Denník N

Kaliňák obludný systém nevytvoril, on ho len zveľadil

Zvykli sme si, že Smer má poslušných poslancov, ale prečo sa rovnako začali správať aj v Moste a Sieti?

Autor je politológ

Pri hodnotení práce ešte stále aktuálneho ministra vnútra sa na začiatku hodí mierne pozmeniť prezidentovu myšlienku z jeho ostatnej parlamentnej reči: Asi niet osoby na Slovensku, ktorá by uverila, že Robert Kaliňák je stelesnením bojovníka proti korupcii.

Napriek tejto úplne jasnej a zrozumiteľnej axióme sa podpredseda Smeru udržal na čele pre každú vládu s korupčnými sklonmi mimoriadne dôležitého rezortu výnimočne dlho a rýchlo sa blížiace letné uhorkové obdobie mu dáva nádej, že vo funkcii ministra pobudne ešte nejaký čas. Dovolenky poslancov (i tých opozičných) klopú na dvere a dva mesiace sú dostatočné obdobie na to, aby každý problém, bez ohľadu na jeho intenzitu a závažnosť, na Slovensku upadol do zabudnutia. Nechať problém vyhniť, to je predsa také slovenské.

Smer sa pre Kaliňákovu kauzu nemusí obávať ani výrazného odlevu svojich voličov. Ďalšie parlamentné voľby sú ďaleko, ľudia rýchlo zabúdajú a prístupy Mosta a torza, čo ostalo po Sieti, k škandálu ministra vnútra dokazujú, že aj keď sa kradne lopatami, vždy sa nájdu politici, ktorí (citujúc obchodníka s pozemkami Bélu Bugára) „staré kauzy neriešia“.

Dokonalý systém

Hoci sa meno Roberta Kaliňáka stalo na Slovensku synonymom pre politické podvody a klamstvá už v predchádzajúcich volebných obdobiach, jeho aktuálny škandál potvrdil dva dôležité fakty.

Tým prvým je skutočnosť, že problém nespočíva iba v osobe ministra vnútra. Politická korupcia má v podmienkach Slovenska systémovú podobu. Smer počas ôsmich rokov svojich dvoch vlád vytvoril dokonalý systém prelievania verejných zdrojov na súkromné účty. Či už prostredníctvom verejných objednávok, výstavby diaľnic alebo futbalových štadiónov, až po daňové vratky.

Mimoriadne obludne však vyznieva konštatovanie, že do tohto systému boli vtiahnuté štátne inštitúcie vrátane polície, spravodajských služieb, prokuratúry a súdov. Inštitúcie, ktoré v štandardných demokratických podmienkach kauzy odhaľujú, na Slovensku zlyhávajú. Ich poslaním totiž nie je zločiny politickej elity vyšetrovať, ale páchateľov kryť.

Tento mechanizmus s koreňmi ešte v tretej Mečiarovej vláde vyprodukoval za dve desaťročia novú spoločenskú vrstvu bohatých ľudí ochotných aj naďalej zveľaďovať svoj majetok prelievaním verejných zdrojov na svoje osobné účty, a to bez ohľadu na nálady verejnosti.

Odvolanie nestačí

Odvolanie alebo odstúpenie (je úplne jedno, ako to nazveme) Roberta Kaliňáka by preto možno na chvíľu verejnosť upokojilo, ale jeho odchod z politiky (prípadne do poslaneckých lavíc či Bruselu) nie je riešením. Kaliňák tento obludný systém iba pomohol zveľadiť, ale nie je jeho ideovým otcom. Je len jeden z mnohých, ktorí systém aj naďalej využívajú a zrejme využívať budú. V aktuálnom volebnom období je možno ako šéf strategického rezortu považovaný za dôležitý motor celého mechanizmu, ale v prípade jeho odchodu z politiky sa systém vôbec nezrúti.

Takže nech už bude stáť na čele ministerstva vnútra Robert Kaliňák alebo ktorýkoľvek iný nominant Smeru, k zásadným zmenám nedôjde. Systém tunelovania verejných zdrojov totiž funguje dokonale. Aktuálne problémy ministra vnútra sa dajú považovať len za zanedbateľnú softvérovú chybu, na riešenie ktorej možno nebude potrebný ani systémový reštart, tak ako v prípade Pašku, Zvolenskej či Zmajkovičovej.

Nádej zazrieť svetlo na konci tohto dlhého tunela by azda vyvolala výmena nielen ministra, ale rovno politickej strany, ktorá by bola za rezort vnútra zodpovedná. Lenže tu sa dostávame k druhej závažnej skutočnosti škandálu Roberta Kaliňáka. A tou je neschopnosť vládnych poslancov vyjadriť ku kauze svoj osobný názor (teda predpokladajme, že nejaký majú).

Podržtašky?

Za dlhé štyri roky sme si akosi zvykli, že vládni poslanci zo Smeru sa správajú ako ovce. Ako baran zabéka či podpredsedníčka ukáže svojím palcom, ostatní zahlasujú rovnako. Táto stranícka disciplína by možno mohla byť sympatická a na slovenské pomery mimoriadne jedinečná (čo by za ňu dal taký Procházka), ale určite nie v prípadoch závažných podozrení z politickej korupcie. Vtedy sa priam žiada vyjadriť svoj pohľad bez ohľadu na to, či je, alebo nie je identický s postojom vedenia jednej vládnej strany.

Iste, aj úpadok rodiny Dona Corleoneho sa začal práve v momente, keď rodinní príslušníci odkryli vnútorné názorové rozpory pred svojimi nepriateľmi, a takto po mafiánsky to možno chápu aj poslanci Smeru. Otázne však zostáva, prečo sa týmto princípom – či Šimkovičovej syndrómom (netuším, neviem) – musí riadiť zvyšok vládnucej družiny.

Tak SNS, ako aj Most a Sieť predsa nevystupujú v role podržtašiek, ale mali by byť (aspoň teoreticky) rovnocennými partnermi Smeru. Nech má Fico k dispozícii akýkoľvek počet poslancov, bez ostatných koaličných strán vládu nepozliepa.

Vykrúcať sa pri odpovedi na jednoduchú otázku by nemalo byť štandardom politickej komunikácie vládnych poslancov. Iba že by Jóbove zvesti o závislosti bugárovcov a procházkovcov od oligarchov predsa len vykazovali určitú dávku pravdivosti. To by však potvrdzovalo hypotézu, že odseknúť jedno chápadlo chobotnice naozaj nestačí.

 

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie