Tomanovej deti

Autorka je knižná editorka

Už zhruba pol roka je reč stále o tom istom: dcéra komisárky pre deti Viery Tomanovej Petronela vedie súkromný detský domov, kde bez najmenších pochybností porušuje zákon. Jej matka, vlani na jeseň zvolená do funkcie detskej ombudsmanky, ktorá má priamo za úlohu chrániť práva detí, býva na tej istej adrese, kde sídli detský domov. Vraví, že tam nikdy neboli porušované práva detí, a argumentuje ministerskou kontrolou. Obidve Tomanové sa držia tejto verzie s urputnosťou Kaliňáka.

Informáciu, že detský domov PETO porušuje zákon o sociálnoprávnej ochrane tým, že deti do šesť rokov nie sú umiestnené v profesionálnych rodinách, prinieslo združenie mimovládok Koalícia pre deti Slovenska. Poslankyne za SaS Natália Blahová a Lucia Nicholsonová iniciovali petíciu za odvolanie Viery Tomanovej, podali podnety, kam im napadlo, a Lucia Piussi vo videoreportáži časopisu .týždeň priniesla jednoznačné dôkazy, že obvinenie sa zakladá na pravde.

Títo všetci teraz majú na krku trestné oznámenia. Po dnešku však už Tomanová ťažko môže tvrdiť, že sú to nejaké účelové politické hry na výsostne slovenskej šachovnici, lebo na situáciu zareagoval Výbor OSN pre práva detí, ktorý sa koncom mája v Ženeve zaoberal ich dodržiavaním na Slovensku – legislatívou, praxou, kontrolami, ohrozenými skupinami a všetkým súvisiacim.

Je to nadnárodný a nezávislý oponent na úrovni, ktorú by nenapadlo zhadzovať len tak niekomu. Tomanová napriek tomu o jeho záveroch uvažuje spôsobom, ktorý je jej vlastný, a výsledkom je predstava, že medzinárodný výbor Organizácie spojených národov závisí od našich opozičných politikov.

Jedna veľká rodina

Teraz nehovoríme o strane Smer-SD, ale citujeme Petronelu Tomanovú: „Tu žijú všetky deti v rodine. … Sú zvyknuté večerať spolu.“

Lenže desať až šestnásť detí nie je veľká rodina, ale režimové zariadenie. „Jeden si vytvorí vzťah k jednému, druhý k druhému.“ Fajn, a čo v noci? Kľúčový dôkaz poskytli ošetrovateľky: „V robote sme. Normálne osem hodín.“

Toto sa už oklamať nedá.

Zákon o sociálnoprávnej ochrane bol novelizovaný v roku 2008 veľmi progresívnym spôsobom, ktorý rušil detské domovy starého typu, takzvané králikárne, práve preto, lebo to boli režimové zariadenia. Deti v nich nemali možnosť nadviazať stabilnú väzbu s jedným blízkym človekom, a to je situácia, ktorá ich nepredstaviteľne poškodzuje: čím sú menšie, tým horšie. Dieťa musí mať blízku osobu, nie ošetrovateľku na osem hodín. Dieťaťu nestačí, že je oň postarané fyzicky, a nestačí mu deliť sa o jednu Tomanovú s desiatimi ďalšími deťmi.

Tomanovej predstavy o sociálnoprávnej ochrane ostali niekde medzi Čenkovej deťmi a Annou zo Zeleného domu: nakŕmiť, umyť, prideliť posteľ. Je to tridsať rokov za súčasnými poznatkami o psychosociálnom vývine detí a sto rokov za opicami.

Komisárka pre deti sa stavala proti profesionálnym rodinám už dávno predtým – s argumentom, že v profirodine sa nedá skontrolovať záručná lehota potravín. Je zrejme hlboko presvedčená, že detský domov klasického typu je to najorechovejšie. V tom jej ani nikto nebráni, no tu sme sa už prehupli do štádia, že komisárka pre deti toto presvedčenie aj presadzuje v praxi, zákon-nezákon, a nielenže nevieme, kto postráži strážcu, ale nestačí jej ani konštatovanie výboru OSN.

Kontrola na slovenský spôsob

Ak systému chýba nezávislá kontrola, mohlo porušenia zákona ukázať hoci aj dvadsať reportáží, a nič sa nestane. Závislá kontrola nemá za úlohu nedostatky pomenovať a navrhnúť opatrenia, ale zatušovať, premenovať a opečiatkovať. Tak sa stalo, že jediné, čo ministerská kontrola našla, sa týkalo porušenia oznamovacej povinnosti – Tomanová zabudla administratívne prerobiť pracovníčky na „profesionálnych rodičov“.

Štát má pozitívnu povinnosť sledovať „svoje“ deti. Nemôže ich strčiť do nejakého zariadenia a vypustiť, keď budú mať osemnásť rokov. Musí stále sledovať záujem dieťaťa a pravidelne odpovedať na otázku, či neexistuje pre dieťa nové, lepšie riešenie.

Štát, teda príslušný súd, je zároveň to jediné, na čo sa Tomanovej deti v tejto chvíli môžu spoľahnúť.