Študentka Tereza: Neviem, čo voči strelcovi cítim. Aj on je obeťou zla

Po streľbe na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe zverejnila spisovateľka Dora Čechova od januára do júna 2024 v Respekte tri časti denníka, ktorý začala písať bezprostredne po tom, ako sa dozvedela, že medzi postrelenými je aj jej dcéra Tereza.

Teraz sme dostali možnosť porozprávať sa s oboma ženami o tom, aký mala táto dramatická udalosť vplyv na ich životy a ako prebieha Terezino uzdravovanie.

Dore Čechovej práve vychádza o tom, čím si rodina prešla, kniha Terezko, vrať se!

Počas streľby na filozofickej fakulte ste mali vážne poranenia na hrudníku a hlave. Lekári bojovali o váš život. Ako sa vám teraz darí?

Tereza Doležalová: Po fyzickej stránke sa už určite cítim lepšie, ale následky to, samozrejme, zanechalo.

Aké?

Tereza: Život mi dosť komplikuje hlavne poranenie miechy. A samozrejme, že je náročné aj psychicky sa so všetkým vyrovnať. Ale postupne sa to zlepšuje – pomaly, ale sústavne.

Cestou sem vám vaša mama pomohla, ale vy sama toho zvládate čoraz viac. Niekedy už chodíte v exoskelete, ktorý teraz asi máte pod oblečením. Kedy ste ho začali používať?

Dora Čechova: Terezka teraz na sebe nemá exoskelet. Je to zariadenie, v ktorom vyzerá ako robocop.

Tereza: To by ste spoznali, keby som ho mala na sebe. Je skôr určený na tréning doma, nie na bežné chodenie vonku. Trénujem s ním chôdzu od začiatku júla, keď ho pre mňa vyrobili.

Dora: Terezka po streľbe dlho ležala na lôžku a takmer všetky svaly mala atrofované. Aby ste mohli používať exoskelet, musíte udržať trup. Prvýkrát sa doň postavila pred rokom a pol, ale trup sa jej v ňom prepadal. Preto rok cvičila, kým sa doň mohla znova postaviť. Aj teraz počas chôdze potrebuje navyše oporu bedrového pásu.

Tereza: Exoskelet je skvelý. Zafixuje mi nohy a zamkne kolená. Je to začiatok cesty k chodeniu.

Keď kráčate, musí vás niekto ďalší podopierať?

Tereza: K exoskeletu používam chodúľku, takže už nepotrebujem nikoho ďalšieho. Ďalším krokom budú barly. Mám aj aplikáciu, ktorá mi meria vzdialenosť, ktorú prejdem. Najviac som zvládla päťdesiat metrov – zatiaľ len keď chodím sem a tam po kuchyni. Ale pre mňa je to veľký posun a obrovská motivácia pokračovať.

Máte nejaký plán, kedy by ste mohli exoskelet odložiť? Alebo je lepšie neplánovať a nechať veciam voľný priebeh?