Natália Žáková
„Generačné stereotypy som dosť opustila a som v tejto téme veľmi ostražitá,“ hovorí novinárka Karolína Klinková z českého Deníka N, ktorá sa venuje spoločenským témam.
„Niekedy tým ľudí môžem aj štvať. Vždy debatu korigujem a hovorím, že je to možno komplikovanejšie.“
Do rubriky Päť kníh vybrala tituly od autorov a autoriek, s ktorými v minulosti robila rozhovory a ktorých myšlienky jej rozšírili obzory.
Päť kníh o súčasnej spoločnosti
- Hysterical (Pragya Agarwal)
- The Genetic Lottery (Kathryn Paige Harden)
- Confidence Culture (Rosalind Gill, Shani Orgad)
- Night Vision (Mariana Alessandri)
- 4000 týždňov (Oliver Burkeman)
Bonusy
- Topecká škola (Ben Lerner)
- Praskliny (Klára Vlasáková)
Minulý rok ste napísali osobný text o tom, ako ste sa zo Slovenska rozhodli odísť do Česka. Dnes je to sedem rokov. Išli ste študovať druhú vysokú školu a popritom ste si v Prahe vybudovali nový život. V texte píšete, že ste nad Slovenskom nezlomili palicu a stále uvažujete, či je to správne rozhodnutie. Slovensko má za sebou turbulentný rok, stále ste ju nezlomili?
Nezlomila. Nemám rada, keď sa o odchodoch hovorí tak, akoby každý z nich znamenal zlomenú palicu. Myslím si, že to tak často nie je, a veľa ľudí to v sebe rieši podobne ako ja.
Zároveň stále platia dva hlavné dôvody, prečo je predstava návratu na Slovensko pre mňa stále ťažšia, opísala som ich aj v texte.
Prvým dôvodom je spoločenská situácia aj so všetkými praktickými dôsledkami. Od čakacích lehôt u lekárov cez rôzne systémové veci až po spôsob, akým funguje verejná debata. Nie sú to práve lákadlá, prečo sa domov ponáhľať.
Dôležitý je však pre mňa aj druhý dôvod, na ktorý sa často zabúda, a tým je osobný, ľudský rozmer. Keď odídete, musíte si vybudovať novú realitu. Nájsť si priateľov, záľuby, miesta, ktoré budete mať radi. A čím ste v tej realite dlhšie, tým ťažšia je predstava, že ju znova opustíte. Pretože návrat by znamenal prerušiť väzby, ktoré som si vytvorila.
Rozprávame sa krátko po českých voľbách, ktoré vyhral Andrej Babiš. Tesne po voľbách som zaznamenala vyjadrenia, že Česko sa uberá slovenskou cestou. Ako to vnímate vy?
Nemám rada porovnávania Česka a Slovenska ani výrazy ako „slovenská cesta“. Sú to síce krajiny, ktoré sú si historicky a kultúrne blízke, no stále ide o veľmi odlišné reality, na čo sa zabúda. Česko má iné inštitucionálne fungovanie, iný mediálny trh. Myslím si, že to platí aj na úrovni politikov. Andrej Babiš nás, samozrejme, môže ešte prekvapiť, ale povedala by som, že on a Robert Fico sú iné typy politikov. Rozumiem, prečo táto paralela vzniká, ale nemyslím si, že vyjadruje realitu takú, aká je.
Nedávno sme uverejnili výsledky analýzy o odlive mozgov do zahraničia. Vyplýva z nej, že na Slovensko sa vráti len asi 40 percent absolventov. Vo svojom texte spomínate, že vaša prvá vysokoškolská skúsenosť nenaplnila nič z toho, čo ste od vysokej školy očakávali. V čom je hlavný rozdiel?
Nechcem generalizovať, ide o moju osobnú skúsenosť s konkrétnou školou. Je to už pomerne dávno, je preto možné, že je to už inak – mohli sa vymeniť ľudia, mohol sa zmeniť prístup.
Keď však hovoríme o mojej skúsenosti, predpokladala som, že vysokoškolské štúdium bude o premýšľaní, diskusii, čítaní akademických textov, písaní esejí a pokusoch písať vlastné akademické texty. Po piatich rokoch som mala pocit, že sa moje predstavy o štúdiu úplne nenaplnili. To bol dôvod, prečo som sa rozhodla, že si spravím ešte jedného magistra v Česku. Pre Slovákov je to priama cesta, nie je tam jazyková bariéra.
Zároveň som vedela, že chcem ďalej pracovať. Už popri prvej vysokej škole som pracovala v médiách a nevedela som si predstaviť, že by som prestala. Česko preto bola pre mňa jasná voľba. Na škole sa naplnilo to, čo som si predstavovala. Veľa sme čítali, písali, diskutovali. Nebolo to len o tom odovzdať seminárnu prácu a potom na všetko zabudnúť.
Vaše rozhovory o spoločenských fenoménoch nedávno vyšli aj knižne pod názvom Lidský rozměr. V úvode knihy píšete, ako trápne ste sa cítili, keď ste na jednom knižnom krste spolusediacemu vysvetľovali, aké je vaše zameranie. Prečo?
Nebolo mi trápne pre témy, ktorým sa venujem, ale preto, že nedokážem jednoducho vysvetliť, čo presne robím. Stále úplne neviem, ako to mám novým ľuďom, ktorých stretnem, vysvetliť. Bojujem s tým, či to nie je moja slabina. Keď však o tom ďalej premýšľam, hovorím si, že práve to je krása mojej práce. Je veľmi košatá, bohatá na témy.
Keď sme však pri príprave knihy začali rozhovory radiť za seba, prirodzene z toho vyplynulo, čomu sa venujem. Sú to témy o prežívaní jednotlivca, jeho blízkych vzťahoch, a potom je tu spoločenská nadstavba. Sú to tri rozmery, ktoré sa dotýkajú každého z nás a navzájom spolu komunikujú.
V úvode knihy hovoríte aj to, že nechcete priniesť univerzálnu odpoveď na otázku, ako žiť. Pomohli vám však rozhovory v knihe ujasniť si, aký život chcete žiť vy?
Veľkou výhodou mojej práce je, že sčasti môžem túto otázku riešiť v pracovnom čase. A pritom sa rozprávať s múdrymi ľuďmi, ktorí na to majú zaujímavé pohľady. Nemám na to definitívnu odpoveď, no každým textom, ktorý napíšem, sa to trochu zatrasie. Otvorí sa mi nový rozmer premýšľania.
Spomínam si na text, ktorý vychádzal z filozofickej tradície premýšľania o tom, čo to znamená žiť dobrý život. Existujú tri prístupy. Prvý hovorí o šťastnom živote – mám čo jesť, mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi, a žijem si komfortný život. Druhý prístup hovorí o zmysluplnom živote – robím niečo pre širšie okolie, pre spoločnosť, ktorej som súčasťou.
Tretí prístup bol v rámci debaty nový a hovorí o psychologicky bohatom živote. Živote, ktorý ma motivuje premýšľať nad novými obzormi, mám čas svet skúmať, pozerať sa naň z nových uhlov pohľadu, ktoré ma stále dokážu prekvapiť. Pre mňa je dodnes najprívetivejšia predstava tá, v ktorej sa všetky tri prístupy spoja.
Ak by ste mali spoločnosť charakterizovať troma slovami, ktoré by to boli?
Mnohovrstevná, nesústredená a komplikovaná.
A ak by ste to mali viac rozviesť?
Pod mnohovrstevnou myslím to, čo dnes hovoria mnohí sociológovia – že existuje
