Vladimír Baláž
Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV
Svetovými médiami prebehla zaujímavá správa. Japonskú vládu povedie 64-ročná Sanae Takaiči. Prečo sa premiérkou stala prvýkrát žena až teraz, a čo od nej môžeme očakávať?
Keď som sa pred 30 rokmi prvýkrát dostal do Japonska, ocitol som sa v inej galaxii. Na univerzite v Sappore na ostrove Hokkaido som strávil najzaujímavejší polrok v živote. S doširoka roztvorenými očami a ústami som hľadel na úžasnú japonskú prírodu. Všetky tie sopky, gejzíry, strmé útesy a machom porastené rokliny. Dostali ma pagody s delikátne zatočenými strechami, drevené brány duchov tori a štebotajúce vlakové sprievodkyne v úhľadných uniformách. Užíval som si rôzne technické zázraky, ktoré k nám dodnes neprišli. Po niekoľkých mesiacoch som však začal vnímať aj iné veci.
Za fasádou vysoko technologickej krajiny sa skrývala veľmi konzervatívna spoločnosť s takmer feudálnymi konfuciánskymi normami. Deti a manželka poslúchali otca. Otec poslúchal šéfa. A šéf poslúchal vládu. Šéf (dekan, riaditeľ firmy či minister), bol šéfom preto, lebo bol spravidla služobne najstarší a/alebo pochádzal z dobrej rodiny. Lojálny zamestnanec musel prísť na pracovisko o hodinu skôr ako šéf. Najmenej hodinu po skončení oficiálnej pracovnej doby musel zamestnanec ísť so šéfom budovať kolektív do izakaye (japonského hostinca).
Japonské manželky vstávali o štvrtej ráno, aby mohli vypraviť manžela na dvojhodinovú cestu vlakmi a autobusmi do zamestnania. Verne ich čakali až do desiatej večer, keď sa unavení a pripití vrátili domov. Šesť dní do týždňa. Sobota bola síce voľným dňom, ale do roboty sa chodilo, aby sa
