Ria Gehrerová
Projekt Hrdinky Denníka N zviditeľňuje inšpiratívne ženy a dievčatá, ktoré menia svet k lepšiemu, presadzujú systémové zmeny alebo skvalitňujú život v menších komunitách. Je inšpirovaný úspešným českým ocenením Moje Heroine. Viac o Hrdinkách sa dozviete tu.
Hlavným partnerom projektu Hrdinky je Slovenská sporiteľňa, a.s.
Historička Monika Kapráliková už roky hľadá zaujímavé ženské postavy slovenskej histórie. Vďaka tomu narazila aj na príbehy botaničky Izabely Textorisovej a autorky Žo Langerovej. Hoci ich nikdy nestretla, nazýva ich „priateľkami v čase“.
„Mám pocit, že ak by sme žili v rovnakej dobe, boli by sme priateľkami. Sú mi veľkou inšpiráciou. Pri čítaní si hovorím: ‚To je silná žena. Ak to zvládla ona, zvládnem to aj ja‘,“ hovorí historička.
Päť kníh o hrdinkách našej histórie
- Barbora Celjská – Čierna kráľovná (Daniela Dvořáková)
- Izabela Textorisová – Zo života slovenskej botaničky (Margita Valehrachová)
- Ľudácka prevýchova (Marína Zavacká)
- Narodila som sa pod šťastnou hviezdou (Elena Lacková)
- Lukavické zápisky (Hana Ponická)
Už niekoľko rokov sa viac zviditeľňujú dôležité ženské osobnosti. Nie je to len trend, ktorý časom opadne?
Ak je to trend, pevne verím, že nás neopustí. Je dôležité včleňovať do histórie ľudí, ktorí dosiaľ stáli na okraji nášho historického záujmu.
Prečo je to dôležité? Nestačí nám vedieť o vplyvných politikoch, spisovateľoch, revolucionároch či vládcoch, aby sme pochopili históriu?
Bez toho, aby sme poznali osudy ľudí, ktorí bezprostredne netvorili politické udalosti, by naše dejiny neboli kompletné. Našťastie už pomerne dávno došlo k zmene v spôsobe nazerania na históriu. Je tu snaha dostať do nej aj „mikrodejiny“ či antropologický prístup.
Snaha zviditeľniť ženy, ktoré boli súčasťou dejín, môže byť sčasti produktom svojej doby, ale tak je to dobre, lebo ony mali byť ich súčasťou už dávno. Ženy žili rovnakú dobu, boli súčasťou historického diania, o ktorom sa učíme v školách. Akurát sa neučíme o ich skúsenosti.
Zo školy si pamätám, že dejepis bol najmä o tom, kde a kedy sa odohrali veľké bitky či revolúcie a kto vtedy vládol. Veľmi ma to nebavilo. Kedy vás história začala zaujímať?
Pre históriu ma zapálila učiteľka na strednej škole a dodnes som rada, že som si pre ďalšie štúdium vybrala práve históriu a nie právo, ako som pôvodne zamýšľala. Ak to učiteľ alebo učiteľka vie podať zaujímavou formou, vloží do toho príbeh, používa storytelling, určite mladých ľudí dokáže zaujať.
V staršom rozhovore ste spomínali, že mnohé hrdinky slovenskej histórie boli manželkami a dcérami osvietených evanjelických vzdelancov, ktorí im nebránili vzdelávať sa a byť aktívnymi vo verejnom živote. Máte pocit, že emancipácia žien ešte aj dnes závisí do veľkej miery od toho, kam im dovolia zájsť muži v ich okolí?
Život každého človeka ovplyvňujú tri skutočnosti. Po prvé, jeho charakter a osobné nastavenie. Po druhé, rodina, v ktorej vyrastá a ktorá ho obklopuje. A po tretie, sociokultúrny rámec, v ktorom žije a tvorí.
Ak sa nejakej hrdinke v minulosti podarilo presadiť, určite to musela byť žena, ktorej na tom záležalo. Žena nepokojná, túžiaca po vzdelaní a po nových veciach.
V čase veľkého národnostného útlaku bola veľmi dôležitá aj rodina. Napríklad evanjelické alebo židovské rodiny veľmi podporovali práve vzdelávanie. Mnohé ženy, o ktorých mám rozhlasovú reláciu Robinsonky a ktoré dosiahli vyššie vzdelanie v čase, keď to nebolo bežné, boli práve z týchto rodín. Aj spoluzakladateľka feministického hnutia v Uhorsku a prvá žena s univerzitným vzdelaním u nás Vilma Glücklich bola Židovka pôvodom z Nového Mesta nad Váhom.
Dievčatá mali od Márie Terézie zabezpečenú aspoň základnú školskú dochádzku, teda štyri až šesť tried, kde sa naučili základy čítania, písania a počítania. Ak sa chceli vzdelávať ďalej, posielali ich na dievčenské školy, kde sa vzdelávali v tom, aby boli dobrými manželkami a matkami, aby vedeli viesť domácnosť, konverzáciu a hrať na nejaký hudobný nástroj. Alebo sa medzi sebou svojpomocne doučovali, požičiavali si knihy či sa samovzdelávali.
Evanjelické domácnosti neboli veľmi majetné, takže si vyššie vzdelanie pre svoje deti často nemohli dovoliť, preto dcéry vzdelávali doma. Mohli byť aktívne, zapájať sa. Príkladom je Marína Hodžová, ktorá bola pravou rukou svojho otca Michala Miloslava Hodžu. Ten mal len dcéry, takže najstaršia z nich mu pomáhala. Potom sa však vydala a tým sa jej angažovanie skončilo. Podobný bol príbeh mnohých žien. Po sobáši jednoducho zmizli z verejného priestoru a venovali sa domácnosti a rodine.
Prečo sa prestali angažovať? Očakávalo sa, že sa toho vzdajú?
Problémom neboli len očakávania, nepomáhal im ani vtedajší právny systém. Ten ženám prakticky neumožňoval
Päť kníh
