Washington Post
Píšu Lizzie Johnson a Kosťantyn Chudov, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Záchranári už niekoľko dní čakajú na ukrajinskej hranici, ale po deväťročnom dievčatku a jej babičke zatiaľ niet stopy.
O dvojici toho vedia málo, poznajú len ich mená a majú fotografiu, aby ich ľahšie spoznali. Solomija a jej stará mama, ktorú volá Buňa, sú posledné zo skupiny Ukrajincov, ktorí v to júnové ráno utekajú spod ruskej okupácie.
S pomocou tajnej siete dobrovoľníkov prekonávajú tisíce kilometrov, prechádzajú cez Rusko a vyhýbajú sa viacerým kontrolným stanovištiam, ktorých úlohou je zabrániť ľuďom ako ony v úteku. Dokonca aj textová správa vyjadrujúca podporu Ukrajiny môže byť dôvodom na zatknutie, a preto Buňa nechala mobilný telefón radšej doma.
Teraz Buňa a Solomija meškajú a záchranári sú znepokojení.
Mechanizmy fungovania tejto siete sú také citlivé, že zverejnenie podrobností – vrátane polohy hraničného priechodu, ktorým sa vracajú na Ukrajinu – by mohlo ohroziť ich životy. Washington Post preto z bezpečnostných dôvodov nezverejňuje priezviská Solomije a jej matky Maričky, starú mamu identifikuje len prezývkou.
Na predmestí Kyjiva, deň jazdy autom od priechodu, zatiaľ Marička čaká na správu o ich príchode. Jej dcéra strávila tri a pol roka uväznená v babičkinej dedine na juhu Ukrajiny, kde žila, keď Rusko napadlo Ukrajinu. Ich útek si vyžiadal roky starostlivého plánovania, ktoré ešte skomplikovala skutočnosť, že Solomija nemá pas. Cestuje preto len s rodným listom.
Ráno rýchlo prechádza do popoludnia. Pohraničná stráž víta ďalšiu vlnu prichádzajúcich a usmerňuje ich cez bludisko betónových barikád a zhrdzavených protitankových bariér. Matka osemročných dvojčiat s detskou mozgovou obrnou tlačí na invalidnom vozíku syna, ktorý je na tom horšie. Jeho brat sa pomaly vlečie vedľa neho a šuchtavou chôdzou kráča smerom k slobode.
Za nimi ide starší pár s kuframi naskladanými na vozíku a previazanými povrazom.
Potom sa objaví Solomija.
Jej tvár je prázdna a neistá. Vie, že cesta pre problémy s jej rodným listom trvala viac ako týždeň, teda dlhšie, ako sa očakávalo. Od nervozity si ohrýzla nechty a na nohách má po dlhej chôdzi pľuzgiere. Sama už nezvládne ani ísť na toaletu, pretože bez babičky je príliš úzkostlivá. Je to jediná žena, ktorú skutočne vníma ako matku.
Buňa podáva strážnikovi kúsok papiera, ten dvíha červeno-bielo pruhovanú bránu, aby mohli prejsť. „Aký je dnes deň?“ spýta sa ho.
Stará mama ťahá vozík prepchatý Solomijinými zimnými šatami a hračkami. Navrchu vykúka jej plyšový hroch. Buňa si zo svojich vecí nezbalila takmer nič.
Solomija to ešte nechápe, ale Buňa nemá v úmysle zostať. Dúfa, že do jesene, keď sa začne škola, bude mať dosť času, aby naučila Maričku, ako byť opäť matkou tohto dieťaťa. Ona sama sa potom vráti za hranice a opäť bude žiť pod okupáciou.
Vie, že ak chce toto malé dievčatko dostať k jeho mame, bude ho musieť opustiť.
Jedna dlhá, ťažká spomienka
Na druhý deň prichádza do humanitárneho centra neďaleko Kyjiva autobus.
Solomija väčšinu cesty prespala, schúlená v náručí starej mamy. Buňa jej odhrnie vlasy z tváre a spomína na ich prvý pokus o útek. Niekoľko mesiacov po začiatku vojny si zaplatili dve miesta v aute priateľa v nádeji, že spoločne prejdú na Ukrajinu cez humanitárny koridor, ktorý kedysi existoval v Zaporižskej oblasti. Ruskí vojaci ich však
