Denník N

S otcom sa videl naposledy v úkryte počas SNP, gestapo ho mučilo a zabilo

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Eduard Hrnčiřík pracoval pre firmu Baťa v Česku aj na Slovensku. Partizánom zháňal peniaze aj baganče.

Dušan Hrnčiřík sa narodil 9. decembra 1928 v Nitre, desať rokov po vzniku Československa, ako druhý z troch synov. Pochádza zo zmiešaného česko-slovenského manželstva. Obidvoch rodičov, ktorí sa zosobášili v roku 1925, „spojila“ firma Baťa, kde bol budúci otec Dušana od roku 1919 vo firemnej predajni obuvi v Nitre jej vedúcim a budúca matka pokladníčkou a predavačkou.

„Vtedy to bolo tak, že predajňa obuvi mala len obuv, nič iné, nie ako dnes, keď je to všetko zmiešané, proste iné doba. Tam sa rodičia akosi dali dohromady, treba povedať, že mama mala 16 a rozdiel vekový bol presne šestnásť rokov, nakoniec sa vzali. Povolenie údajne musel dávať nitriansky biskup.“

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Láska dvoch mladých ľudí, vekovo dosť rozdielnych, vzbĺkla nielen v pracovnom kontakte, ale prispela k tomu asi aj skutočnosť, že Dušanov otec bol pravidelným hosťom rodiny Šupenovcov, ku ktorým sa chodil stravovať.

Dušanova budúca babička Mária Šupenová si tak privyrábala, aby mohla pri skromnom vdovskom príjme po smrti svojho manžela Štefana uživiť početnú rodinu. Varila pre viacerých stravníkov, tzv. kostošov. Dušanov otec bol jedným z nich.

Keď raz mama odpovedala na Dušanove všetečné otázky, ako to bolo vtedy s tou svadbou, dozvedel sa aj toto: „Vieš, Dušanko, ja som bola vtedy ešte hlúpa. Ja som sa najviac tešila na to, ako bude za mojou hlavou viať šlajer [závoj], keď sa na koči poveziem do kostola.“

Protičeské nálady počas ľudáckeho nacionalistického režimu

Rodina často menila miesta pobytu v súvislosti s rozširovaním baťovskej predajnej siete na Slovensku (Kremnica, Piešťany, Trnava), až sa v roku 1932 presťahovala na Moravu do Zlína. Tam Baťa povolal Eduarda Hrnčiříka do svojej centrály.

Po rozpade ČSR a vzniku vojnového Slovenského štátu sa rodina v rokoch 1939 – 40 vrátila na Slovensko, keď bol Eduard Hrnčiřík poverený výstavbou a riadením novej Baťovej továrne v Šimonovanoch, neskorších Baťovanoch (po druhej svetovej vojne premenovaných na Partizánske), ako námestník podnikového riaditeľa.

Vtedajší ľudácky nacionalistický režim nechcel pripustiť, aby na Slovensku zostali občania českej národnosti. Len manželstvo so Slovenkou a deti narodené na Slovensku umožňovali túto požiadavku prehliadnuť. Preto aj dostal výnimku pre pobyt na Slovensku.

Zažili tu protičeské nálady, najviac vystihnuté asi pokrikom „Česi peši do Prahy“, ktoré veľmi zle niesli. Ich auto malo istý čas ešte zlínsku ešpézetku a stávalo sa im aj to, že na nich okoloidúci hádzali kamene. Dušanov otec v tomto období z pragmatických dôvodov, aby zbytočne neprovokoval, nepísal mäkčeň nad písmenom r, neskoršie sa rodina vrátila k používaniu písmena ř, teda s mäkčeňom v mene.

Dušan Hrnčiřík v roku 1957. Foto - Post Bellum
Dušan Hrnčiřík v roku 1957. Foto – Post Bellum

Baganče pre SNP

Dušanov otec prešiel u Baťu viacerými funkciami až po posty vedúceho predajného oddelenia pre Slovensko a vedúceho školy predavačov. Po skončení veľkých osláv jeho päťdesiatky v júni 1944 Eduard vyslovil v kruhu najbližších aj túto vetu: „Človek by mal odísť, keď je na vrchole.“ V tej chvíli nikto netušil, že túto myšlienku naplní čoskoro, ani nie do pol roka.

Ako československý vlastenec a popredný predstaviteľ slovenskej spoločnosti Baťa podporoval obnovu predvojnovej ČSR. V regióne Hornej Nitry sa zúčastnil Slovenského národného povstania. V čase jeho príprav ako člen občianskeho odboja zabezpečoval materiálne (najmä vojenskou obuvou) a finančne vybavenie partizánskeho hnutia a armády. Bol údajne aj členom ilegálnej a neskôr partizánskej skupiny Pavel.

„Staral sa o tú baťovskú sieť na území Slovenska, viac sme ho nevideli, ako videli. Ešte v čase príprav bol zrejme angažovaný a dodal 20 000 párov bagančí pre partizánov – v tom mal on prsty. Potrebovali partizáni peniaze, on sa s nimi stretal na schôdzach. Pritom sa kontaktoval s Trojanom. Trojan, tiež baťovec, bol správca veľkostatku v Šimonovanoch a s otcom boli v neustálom spojení.“

Zavraždili ho

Ocitol sa preto na nemeckej listine hľadaných osôb. Po potlačení SNP nemeckými vojskami sa ukrýval v lesoch v okolí Banskej Bystrice a potom v priestoroch predajne firmy Baťa vo Zvolene. Údajne na základe zrady v novembri 1944 ho zajali vo Zvolene, potom ho gestapo väznilo a mučilo a napokon ho ako 50-ročného zavraždili, pravdepodobne v blízkej Kremničke.

„To nevieme, jak to bolo a jak nebolo. Sú dohady, či to bola zrada, či to nebola zrada – proste tam si ho našli a zajali.“ Presné miesto jeho smrti sa však nepodarilo zistiť, exhumačné protokoly sa nenašli.

Svoje tušenie blížiacej sa smrti vyslovil dva týždne pred vypuknutím SNP a pred evakuáciou rodiny na povstalecké územie, keď 14. 8. 1944 napísal vlastnoručný závet, v ktorom zrekapituloval rodinný majetok, spôsob jeho rozdelenia po jeho smrti a predstavy o ďalšej budúcnosti pozostalej rodiny.

Na adresu svojej manželky v závete okrem iného napísal: „Deti vychovávaj ďalej v národnom duchu.“

Po skončení vojny – zásluhy

Zásluhy Eduarda Hrnčiříka v odboji boli ocenené štátnymi vyznamenaniami in memoriam „Československý vojnový kríž 1939“ a „Rád Slovenského národného povstania I. triedy“.

Matka Dušana Hrnčiříka, ako pozostalá, dostala v roku 1949 osvedčenie ministerstva národnej obrany o tom, že jej manžel bol „účastníkom národného boja za oslobodenie“. Na znak úcty sa jeho meno nachádza na viacerých pamätníkoch účastníkov odboja v ČR a SR (Fryšták, Zlín, Partizánske). V Partizánskom nesie dodnes jedna ulica jeho meno. To všetko sa rodina dozvedela až neskôr, po skončení vojny a oslobodení: „Čo stváral potajomky v súvislosti s prípravou Povstania, to sme my netušili.“

Osud otca poznačil aj syna

Rodinné peripetie a otcov tragický osud poznačili aj život jeho syna, Dušana Hrnčiříka. Otcov zámer, ktorý si aj jeho syn osvojil, bol od začiatku jasný: bude jeho pokračovateľom vo firme Baťa. Ten sa však napokon vzhľadom na neskoršie spoločenské zmeny a nástup komunizmu neuskutočnil.

Základnú školu (vtedy tzv. obecnú a inojazyčnú meštiansku) vychodil v Zlíne v rokoch 1935 – 42.

„Baťa furt experimentoval, to bola škola so zameraním na cudzie jazyky, ja som bol v anglickej časti, v tom čase okolo roku 1938 sme mali aj anglického lektora, nejaký pán John Grabb. Tam som dostal základy angličtiny, z tej som potom žil.“

Posledné dva roky, to už bolo za Protektorátu Čechy a Morava, býval u príbuzných, keďže zvyšok rodiny bol už na Slovensku. „Ja som to hrozne prežíval, my sme doma… vedeli sme, čo sa deje. To, že nás Hitler obsadil v tridsiatom deviatom, to bola hrozná rana. Bývali sme v jednom z tých baťovských domkov. Keď prišli Nemci, tak obsadil internáty Wehrmacht a na tých ihriskách pri internáte cvičili a my sme sa len dívali z okien na tých Nemcov.“

Pročeská nálada v Martine

V roku 1942 prišiel na Slovensko a pokračoval v stredoškolskom štúdiu na obchodnej akadémii v Turčianskom Sv. Martine. Na Martin má len tie najlepšie spomienky, aj nálada tam bola iná ako vo zvyšku Slovenska – výrazne pročeskoslovenská.

„Po všelijakých známostiach a intervenciách ma dostali do Martina, na obchodnú akadémiu, tam som dva roky chodil až do Povstania. Prijali ma tam aj vďaka tomu, že aj nálada profesorského zboru a celkovo ľudí v meste bola výrazne československá. Traja profesori boli Česi. Ja som bol nadšený z Martina, nebolo to tam také hejslovácke, ľudácke ako vo zvyšku Slovenska; bavila ma tá príroda, bolo tam fajn.“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Zadržaní neďaleko Ľubietovej

Pri rozbitom moste cez Hron neďaleko Ľubietovej mladého Dušana Hrnčiříka, jeho mamu a dvoch bratov zadržali nemeckí vojaci a odviezli na nákladnom aute do zberného zajateckého tábora („Gefangenensammelstelle“), ktorý bol v ľudovej škole v Slovenskej Ľupči.

Tam zadržali Dušana a jeho brata Milana, vtedy sedemnásťročného. Podľa Nemcov patrili do kategórie „mužov“. Mamu a dvanásťročného Ivana prepustili. Odtiaľ sa Dušanovi podarilo krátko po zadržaní ujsť. Niektorí, ktorí boli vtedy spolu s ním zajatí, sa však už domov nikdy nevrátili.

„Objavil som záchod, von z dvora s malým okienkom, ako sa mi to podarilo [ujsť] a cez humná som sa dostal až na cintorín, tam som si kľakol k akémusi hrobu, že sa modlím. Z toho cintorína viedla cesta dolu z dediny a tam som videl nemeckého vojaka s flintou. Objavil sa taký malý chlapček, 10- až 12-ročný. Hovorím mu: ‚Počúvaj, vyveď ma niekam von, ja tadiaľto nemôžem ísť…‘ A ten ma cez tie humná späť viedol, až po predposledný dom pred školou, a cez bránu ma vyviedol von. Vedľa stál ten Nemec s flintou. Ale teraz, kde je matka s druhým bratom? U nás bolo pravidlo, že keď sa kdesi stratíme, ideme do Baťovej predajne. Tak som šiel do Baťovej predajne v Slovenskej Ľupči a tam som matku s bratom našiel.“

Posledné stretnutie s otcom

Aj brata Milana po nejakom čase mama „vyreklamovala“ a napokon ho prepustili. Nemci mali pri preverovaní zajatcov k dispozícii vopred pripravený menný zoznam hľadaných osôb.

V tomto zozname bolo aj meno ich otca. Celá rodina sa potom opäť zišla vo Zvolene začiatkom novembra 1944. Tam sa naposledy vo veku necelých 16 rokov stretol a rozlúčil sa so svojím otcom, ktorý sa tam skrýval. Spolu s ostatnými členmi rodiny ho vtedy videl naposledy: „Prišli sme do Zvolena a tam zase sme šli do Baťovej predajne. Zistili sme, že sa tam otec skrýva. Stretnutie bolo veľmi emotívne, ale vlastne posledné – otec nemohol ísť s nami, lebo sa skrýval.“

Po potlačení Povstania sa zvyšok rodiny, ktorý sa predtým skrýval na povstaleckom území, presťahoval do Nitry. Tam zažili koniec vojny a príchod sovietskej armády.

„Úplný chaos v Nitre nastal v apríli 1944, vtedy Rusi bombardovali Nitru, úplne nezmyselne, bolo tam vyše tisíc mŕtvych. Koniec vojny bol bezprostredne potom, všetko bolo rozbité, my sme mali okná v dome všetky rozbité. Ja som zháňal všelijaké dosky a zabíjali sme okná, to bola hlavná starosť vtedy – postarať sa o bývanie. Ďalšia starosť pribudla, keď prišli Rusi, o nich chodili už všelijaké chýry, že idú po ženských, berú hodinky a také veci, pred nimi sme sa schovávali.“

Komerčný inžinier – to je také kapitalistické

Dušan v štúdiu pokračoval na obchodnej akadémii v Nitre, kde v roku 1946 zmaturoval. „Bol tam riaditeľom nejaký Karvaš, to bol brat riaditeľa Národnej banky Imricha Karvaša, ten, samozrejme, vedel, čo sme zač, a bol veľmi ústretový.“

V rokoch 1946 – 50 Dušan študoval na Slovenskej vysokej škole obchodnej (terajšia Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde bol v roku 1950 promovaný ako inžinier ekonómie. „Nevedeli, aký titul nám majú dať, študoval som s tým, že som komerčný inžinier. Ale furt nad tým dumali, že to nie je v súlade, vraj komerčný – to je kapitalistické, tak vymysleli ‚inžinier ekonómie‘, tak diplom mám ako inžinier ekonómie.“

Krátko pred ukončením štúdia dostal tzv. umiestnenku do zamestnania v národnom podniku Presná mechanika v Starej Turej. Tam aj s nevôľou nastúpil 1. augusta 1950, vtedy len ako tretí zamestnanec s vysokoškolským vzdelaním.

(Ne)dobrovoľne v Starej Turej

Vtedajší systém síce zabezpečoval absolventom škôl istotu zamestnania, no na druhej strane značne obmedzoval ich slobodné rozhodovanie pri jeho výbere.

Konečné rozhodnutie Dušana Hrnčiříka zostať v Starej Turej napokon ovplyvnili také faktory, akými boli zaujímavá práca v dynamicky sa rozvíjajúcom podniku, jeho progresívne vedenie na čele s jeho riaditeľom, dlhodobá stratégia podniku so zameraním na atraktívne výrobné odbory – meraciu a zdravotnícku techniku, ústretový kolektív spolupracovníkov, postupný rozvoj mesta a jeho infraštruktúry.

Nemenej aj okolitá príroda, ponúkajúca široké rekreačné vyžitie, a v neposlednom rade i pohotové riešenie jeho bytovej otázky zo strany zamestnávateľa ešte pred uzavretím manželstva v roku 1957.

V podniku Dušan Hrnčiřík prešiel viacerým funkciami na ekonomickom a obchodnom úseku. V apríli 1958 boli v rámci vnútornej reorganizácie podniku všetky hlavné ekonomické funkcie podniku spojené do novovytvoreného ekonomického úseku na čele s ekonomickým námestníkom riaditeľa. Ako 29-ročného ho na tento post vymenovali. „V tej funkcii, v tej fabrike som potom bol až do dôchodku.“

Potom, už ako dôchodca, ešte niekoľko rokov využíval svoje dlhoročné skúsenosti a venoval sa poradenskej činnosti v oblasti ekonomiky a organizácie riadenia, a to jednak vo svojom bývalom podniku, resp. v jeho nástupníckych subjektoch, a jednak ako externista v niektorých iných podnikoch na Slovensku a v Česku.

Bol jedným z najbližších spolupracovníkov strojcu vtedajších úspechov Chirany, bývalého generálneho riaditeľa Ing. Neráda, ktorý v ňom mal „svojho“ človeka v spojení slovenských a českých podnikov v odbore zdravotníckej techniky a s tým súvisiacej delimitácii a zložitom prevode výrobných programov z českých krajín na Slovensko, opierajúcom sa o vtedajší štátny program industrializácie Slovenska.

Podieľal sa na rozvíjaní medzinárodnej spolupráce v rámci krajín bývalej RVHP, medzi ktorými mala Chirana dominantné postavenie. Bol stúpencom a realizátorom ekonomických reforiem a progresívnych foriem riadenia; pravda, v rámci limitov vtedajšieho systému centrálneho riadenia národného hospodárstva.

Spolu s rozvojom podniku Chirana rástlo a menilo sa pozitívne aj jeho sídlo – obec a neskôr mesto Stará Turá a jej infraštruktúra. Aj v tejto oblasti sa Hrnčiřík spolupodieľal najmä na zabezpečovaní finančných zdrojov pre vybrané projekty a aktivity (napr. športový štadión, rekreačné stredisko PKO Dubník, Dom odborov, poliklinika a ďalšie). Za tieto aktivity mu bolo v roku 2012 udelené ocenenie „Významná osobnosť mesta Stará Turá“.

Doba paradoxov

Dobu socializmu hodnotí ako dobu paradoxov. Neustále sa písali nejaké správy, hodnotenia, posudky, často len naoko. Každý sa staral len o seba a snažil sa príliš nevyskakovať. Hovorí aj o dvojtvárnosti: navonok sa každý tváril ako lojálny k režimu, ale doma prebiehali čulé diskusie a aj sa kritizovalo.

Ako ekonóm dobre videl, hlavne v období normalizácie, že uzavretosť režimu vedie k veľkému zaostávaniu; na konci režimu pred Nežnou revolúciou už fungoval len z posledných síl.

Rodinný pôvod Dušana Hrnčiříka, jeho zázemie, život, jeho priateľské a rodinné vzťahy v obidvoch častiach bývalého spoločného štátu a v neposlednom rade aj dlhoročná vedúca hospodárska funkcia vo vedení celoštátnej československej výrobno-hospodárskej jednotky poznačili aj jeho chápanie česko-slovenskej vzájomnosti ako neodmysliteľného fenoménu našej histórie, súčasnosti i budúcnosti.

Len veľmi ťažko sa vyrovnával s rozdelením spoločného štátu Čechov a Slovákov. Opäť po päťdesiatich rokoch od vojny zažil protičeské nálady. No i v podmienkach samostatného Slovenska sa usiloval a stále usiluje podporovať rozvoj vzájomného porozumenia.

„Niesol som to veľmi ťažko, ale možno to bolo na niečo dobré a možno ďalšie generácie opäť nájdu k sebe cestu.“

Po roku 1989 vynaložil spolu s bratom Milanom veľkú energiu na pátranie po osudoch svojho otca, aj keď priznáva, že v tomto bol aktívnejší jeho brat. On sám to bral ako ešte stále veľmi citlivú záležitosť, s ktorou sa aj po rokoch ťažko vyrovnáva. Ako podotýka, celkom vyrovnať sa s tým ani nedá.

Oporou v živote mu bolo rodinné zázemie. V roku 1957 sa oženil s Vlastou, rodenou Macejkovou, z Piešťan, ktorá bola v tom čase sudkyňou okresného súdu v Novom Meste nad Váhom, neskôr verejnou notárkou v Myjave a napokon vedúcou právničkou koncernového podniku Chirana v Starej Turej.

Má dve deti: syna Dušana a dcéru Vlastu.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás vašimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie