Lenka Šóošová
Herec Ján Dobrík si s rodinou prešiel náročným obdobím, keď jeho syn ochorel na leukémiu. Dnes je v remisii, ale cesta, ktorú museli spoločne prejsť, bola plná obáv či neistoty. V rozhovore sa dozviete:
- ako prežíval to, keď jeho synovi diagnostikovali leukémiu;
- ako si s manželkou udržali dobrý vzťah aj v náročnej situácii;
- čo ho to naučilo;
- čo by odkázal rodičom detí na onkológii;
- aká synova veta mu zmenila život.
Rozhovor je súčasťou podcastu Čo nás spája, ktorý vznikol vďaka podpore a platenej spolupráci medzi Doniom a Denníkom N.
Poďme sa pozrieť na vás ako na Janka Dobríka v minulosti, keď ešte nebol ženatý, všetko sa točilo najmä okolo herectva, a až potom sa pozrieme na to, ako sa oženil a narodili sa mu deti. Aký bol Janko?
Bol to chlapec z dediny, ktorý sa nejakým spôsobom dostal na vysokú školu a dokončil ju. Potom som sa zamestnal ako herec v žilinskom divadle a doteraz v okolí Žiliny aj bývame. Podľa mňa veľmi dlho platilo, že som bol zakríknutý, nevýrazný typ chlapca. To ešte hovoríme o základnej a polovici strednej školy. A potom som tak hrozne nechcel robiť ekonomiku, ktorú som študoval, že som hľadal rôzne spôsoby, čo iné robiť okrem tej školy. A to bolo tancovanie, moderovanie, recitovanie, herecké improvizácie. Tam niekde sa začala kryštalizovať cesta umením alebo herectvom.
Aký som bol? Snaživý.
Bola to nejaká šťastná náhoda to herectvo?
Totálne. Na konci strednej školy som vedel len to, že nechcem robiť bankovníctvo a ekonomiku. Takže buď pôjdem na vysokú školu herectva, alebo nebudem mať vysokú školu a budem so svojím otcom podnikať.
Kedy ste sa zoznámili so svojou manželkou Lenkou?
O tej strednej škole nehovorím len tak. My sme s mojou ženou spolužiaci zo strednej školy, takže sme mali pätnásť rokov, keď sme sa prvýkrát videli, a vždy sme mali k sebe veľmi blízko ako ľudia.
Kedy prišli deti a ako to celé bolo?
Prišla ma pozrieť aj s ďalšími bývalými spolužiakmi zo strednej školy na jedno predstavenie a tam sa opäť ukázalo, že si rozumieme. Začali sme vzťah, potom sme sa zobrali, mali sme dve deti a za všetky zásadné dobré rozhodnutia, ktoré som v živote urobil, vďačím jej.
To je krásne, je to ako rozprávka, ako z filmu, ale poďme na deň, keď sa zistilo, že váš syn Timko je chorý.
Prišlo to zo sekundy na sekundu. Začal doma plakať, nariekať, že ho bolí chrbát. Zobral som ho na pohotovosť, tam mu to prešlo a poslali nás domov. O pár hodín (bolo to v noci) som ho zobral na tú pohotovosť znovu a už si nás tam nechali. Urobili hĺbkové vyšetrenia a zistili, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o leukémiu. Poslali po nás sanitku z Banskej Bystrice a išli sme tam na detskú onkológiu. To bolo v piatok. V pondelok urobili odber kostnej drene a vyšetrenie potvrdilo leukémiu.
Koľko mal vtedy Timko rokov?
Sedem.
Máte ešte jedno dieťa – dcéru, ktorá je staršia. Kto zostal s Timkom v nemocnici?
Bez toho, aby sme to plánovali, bola logistika taká, že som s ním bol ja na pohotovosti aj v sanitke, aj som s ním zostal prvých štyridsaťdva alebo štyridsaťtri dní na onkológii. Bolo leto, nemal som divadelné povinnosti a všetky televízne povinnosti som okamžite zrušil. Ale nad tým celým je to, že zdravotný stav mojej ženy vtedy nedovoľoval, aby ona bola na tomto oddelení so synkom.
Bolo to nepríjemné pre všetkých, nielen tou diagnózu, ale aj tým, že maminka nemôže byť s tým dieťaťom. To nie je o tom, že by ho ľúbila viac ako ja, to nie je o tom, že by on ľúbil ju viac ako mňa, to nie. Niekde to tak prosto je, že matka je s tým dieťaťom, keď je choré, a to nie je nejaký výmysel. To bola aj realita na tom oddelení. Bol som tam v tej chvíli jediný otec.
Aké boli prvé týždne, ako ste to celé riešili? Čo sa odohrávalo vo vás ako rodičoch?
Mám aj teraz zimomriavky. Ja som tam s ním bol na oddelení. Musím a chcem mu byť oporou a odrazu musím riešiť kopec pragmaticko-lekárskych vecí. Ak ma niečo zabije, tak je to byrokracia, názvy a papiere. A toto tam na mňa doliehalo, hovorili mi množstvo výrazov, rôzne postupy liečby a ja som sa vôbec na nič nedokázal sústrediť.
Ja viem, že mi chcete pomôcť a poradiť, ako to bude celé prebiehať, ale ja vás vôbec nepočúvam – tak som to vnímal. „Prepáčte, ale vôbec sa neviem sústrediť. Zopakujte mi to.“ A opakovali mi to každý deň niekoľkokrát, čo nás čaká. Ukazovali mi diagramy, rozprávali mi názvy liekov, spôsoby podávania a ja som tam bol pre neho ako opora a sám som bol vyplašený. Ale vedel som, že on musí byť vyplašený násobne viac a že prosto
