Veronika Prušová
„Celý život som zápasil s tým, že ma nikto nepočúval, nikto mi nedal za pravdu,“ povedal v záverečnej reči obžalovaný útočník na premiéra Juraj Cintula. V tej chvíli ho počúvala celá súdna sieň banskobystrického Špecializovaného trestného súdu. Vládlo absolútne ticho, počuť bolo len klávesnice počítačov, na ktorých si novinári robia poznámky.
Na túto reč sa čakalo: prvýkrát od útoku 15. mája minulého roka v Handlovej totiž malo zaznieť vysvetlenie, prečo sa vyše 70-ročný dôchodca rozhodol cestovať na výjazdové rokovanie vlády a vystreliť z ručnej zbrane na premiéra Roberta Fica.
Vystúpenie si starostlivo pripravil – podľa opisu svojho skutku konal pri streľbe na predsedu vlády úplne sám a s nikým nespolupracoval ani pred pokusom o atentát. O tom, že bude strieľať, sa rozhodol na poslednú chvíľu.
Básne a pátos, no bez ľútosti
Juraj Cintula začal prednesom básne Milana Rúfusa. Jeho reč bola skôr politickým manifestom a trvala takmer dve hodiny. Predseda senátu Špecializovaného trestného súdu Igor Králik ho niekoľkokrát prerušil. Raz preto, že sa vracal príliš hlboko do minulosti, neskôr sa obžalovaného pýtal, či nechce prestávku. Vlastné slová totiž Cintulu rozcítili, neraz si utieral slzy.
Ani raz však verejne svoj čin neoľutoval. Ako vysvetlil jeho advokát Namir Alyasry, verejnej ľútosti sa od Cintulu ani nedočkáme. Nedovoľuje mu to jeho osobnostná výbava. Je totiž presvedčený o tom, že keď raz niečo spácha s plným vedomím a svedomím, tak
