Pociťujete úzkosť a frustráciu z diania vo svete? Sociálna psychologička radí, ako neprepadnúť bezmocnosti

K únave a úzkosti, ktoré dnes mnohí pociťujú, sa pridáva aj to, že sme neustále vystavení názorovým konfliktom, hovorí sociálna psychologička Barbara Lášticová.

Človek podľa nej jednoducho potrebuje mať niekde oporu – aspoň v tých najbližších vzťahoch potrebuje možnosť na chvíľu „vypnúť“. „Nedá sa donekonečna investovať energiu do presviedčania, do obhajovania vlastného postoja či do názorových bojov. Niekedy skrátka potrebujeme s niekým len súznieť. A keď sa to nedarí ani v tých najbližších medziľudských vzťahoch, je to veľmi náročné,“ vraví odborníčka.

Rozprávali sme sa o úzkosti a bezmocnosti, ktoré pociťujú ľudia naprieč generáciami z udalostí vo svete aj v domácej politike.

„Tí, ktorí sledujú politiku intenzívnejšie – či už preto, že sa o ňu viac zaujímajú, alebo majú väčší prehľad –, môžu udalosti aj silnejšie prežívať. Naopak, tí, ktorí sú menej vystavení politickým informáciám, reagujú pokojnejšie, pretože ich jednoducho menej zasahujú,“ vysvetľuje.

Barbara Lášticová v rozhovore hovorí aj o tom:

• ako na mladých vplývajú vojny, klimatická kríza či zdražovanie;
• ako by sme sa mali rozprávať, aj keď spolu nesúhlasíme;
• či existuje hranica medzi zdravou mierou informovanosti a preťažením z negatívnych správ.

Americká herečka Jennifer Lawrence nedávno povedala, že „politika nemá žiadnu integritu – politici klamú a neexistuje žiadna empatia“. Zdá sa, že rovnaký pocit má veľa ľudí, a to nielen v Amerike. Ako sa z psychologického hľadiska žije v prostredí, kde človek neverí, že jeho reprezentanti konajú čestne?

V takom prostredí sa žije ťažko, pretože to ešte zvyšuje neistotu ľudí. Ak sa to deje v období krízy, prehlbuje sa ich úzkosť, ktorú už aj tak prežívajú, lebo majú pocit, že v situácii, keď sa cítia ohrození, nie sú dostatočne chránení svojimi lídrami. Ale toto nie je nová vec. Hoci dnes možno intenzívnejšie prežívame názorovú polarizáciu na politickej scéne a vyplavujú sa rôzne kauzy, tá istá nedôvera voči politickým elitám tu bola vždy.

Už za komunizmu boli predstavitelia režimu vnímaní ako papaláši, pretože mali privilégiá a prístup k zdrojom, ktoré bežní občania nemali. Aj v menej polarizovaných časoch veľká časť spoločnosti vníma politickú elitu ako privilegovanú skupinu – často na svoj úkor, a to nielen z hľadiska vyššieho spoločenského statusu či prístupu k zdrojom, ale aj preto, že ľudia pociťujú relatívnu depriváciu, teda že sa im nedarí rovnako dobre ako ostatným, bez ohľadu na to, ako ich situácia v skutočnosti vyzerá. Nedôvere v elity akéhokoľvek druhu napomáha aj populizmus, ktorému sa darí nielen na Slovensku.

Nie je to teda nový jav, ale určite sa prehlbuje tým, aké viditeľné sú dnes zlyhania politikov, aký ľahký máme k nim prístup a ako rýchlo sa dajú zdieľať a spoločne prežívať. Tým, že veľa ľudí prijíma informácie o politike zo sociálnych sietí, kde sa okamžite šíria aj s nimi spojené emócie, toto prežívanie sa posilňuje a u mnohých sa ešte prehlbuje pocit frustrácie.

Možno presvedčenie, že „všetci klamú a nič nemá zmysel“, chápať ako formu obrany pred sklamaním? A čo s nami robí, keď sa stane naším trvalým postojom k svetu?

To je skôr otázka pre klinického psychológa alebo niekoho, kto pracuje s klientmi.

Do istej miery to môže byť obranný mechanizmus – spôsob, akým si ľudia ospravedlňujú, že nemusia konať. Povedia si, že aj tak sa nič nedá zmeniť, takže prečo by mali zdvihnúť hlas, ísť do ulíc alebo sa postaviť proti nespravodlivosti. Takéto zmýšľanie vedie k prežívaniu kolektívnej bezmocnosti a nízkej kolektívnej sebaúčinnosti.

Aby však skupina ľudí, napríklad nespokojní občania, začala konať, musia prežívať