Denník N

Boris Zala: Aj Kaliňák môže prispieť k zbrzdeniu protofašistov

Ak nedôveryhodnosť ním vedenej inštitúcie nie je morálnou výzvou pre ministra Kaliňáka na odstúpenie, tak by to malo byť politickou povinnosťou Smeru-SD, ktorý ho nominoval.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu za stranu Smer

Keď som pred pár rokmi začínal svoj druhý mandát v Európskom parlamente, rozhodol som sa venovať len zahraničnopolitickým témam, svetovému usporiadaniu a ešte záľubám, ktoré nadnesene pokladám za vzrušujúce: som nepochybne čudák, taký problém vzniku človeka či predkolumbovských civilizácií mi nedal spať. A dnes mi nedá spať čudný refrén, ktorý sa mi obsedantne motá v hlave: „Nad Tatrou sa blýska, hnedé čižmy dupú…“ No keďže som vcelku aktívny človek, hlavne po zbavení sa chronickej boreliózy, ktorá ma roky, mierne povedané, utlmovala – hneď sa mi vynorí aj výzva: „zastavme ich bratia, veď sa ony stratia…“ Sakra, ale ako ich zastaviť? A koho vlastne? Ako ich rozpoznať?

To prvé, čo som zaznamenal ako výstražný signál – a nehľadal som ho, nie som prednastavený – je podivné šírenie negativizmu. Plazivej atmosféry, ktorá nie je to, čo Česi volajú „taková blbá nálada“. Nie. Je to aktívne záporné, znevažujúce stanovisko, akési protipostavenie sa všetkému, čo sa pokladalo za pozitívne a správne. Nie to nietzscheovské prehodnotenie všetkých hodnôt, ale ich prevrátenie a vyvrátenie. A určite mám zmysel pre protikonvenčné postoje a aktivity, som napokon pubertiakom šesťdesiatych rokov, bigbítu, riflí, dlhých vlasov, hippies, toho všetkého, čo komunistickú moc hlavne v normalizácii dovádzalo do zúrivosti.

Lenže revolta šesťdesiatych bola pozitívna, bola optimizmom nového proti starine, konvencii, predsudku, bola vierou a nadšením z pokroku, vedy, kozmických dobrodružstiev, ale aj stále úspešnejším protikoloniálnym zápasom v treťom svete, defašizáciou v západnej a pokusmi o deboľševizáciu v strednej Európe…

Dnešný negativizmus nemá práve tento vektor dopredu, je len proti, proti všetkému, je univerzálnym proti. Je s ním spojené masívne šírenie konšpiračných teórií, konštruovanie sprisahaneckých klubov a kruhov, ktoré šíria a uplatňujú vládu nad nami, nad týmto svetom, ktoré nám nedovoľujú slobodne dýchať, a keby sa nám aj zdalo, že slobodne dýchame, je to len ilúzia; hrozná ilúzia, ktorú vie produkovať kapitalizmus, je to jeho najvyšší výkon a my len jeho obeťou, ako by nás rád presvedčil taký Žižek. (K tomu sa ešte vrátim, teraz som chcel len zachytiť prvé znaky zmenenej situácie.) Alebo prevedené na slovenské pomery: vládnu nám oligarchovia – nie zákon. Ako sa to jednoducho pretočilo: za starého režimu nám neobmedzene vládli komunisti – tiež nie zákon.

Charta 77 vznikla ako jednoduchá platforma: chceme, aby vládol zákon, právo, rovnosť pred zákonom. Celý november ’89, tie námestia nadšencov, reformátori na pracoviskách, študenti na univerzitách, herci v divadlách, spisovatelia v kluboch… sa postavili proti spoločnosti privilégií, výhod pre komunistov, predovšetkým tých vo funkciách (mladšia generácia už určite nepozná oficiálne označenie týchto privilegovaných ako nomenklatúrne kádre).

Oligarchovia sú metafora, prirodzene. Chce sa tým povedať, že nám tu nevládne zákon, ale peniaze, mocné finančné skupiny, zoskupenia tých mocných s tými bohatými, s tými, čo vlastnia – neobmedzene a mimo akejkoľvek kontroly. Áno, práve tento konglomerát je tou skutočnou realitou, ktorá živí konšpiračné vízie: lebo je to predstava, a často oprávnená predstava, že vládu drží v rukách skrytá, nekontrolovateľná moc; moc, ktorá nepochádza od ľudí, z ich vôle, ale len a len z vôle peňazí. (Mimochodom, proti tejto vôli sa postavil projekt Denníka N, a preto som si ho aj vybral. A to mu vôbec nelichotím, lebo s mnohým v obsahu nesúhlasím a dám to aj vo svojich úvahách najavo. Som zvedavý, či to unesú!)

Práve v zrkadle tejto skrytej moci peňazí strácajú inštitúcie demokracie, právneho štátu svoj punc, svoju dôveryhodnosť a nielen to: začnú sa pokladať úplne prirodzene za systém, ktorý plodí a umožňuje tento stav „bezzákonnosti“. Komu sa podarí vhupnúť do systému, bude chvíľu spokojný, a komu nie, začne revoltovať. Či už sprava, alebo zľava, ale vždy a zaručene extrémne, proti demokracii, zákonu, parlamentarizmu, stranám.

To je to, čo si príznačne neuvedomuje, alebo nechce, Robert Kaliňák: nejde o technicko-právnu realitu jeho káuz, ale o dôveryhodnosť inštitúcie, a to dokonca tej najcitlivejšej, policajnej, vyšetrovacej, tej, ktorá je prvým stupňom výkonu spravodlivosti. A ktorej je len prvým služobníkom, a nie vládcom. Ak to teda nie je morálnou výzvou pre ministra Kaliňáka na odstúpenie, tak by to malo byť politickou povinnosťou Smeru-SD, ktorý ho nominoval. Rázny a viditeľný príspevok k obnoveniu dôvery k štátu a k zbrzdeniu protofašistických nálad. Príspevok k tomu hymnickému refrénu, čo mi víri hlavou, „zastavme ich bratia…“ Lebo protofašizmus nie je ničím iným iba stratou dôvery k demokracii a k jej inštitúciám.

Robert Kaliňák

Teraz najčítanejšie