Denník N

Totalitarizmy a smrtiace utópie

Bestseller Rogera Griffina môže byť v súvislosti s (ne)zanedbateľnou časťou Slovenska v zelených tričkách aj obyčajne poučný, alebo sa môže stať slušným impulzom na vyvolanie debaty.

Historici (vraj) nepíšu bestsellery, ale bez ich – raz „včelej“, raz „orlej“ – práce by sa zopár bestsellerov, napríklad aj románových, na knižných pultoch neobjavilo. Historik Roger Griffin napísal bestseller Modernismus a fašismus s podtitulkom Pocit začátku za Mussoliniho a Hitlera (Nakladatelství Karolinum), a ak by sa dlhšie povaľoval na knižných pultoch, porucha je v prijímateľoch.

Paradoxy alebo neriešiteľné rozpory?

Na uvedenom konštatovaní nič nemení skutočnosť, že Griffinovo konceptualizovanie termínu fašizmus si našlo renomovaných kritikov a vyvolalo polemiku v rámci odborných štúdií. Sympatický vstup do priestoru vykolíkovaného nadpísanou témou zaisťuje Griffinovi otázka, či je vzťah fašizmu a modernizmu paradoxom alebo neriešiteľným rozporom. Griffin pritom – možno neobjavuje, ale s určitosťou – potvrdzuje zásadnú spriaznenosť medzi modernizmom a fašizmom. Využíva na to aj súslovie „fašistický modernizmus“ a v jeho nasvietení sa pýta na „zmysel začiatkov“, čiže na neodmysliteľnú výbavu modernistického „nového človeka“ na ceste do starej Utópie.

Roger Griffin však termínom „zmysel začiatkov“ ideológie a praxe kultúry talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu dosť netradične potvrdzuje stanovisko moci, ktoré nebolo výlučne antimodernistické. Vlastne fašistická moc rezolútne odmietla iba „rozkladné javy modernej doby“ a v rámci takto zadefinovaného postoja zdôraznila nacionalizmus a rasizmus. V tomto nasvietení pokračuje aj Griffinovo porovnanie povahy moci a povahy modernizmu, čiže nezvyčajný pohľad na prieniky povahy jedného i druhého na ceste do Utópie všetkých chutí a zafarbení. A ako je dobre známe, moci pritom vždy dobre slúžila kultúra ako „nástroj sociálneho inžinierstva a štátnej estetiky“.

Už niekoľko desaťročí zopár intelektuálov, presnejšie zopár filozofov a kultúrnych historikov prejavilo ambíciu nanovo preskúmať psychologickú a spoločenskú dynamiku politického modernizmu. Pre naše uvažovanie je teda dôležité nestrácať zo zreteľa dobyvačný vzťah politického modernizmu voči estetickému modernizmu. Žiaľ, v tomto zmysle nemálo predstaviteľov estetického modernizmu spáchalo nedôstojné činy, ktoré vzišli z uvedeného vzťahu ako činy pokropené ohavnosťami servility, korupcie, bezradných motaníc i krátkozrakých manipulácií.

Bez „árijského vysvedčenia“ napred cesta nemožná!

Nielen témou monografie Rogera Griffina „vyprodukovala“ anglofónna historiografia pozoruhodný opus. Dôvodov na takúto konštatáciu je vskutku dosť. Jedným z primárnych je vylúčenie prvoplánovej redukcie nacistického myslenia len na hlavy Hitlera či Goebbelsa. Veď dodnes sa môžeme čudovať, koľko reprezentantov umeleckej avantgardy doslova nezištne a s nadšením podporovalo nacizmus, a akí skvelí umelci patrili k architektom zdravého umenia ukotveného v idei „krvi a pôdy“, prípadne koľkí sa dištancovali od umelcov bez „árijského vysvedčenia“.

Pred vyše štyridsiatimi rokmi vyšla dodnes vplyvná Teória avantgardy (1974, po česky 2015) Petra Bürgera a rozprúdila jeden z podstatných diskurzov o fungovaní a perspektíve subsystému, ktorý v 20. storočí predstavovala avantgarda v rámci modernizmu. Môže byť až zarážajúce, že spomenutý diskurz sprevádzal takmer unisono náhľad, že avantgarda zlyhala. Iné frekventované postoje sledovali avantgardy medzi strachom a rozumom (Jean Clair), vždy však optikou porovnávania stalinizmu a nacizmu, ako znel podtitulok zborníka Za obzor totalitarizmu (Cambridge University Press 2009, česky 2012, editori Michael Geyer a Sheila Fitzpatricková).

Proti takémuto „stavaniu mostov“ medzi dvoma brehmi ideových a historických koreňov komunizmu a nacizmu sa dôsledne postavil francúzsky filozof, historik kultúry a rešpektovaný rusista Alain Besançon. O dôslednosti Besançonovho premysleného východiska svedčí aj jeho odmietavý postoj voči „stavaniu mostov medzi Ruskom cárov a Leninovým Ruskom“. Hoci práve o takom premostení morfondíroval už kedysi v Paríži – Leninom z Ruska vyhostený – kresťanský existencionalista Nikolaj Alexandrovič Berďajev.

Besançonova argumentácia si určite zaslúži dlhší citát: „Komunismus se nikdy nevtělil do skutečnosti. Dokázel sa však této skutečnosti zmocnit a zničit ji. Komunismus byl mocí. (…) Nikdy nebyl sociálním nebo ekonomickým fenoménem, ale byl fenoménem politickým. (…) Bolševická moc byla mnohem křehčí než moc carů. Byla utopická a nemohla se opírat o nic reálného, o žádný rozumný program. Dala proto dohromady staré prostředky moci, ale vložila do nich ničím neomezenou mohutnost a sílu nutnou k vyrovnání jejího nedostatku reality. Prvky nové moci se podobaly těm starým, ale jako jejich zvrácená extrapolace“ (Svatá Rus. CDK, Brno 2015).

Arizovaný neoklasicizmus

Roger Griffin aj v kapitole venovanej modernizmu nacistickej kultúry ponúka nový uhol pohľadu na umelecké diela, ktoré tretia ríša považovala za rasovo zdravé. Pochopiteľne v príkrom kontraste ku zvrhlým. Griffin sa však vyhýba lacným úškrnom nad najrôznejšími gýčovitými podobami germánskej bukoliky, skôr upozorňuje na „svalnaté nemectvo“ ako ženských, tak aj mužských čudne neerotických aktov. Griffin síce našiel tomu štýlu priliehavú charakteristiku „arizovaného neoklasicizmu“, ale naisto preňho bolo dôležitejšie označenie rázu tejto tvorby: pohŕdanie duchom moderného umenia! Teda umenia, ktoré uznával „liberálny, individualistický, kapitalistický Západ už dlhšie ako storočia“. Autor však zároveň navrhuje ponechať bokom ošemetnosť ponúkajúcich sa hodnotiacich súdov, pretože nacistické kultúrne artefakty treba vnímať „bez ohľadu na ich estetický charakter ako výraz sociopolitického, a teda aj kultúrneho modernizmu, ktorý tkvel v podstate nacizmu ako druhu politického náboženstva“.

Bieda heroického realizmu vo verejnom priestore titanských rozmerov

Hoci sa Roger Griffin venuje v dostatočnej miere archeológii modernizmu i modernizmu sociálnemu a politickému, rovnako objavne uvádza presvedčujúce argumenty o zrode fašizmu a nacizmu ako revitalizujúceho hnutia. Určite nie náhodou na to najčastejšie uvádza príklady z kultúry. Kultúra totiž v hlavách vrcholových propagandistov ľahko prenikla do biopolitických hororových fantázií tretej ríše. Autor ich dôvtipne skúma už od prechodu od „stresovanej“ weimarskej spoločnosti k nacistami posvätenému rasovému štátu. Tam už modernite „biologizovanej“ rasovou hygienou nemalo nič kaliť parádne mašírovanie do Utópie, kde „rasovo najnadanejším“ mali naveky kvitnúť iba ruže a ľalie.

Aj tentoraz Rogera Griffina na príbehu modernistického klasicizmu nacistického zafarbenia zaujímal jeho vzťah k nemeckému avantgardnému umeniu prvých troch dekád 20. storočia. Vychádzal pritom z pôsobivého výkladu historika umenia Ernsta Hansa Gombricha a kultúrneho historika Frederica Spottsa. Povedané v skratke, nemecké avantgardné umenie, menovite expresionizmus, bol sústredený na vyjadrenie vnútorných stavov človeka a neraz ich rezultoval ako pocity osamelosti a uväznenosti v sebe samom. Aj preto Hitler považoval expresionizmus za chorobu sprevádzajúcu pocit porazenectva. Taká choroba, pravda, diktátora inšpirovala jedine k premene umenia na „vyhňu žeravej energie“. Z tej vyhne mal vynášať už naveky kultúrotvorný „árijec“ iba kolosálne diela sformované vitalizmom nacistického estetického modernizmu.

Kultúrna očista

Nacistický modernizmus mal vyvolať pocit večnosti. Svedčal mu teda klasicizmus aj konzervativizmus. A bol ešte aj zvestovateľom kultúrnej očisty národného života. Preto bolo žiaduce, aby očistené umenie presahovalo ľudskú mierku mierkou titanskou, ktorá zaručovala pretrvanie nacistického umenia až do večnosti.

Na záver tejto krátkej úvahy mienim zopakovať, že aj historici píšu bestsellery. Bestseller Rogera Griffina môže byť v súvislosti s (ne)zanedbateľnou časťou Slovenska v zelených tričkách aj obyčajne poučný, alebo sa môže stať slušným impulzom na vyvolanie debaty.

Kultúra

Teraz najčítanejšie