Lapálie s pamätníkmi
Pamätníky predstaviteľov totalít neoslavujú konkrétne osoby, ale chcú rehabilitovať ich dobu.
Sme svedkami častých sporov okolo stavania alebo búrania rôznych sôch, búst či pamätných tabúľ venovaných jednotlivým viac či menej známym postavám našich moderných dejín.
Inštalovanie, odstraňovanie či poškodzovanie pamätníkov má viacero navzájom sa prelínajúcich, no aj protirečiacich rovín. Existuje tu totiž umelecký, historický, lokálpatriotický, individuálny, no predovšetkým politický aspekt.
Polemiky okolo pamätníkov dokumentujú naše (ne)vedomosti o vlastných dejinách, ktoré nie sme schopní kriticky reflektovať v celej ich zložitosti, no aj naše nevyzreté občianske postoje, ovplyvnené úzkym politickým, nacionálnym či náboženským partikularizmom alebo naivným lokálpatriotizmom.
Znepokojujúcim faktom je, že mnoho pamätníkových akcií je venovaných kontroverzným postavám dvoch totalitných systémov, ktorými prešlo Slovensko v 20. storočí. Domnievam sa, že tu nejde ani tak o oslavu konkrétnych osobnosti, ale o pokusy rehabilitovať či ospravedlňovať totalitné režimy, relativizovať ich protidemokratické a antihumánne činy i zločiny.
V čase rastu extrémistických nálad a sprisahaneckých teórií sa takýmto tendenciám vcelku darí. Veď v predchádzajúcom štvrťstoročí bolo odhalených viacero búst a pamätných tabúľ venovaných ľudáckym a v poslednom čase aj komunistickým politikom či vysokým funkcionárom.
Inšpirátori podobných akcií zneužívajú prirodzený lokálpatriotizmus predstaviteľov jednotlivých miest a obcí, ktoré si chcú uctiť svojich neslávne slávnych rodákov a s nostalgiou spomínajú na ich zásluhy. Ignorujú, že títo pochybní hrdinovia nesú svoj diel zodpovednosti za kruté prenasledovanie desaťtisícov ľudí pre ich národnosť, náboženstvo, rasu, triedny pôvod a podobne.
Pre miestnych funkcionárov rozhodujúcim kritériom je, že ten alebo onen politik, minister, poslanec, stranícky alebo iný vplyvný činiteľ protekčne sprostredkoval pre „našu obec“ nejaké investície, materiálnu pomoc alebo iné výhody: dal opraviť kostol, kultúrny dom, cestu a podobne.
To, že „donátor“ v rámci svojej vysokej funkcie je zodpovedný za prenasledovanie cirkví, veriacich, triedne, nábožensky či inak nevyhovujúcich občanov a ich detí, sa už neberie do úvahy. Veď on bol náš dobrodinec a slávny rodák…
Skutočne platí varovanie, že ten, kto si nepamätá veci minulé, bude ich musieť ešte raz prežiť?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
