Katarína Strýčková
Patológovia a patologičky patria medzi najdôležitejších, no zároveň najmenej viditeľných lekárov.
„Moja práca nie je o pitvách, ale o diagnostike,“ hovorí primárka patologickej anatómie Národného onkologického ústavu Georgína Kolníková.
V rozhovore vysvetľuje, ako sa z malého kúska tkaniva stane kľúč k liečbe, čo všetko vidí patológ pod mikroskopom a prečo jej práca napriek každodennému kontaktu s ťažkými príbehmi prináša hlboký zmysel.
Pre väčšinu bežných ľudí je patológ postavou v kriminálnych seriáloch, ktorej pracovným prostredím sú márnice a chladničky. Prečo sa žena rozhodne pre takúto na prvý pohľad „morbídnu“ oblasť medicíny?
Medicínu som študovala v Bratislave aj v Budapešti a práve tam som mala výborné profesorky, ktoré ma k tomu motivovali. Ony mi ukázali, že patológia nie je len o pitvách, ale predovšetkým o diagnostike.
Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale moja práca je veľmi zaujímavá. Jej malou súčasťou sú, samozrejme, aj pitvy, najmä na začiatku kariéry. Bez toho nemôže byť patológ patológom. Jej hlavným obsahom je však diagnostika a pátranie po príčinách ochorenia prostredníctvom vzoriek tkanív, ktoré skúmam pod svetelným mikroskopom. Je to často jediný spôsob, ako u niekoho s istotou potvrdiť alebo vylúčiť onkologické ochorenie.
Biopsia – teda odber vzorky tkaniva na laboratórne vyšetrenie – je pre pacienta chvíľou neistoty, pre vás začiatkom pátrania. Ako vyzerá cesta tejto vzorky, kým sa z nej stane istá diagnóza?
Odobratá vzorka tkaniva sa bezprostredne po odobratí z tela pacienta fixuje – stabilizuje formalínom –, aby sa neznehodnotila. Tkanivá a štruktúry buniek potrebujeme zachovať v čo najpôvodnejšom stave, aby boli pod mikroskopom dobre viditeľné. Následne ide materiál k nám na oddelenie na spracovanie.
Dostávame buď malé vzorky, alebo aj väčšie, či dokonca multiorgánové resekáty – teda časti orgánov odstránené počas operácie. Malé vzorky spracujeme kompletne, veľké narežeme podľa prísne stanovených protokolov na určitý počet vzoriek, ktoré sa neskôr porovnávajú.
Všetky vzorky tkaniva, ktoré k nám prídu, musíme najprv očistiť od fixačného činidla, následne odvodniť a „prejasniť“. Tkanivo sa potom vkladá do malých kazetiek a zaleje do parafínu, čím sa vytvoria parafínové bločky, ktoré majú uprostred kúsok zaliateho tkaniva. Z tohto bločku následne laborantky narežú tenučké plátky s hrúbkou dva mikrometre (0,002 milimetra), ktoré sa prenesú na podložné sklíčko. Vzorka na sklíčku sa následne farbí. Podľa typu tkaniva môže celý proces trvať od dvanástich hodín až do siedmich dní. Podieľa sa na ňom viacero ľudí.
Prekvapilo ma, že základné farbenie histologických vzoriek sa od začiatku tejto metódy robí rovnakými dvomi farbivami.
Je to tak, najbežnejšia farbiaca metóda – hematoxylín-eozín (HE) – sa na zobrazenie buniek v tkanivách pod mikroskopom používa už od roku 1877. Hematoxylín farbí bunkové jadrá modrofialovou farbou, eozín farbí cytoplazmu buniek na ružovo.
Keď sa na monitor so zobrazením vzorky tkaniva pozerá neškolené oko laika, väčšinou vidí rôzne tvary a machule v „päťdesiatich odtieňoch ružovej“. Čo tam vidíte vy?
Bunky rôzneho tvaru a veľkosti, ich jadrá a štruktúry. Okamžite analyzujem morfológiu bunky – jej štrukturálne a morfologické zmeny. Patológ musí mať zmysel pre detail a musí mať dobrú vizuálnu pamäť. To sú základné atribúty dobrého patológa.
Stáva sa, že výsledok biopsie pomôže odhaliť aj niečo, čo sa pôvodne vôbec nehľadalo? Napríklad iné ochorenie alebo nečakaný súvis?
Áno, napríklad
