Najviac mi chýba, že ma už neobjíme a nepohladí, ale stále môžeme zažiť pekné veci, hovorí Lucia Krutá o manželovi s ALS

Lucia Krutá v minulosti robila zbierky na pomoc Ukrajine, ale keď jej muž vážne ochorel – diagnostikovali mu amyotrofickú laterálnu sklerózu (ALS) –, mala problém poprosiť iných o pomoc. No práve vďaka zbierke na Donio sa vtedy mnohí jej známi dozvedeli, čo práve doma prežívajú.

Ochorenie u jej muža Milana postupuje veľmi rýchlo, ale napriek tomu sa ešte obaja snažia plniť si svoje sny. „Stále opakujem, že netreba čakať na potom, lebo potom nepríde. Alebo príde a nebude sa vám to páčiť,“ vraví Lucia.

V rozhovore hovorí o tom, ako nestratiť optimizmus, keď rodinu zasiahne ťažké ochorenie; prečo má pochopenie pre ľudí, ktorí to v takej situácii nezvládnu a odídu; aj o tom, že naplnený vzťah môže vyzerať celkom inak, ako si ho mnohí predstavujú.

Priznám sa, že ma k tomuto rozhovoru inšpiroval váš facebookový status z dovolenky v Grécku, v ktorom ste písali o filme Môj oxfordský rok. Je to príbeh americkej študentky, ktorá nadviaže vzťah so sympatickým Angličanom, ale postupne sa dozvedá, že ten má nevyliečiteľnú chorobu. Mňa sa film až tak nedotkol, ale keď som čítala váš status, uvedomila som si, že vy ten príbeh doma sčasti žijete. Ako zapôsobil na vás?

Keď sme ho s mužom začali pozerať, hneď som si povedala: „Nie, toto je presne taký film, aké nemám rada. Príliš sladký, príliš romantický, taký nereálny.“ Aj keď nemám rada tento žáner, povedala som si, nevadí, oddýchneme si pri ňom. A ako dej postupoval, strašne mi to pripomínalo nás. Aj tam má hlavný mužský hrdina vážnu chorobu, vie, že už nemá veľa času, ale ešte by si chcel niečo splniť, niečo zažiť. Vtedy ma to úplne dostalo, hovorila som si: „Bože, veď to je ako o nás.“

Aj hlavný hrdina v tom filme mal cestovateľské sny, ktoré si chcel splniť spolu s priateľkou, ale nakoniec už na tie miesta cestuje ona sama. Vy ste v tom statuse z Grécka písali, že ste mali úplne rovnaké cestovateľské méty.

Vo filme je niekoľko vysnívaných destinácií a takmer na všetkých som bola aj ja. Benátky, Paríž aj ten kostolík v podkroví v Amsterdame. Chýbal mi jedine Poseidonov chrám na myse Sounion v Grécku. Ja som už predtým mala naplánovanú v auguste dovolenku s deťmi, mali sme ísť do Atén. Pozrela som sa na mapu a zistila som, že sa tam dá ľahko dostať.

Tak som tam šla a odtiaľ písala manželovi: „Pozri, zlato, sme tu spolu.“ A potom sme si spolu pozreli západ slnka.

Váš muž už nemôže cestovať lietadlom. Keď ste išli do Grécka, rozmýšľali ste aj nad tým, či to niekto nebude považovať za sebecké, že teraz cestujete sama a jeho ste nechali doma?

Áno, mala som z toho obavy. Strašne rada cestujem a predtým, keď ma ľudia stretli, hneď sa pýtali, kam idem najbližšie. Teraz je však manžel vyše roka chorý, takže som nikam nechodila. Po prvé, nechcela som od neho odísť. Po druhé, samozrejme, stojí to peniaze. A po tretie, naozaj som si hovorila, čo si teraz ľudia pomyslia, keď on leží doma a nikam nemôže ísť a ja si budem chodiť po svete. Mala som taký blok.

Niekedy na jar som o tom napísala na Instagram a vtedy mi kamarátky povedali: „Ty musíš v prvom rade myslieť na seba.“ Jedna z nich mi povedala: