Presné štatistiky vrážd sú vo Venezuele samy osebe kontroverzné. Jedna z agentúr tento rok Venezuelu z rebríčka odstránila pre podozrenia, že vaša vláda manipuluje dátami.

Áno, je to problém. Pred niekoľkými rokmi sa o Venezuele písalo vo svetových médiách negatívne pre rast násilia a vláda tak začala tieto informácie blokovať. Momentálne však máme organizáciu OVV, ktorej ľudia chodia počítať mŕtvoly priamo do márnic, aby sa predišlo manipuláciám. Údaj 25-tisíc obetí pochádza od nich; štatistiky vlády sú oveľa nižšie, pretože sa obávajú, čo sa stane, keď si ľudia uvedomia rozsah toho šialenstva.

Kde vidíte príčiny tejto situácie?

Je to veľmi komplikovaná otázka a presnú odpoveď na ňu nepoznám, ale viem, že sa to tu zhoršuje každý rok. Myslím, že najmä v kríze. Ak zarábate dvadsať dolárov tak, ako je to teraz vo Venezuele bežné, a vidíte na ulici človeka so smartfónom za 700 dolárov, uvedomujete si tie rozdiely čoraz nástojčivejšie. A potom, ak spáchate lúpež, a polícia vás nechytí. V prvom rade je to teda podľa mňa beztrestnosť. Stredoamerické krajiny majú takisto vysokú zločinnosť, ale u nás väčšina takejto kriminality ani nie je organizovaná. Nejaký chlapík jednoducho ide náhodou okolo, tak ako v prípade môjho priateľa. Ak má šťastie a naskytne sa mu príležitosť, niekoho olúpi alebo zabije. Voláme ich preto „gatillos alegres“, šťastní pištoľníci. Niekedy nejde ani o peniaze. Stačí, že sa mu niekto nepáči, tak ho jednoducho na ulici zastrelí. Bez dôvodu. Úplne náhodné, nezmyselné, nepochopiteľné násilie. Veľké gangy sa tu začali objavovať len minulý rok, tie sa však zaoberajú najmä pašovaním drog a potravín. Problém nie je v mafii, ale v niečom inom: zabiť je u nás teraz také ľahké a také beztrestné, že ľudia úplne stratili zábrany.

Ľudia stojaci v rade na potraviny, v popredí polícia stráži vládnu štvrť pred prípadnými protestmi. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra
Ľudia stojaci v rade na potraviny, v popredí polícia stráži vládnu štvrť pred prípadnými protestmi. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra

Dieťa sa hrá na zrušenom parkovisku vo štvrti Caracasu, kde žije stredná vrstva. Foto Washington Post - Alejandro Cegarra
Dieťa sa hrá na zrušenom ihrisku vo štvrti Caracasu, kde žije stredná vrstva. Foto Washington Post – Alejandro Cegarra

Akým spôsobom mení násilie samotné mesto?

Dnes sa už pri Venezuele ani nemusíme baviť o slumoch, stačí sa pozrieť sem, na relatívne bohatšie centrum Caracasu. Bezpečnostná situácia mení vzhľad ulíc, všade sú bezpečnostné stanovištia, celé mesto je doslova ovinuté žiletkovým drôtom. Mení to úplne všetko: kam sa len obzriete, sú domy s betónovými múrmi, na predmestiach sú na jedinej ulici bežne dve kontrolné stanovištia. Mnoho ulíc je úplne zavretých a jednoducho cez ne neprejdete. Ľudia sa v nich opevňujú ako vo vojne. Nehovoriac o tom, že po siedmej, ôsmej večer sú ulice ľudoprázdne a máloktorý obchod zostane otvorený – zo strachu pred lúpežou.

A čo ľudia?

Frustrácia, apatia, únik do svojho vlastného sveta medzi štyrmi stenami. Ľudia sa zomkýnajú do malých, izolovaných skupín, v rámci ktorých si ešte dôverujú. Keď idú večer von, navzájom sa eskortujú domov, nedôverujú nikomu z vonkajšieho sveta. Áno, povedal by som, že najsilnejším motívom medzi ľuďmi je tu vzájomná nedôvera. Ako môj vlastný príklad. Jedného dňa ku mne na ulici pristúpil kuriér, ktorý rozváža pizzu. Okamžite som sa v panike rozbehol preč a on na mňa kričí, pane, ja som sa len chcel opýtať na cestu! Medzi nami už panuje taká psychóza, že spontánne správanie na ulici nepovažujeme za normálne. Keď sa chcete k niekomu priblížiť, lepšie je pozdraviť ho najprv z bezpečnej vzdialenosti, opatrne vysvetliť, o čo vám ide, a až potom k nemu pristúpiť bližšie. Inokedy som na motorke oškrel akejsi panej spätné zrkadlo. Zastavil som na križovatke a išiel som sa jej ospravedlniť, no ona hneď začala kričať: Chcete môj mobil? Tu máte, ale nechajte ma na pokoji! Je to strašne smutné.

Odkiaľ získavate svoje námety na fotenie?

Takmer zásadne si ich hľadám sám. Ak chcete dnes niečo zistiť vo Venezuele o probléme kriminality, musíte byť online a hľadať lokálne zdroje. Naše veľké médiá už o tejto téme prestali takmer celkom hovoriť, pretože im v tom bráni vláda. Najlepšími zdrojmi informácií sú však miestni novinári, ktorí často hneď tweetujú o všetkom, čo sa v ich oblasti deje, a ja tam okamžite vyrážam. Inokedy to zase robím inak – naposledy minulý týždeň som sa dozvedel o malom chlapcovi, ktorého zabil ručný granát. Išiel som rovno na pohreb, k jeho rodine. Bol som tam jediný človek s fotoaparátom – žiadne iné médiá tu násilná smrť dieťaťa nezaujíma.

Ako reagovali na vašu prítomnosť?

Bolo to veľmi bolestivé. Pre nás všetkých. Ale pochopili, že sa síce nikdy nedovolajú spravodlivosti, no aspoň sa iní ľudia dozvedia, čo sa stalo. To je v zásade môj argument, keď sa dostanem k pozostalým – nemôžem im ponúknuť spravodlivosť ani zadosťučinenie, no môžem aspoň urobiť veľa pre to, aby sa na smrť ich blízkeho len tak nezabudlo. Ukazovať ostatným, čo sa im stalo. A prečo sa to stalo. Viac im nedokážem dať. Projekt, na ktorom práve pracujem, má dlhodobý charakter a je presne o tomto: na webových stránkach a vo forme multimédií ukazujeme ľuďom svedectvá, ako v prípade rodičov chlapca. Vždy zároveň nahrávam každý najmenší zvuk v pozadí – neraz tak vzniká zvláštny materiál, napríklad niekto mi hovorí na mikrofón o tragédii vo svojej rodine a kdesi v diaľke už počuť výstrely v inej časti mesta. Tvorí to dôležitú atmosféru.

Ako pôsobí vaša tvorba na miestnych?

Veľmi rôzne. Niektorí sa sťažujú, že stále ukazujem o Venezuele len škaredé veci a mal by som sa sústrediť na niečo pozitívne. Iní zase nič z toho nechcú vidieť. Nezaujíma ich to. Vedia, čo sa deje, ale nechcú sa na to pozerať. Mňa pritom nezaujíma samotná scéna násilia ako námet. Ona je len akoby kulisou k dôsledkom toho, čo sa stalo na ulici. Tie dôsledky sú pointou, tak ako v prípade pohrebu onoho dieťaťa. Už nikdy nechcem ísť na takýto pohreb, ale je dôležité, že som tam zachytil celé to zúfalstvo rodičov. A že som ukázal ostatným ľuďom, čo sa po takej vražde ďalej deje s pozostalými.

Čo na to štátne orgány?

Základom úspechu mojej práce je zostať absolútne nenápadný. V našej krajine môžete mať za tieto aktivity obrovské problémy, a to vás vôbec nemusia zatknúť alebo zabiť. Stačí, že si vás polícia zafixuje, že robíte niečo proti nim, a budú vám znepríjemňovať život rôznymi spôsobmi. Nakoniec kvôli tomu stratíte prácu aj reputáciu. Treba pracovať veľmi diskrétne.

Ako pôsobia vaše svedectvá obetí násilia na ľudí v zahraničí?

Tento projekt nie je pre nich. Je pre miestnych. Máme tu porekadlo, že niet horšieho pohľadu ako na ľudí, ktorí nechcú vidieť. A ja teraz robím veci pre ľudí, ktorí nechcú vidieť. Nechcem len ukazovať, čo sa deje okolo nich, ale chcem, aby to spôsobilo nejakú ich reakciu. Je super, že ľudia v USA či v Európe obdivujú moje fotky a hovoria, hej, to je skvelá práca. Ale to nám tu nijako nepomôže. Z tohto bahna násilia si musíme pomôcť my sami, Venezuelčania, medzi sebou.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie