Moravčík, to je v Saint-Étienne veľké meno

Niet lepšieho slovenského futbalistu, aký hrával francúzsku ligu. Luboš Moravčík. A práve na štadióne, kde dnes nastúpia naši reprezentanti proti Anglicku, si Moravčík spravil svoje veľké futbalové meno: v Saint-Étienne.

„Na začiatku so mnou všade chodil rok tlmočník,“ spomína Moravčík pre Denník N na začiatky v roku 1990. „Vtedy som nemal veľmi na výber. Ak som chcel zarobiť futbalom dobré peniaze, mohol som ísť iba do zahraničia. Preto som sa rozhodol ich ponuku prijať.“

Moravčík patril koncom 80. rokov k hráčom, o ktorých bol v zahraničí veľký záujem. Stopér Anton Ondruš vtedy končil kariéru a vďaka kontaktom vo Francúzsku mu ponúkol predbežnú zmluvu so Saint-Étienne.

Na majstrovstvách sveta 1990 v Taliansku sa stretli s novým prezidentom klubu André Laurentom a Moravčíkov prestup bol potvrdený, i keď ten nevedel ani po francúzsky, ani po anglicky.

Ťažké začiatky

Saint-Étienne chcelo opäť vyhrať ligu, preto športový riaditeľ Bernard Bosquier priviedol osem nových hráčov, vrátane Moravčíka, ktorého si vybral tréner a klubová legenda Christian Sarramagne. „Začiatky nikdy nie sú ľahké, ale Sarramagne mi dal šancu a vždy mi veril. To bolo pre mňa nesmierne dôležité.“ Náš hráč vo francúzskom futbale veľký rozdiel oproti nášmu nevidel, jedinou netradičnou vecou bol preňho 42-tisícový štadión, ktorému sa v našich pomeroch mohol vyrovnať iba Slovan Bratislava.

Prvá sezóna sa začala katastrofálne: Moravčík dal na jeseň iba jeden gól a Bosquiera vyhodili. V jarnej časti sa Saint-Étienne napokon horko-ťažko zachránilo, aj vďaka jeho siedmim gólom. O rok pomohol tímu k miestu v pohodlnom strede tabuľky.

Potom sa trénerom stal ďalší bývalý hráč „Les Verts“ Jacques Santini. „Pod ním sme zažili našu najlepšiu sezónu. Dlho sme sa v tabuľke držali vysoko, no napokon sme skončili siedmi, jednu priečku za pohárovou Európou.“

Moravčíka prestížny časopis France Football v ankete vyhlásil za najlepšieho cudzinca vo francúzskej lige a na jeseň 1992 dostal ponuku od Bernarda Tapieho, majiteľa Olympique Marseille, vtedy jedného z najlepších tímov kontinentu. Tapie rokoval s Ondrušom a telefonoval Moravčíkovi, no ten s prestupom váhal a nakoniec všetko stroskotalo. „Mal som vtedy 27, čiže som bol v najlepšom veku. Potom čas utiekol a ponuku z podobného klubu som už nedostal. Raz sa ozval Olympique Lyon, ale vtedy ešte nemal takú silu ako neskôr.“

Moravčík si v meste kúpil dom, no úspešné mužstvo sa pomaly rozpadalo – okrem dôležitých hráčov odišiel aj tréner Santini. Výsledky sa opäť zhoršili, na Moravčíka nasadzovali osobnú obranu a toho „upracovaný“ herný štýl mužstva nebavil.

Keď napokon z ligy vypadli, napriek tomu, že v Moravčíkovi mali druhého najlepšieho hráča jesennej časti (v ankete skončil za Yourim Djorkaeffom), Moravčík sa dohodol na prestupe do korzickej Bastie, z ktorej sa neskôr dostal do Duisburgu, japonskej Ičihary, ale hlavne Celticu Glasgow. „Ťažko porovnávať. Celtic je obrovský klub s väčším štadiónom. Saint-Étienne však zase patrí k francúzskym veľkoklubom, aj vďaka tomu, že boli vo finále Ligy majstrov.“

„Zelené peklo“

Svoje najslávnejšie roky prežilo futbalové Saint-Étienne ešte dávno pred jeho príchodom. V sezóne 1975/1976 sa dostalo až do finále Európskeho pohára majstrov proti Bayernu Mníchov, no podľahlo 0:1. „Nevyhral najlepší tím,“ napísala španielska Marca.

Saint-Étienne dlho patrilo k najdôležitejším priemyselným centrám Francúzska, no najmä v sedemdesiatych rokoch zažilo prudký úpadok a zatváranie tamojších baní a celého ťažkého priemyslu.

V ťažkej situácii sa klub stal pýchou obyvateľov: AS Saint-Étienne v rokoch 1967 až 1976 až sedemkrát vyhralo ligu. Hrávali na slávnom Geoffroy-Guichard, prezývanom „Kotol“, štadión bol známy aj tým, že bol zafúľaný od uhoľného prachu z neďalekých továrenských komínov.

AS Saint-Étienne hralo krásny, otvorený a intenzívny futbal, pre ktorý ho celé Francúzsko milovalo. Keď v ligových dueloch cestovalo do iných miest, často ich podporovali aj miestni.

Skvelé mužstvo trénoval bývalý reprezentant Robert Herbin. Dával šancu hráčom z dorastu. V základnej zostave proti Bayernu Mníchov vo finále európskeho pohára nastúpilo až deväť odchovancov – v dnešnom futbale by sa k nim dala prirovnať asi iba Barcelona.

Tvrdý pád

Klubového prezidenta Roberta Rochera však túžba po úspechu zaslepila natoľko, že ignoroval mládežnícku akadémiu a začal nakupovať hviezdy. Tréner Herbin s ním nesúhlasil, no Rocher  priviedol viac drahých futbalistov –  Holanďana Johnnyho Repa, Patricka Battistona či slávneho tvorcu hry Michela Platiniho, aj keď toho Herbin vôbec nechcel. Platini to neskôr odôvodňoval tak, že Herbinovi sa ľahšie získavala autorita nad mladými dorastencami. Ani fanúšikovia ho nemali až tak radi, oveľa sympatickejší im bol tvrdý argentínsky obranca Oswaldo Piazza, ktorý sa svojou mentalitou viac podobal fanúšikom.

Platinimu dali oficiálne 25-krát väčší plat ako v Nantes a navyše bral peziaze aj načierno. Keď sa v júni 1990 škandál prevalil, Platini bol jedným z ôsmich francúzskych reprezentantov, ktorí museli doplácať daň. Rochera odsúdili na štyri roky a zaplatil pokutu 200-tisíc frankov. Klub v ďalších rokoch upadal a na trofej musel čakať až do leta 2013, keď vo finále Francúzskeho pohára porazil Rennes 1:0.