Denník N

Kapitáňová: Pochopila som, ako sme sa my, Slováci, s bryndzou v ústach aj gatiach hrali na veľkých pánov

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V skutočnosti sme boli smiešni, tvrdí spisovateľka v otvorenom rozhovore. Daniela Kapitáňová sa po rokoch konečne odpútala od Samka Tále a pripravuje novú knihu.

DANIELA KAPITÁŇOVÁ sa narodila v roku 1956 v Komárne, vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. V roku 2000 jej pod pseudonymom Samko Tále vyšla mimoriadne úspešná Kniha o cintoríne, ktorá bola preložená do 15 jazykov. Neskôr napísala detektívky Nech to zostane v rodine! a Vražda v Slopnej. Svoje postrehy publikovala vo viacerých médiách, pre Sme a Pravdu písala pravidelné stĺpčeky, pôsobila ako pedagogička na žurnalistike na UKF v Nitre. Pracuje ako redaktorka a dramaturgička v Slovenskom rozhlase, žije v Bratislave.

Priznávate, že ste pravopisnou rasistkou. Mám sa báť poslať vám prepis tohto rozhovoru?

Vaša manželka je predsa jazyková redaktorka. Určite jej to dajte vopred skontrolovať, lebo naozaj som pravopisná teroristka. Vyplýva to z mojej veľkej úcty k statusu jazyka.

Je mimoriadne dôležitý a ten, kto ho neovláda, mi pripomína človeka, ktorý si riadne neutiera zadoček. Potom však už rukou pracovať nesmie, nie? Pravopis je predsa absolútny základ človeka, jeho hygiena.

Tam nekončíte, lebo zastávate ešte ostrejší názor – v preambule ústavy by malo byť uvedené, že kto neovláda pravopis, nesmie kandidovať na žiadnu významnú funkciu.

Áno, myslím si, že by to tak malo byť. Nech všetci tí čudáci s mávajúcimi zástavami a kričiaci „Slovenskóóó“ najskôr urobia jazykové testy.

Vyrastali ste v slovenskej rodine v Komárne. Cítili ste sa tam ako emigrantka, cudzí človek. Prečo?

Softverzia môjho príbehu by znela, že nikto tam nikomu neprekážal, každý si žil svojím životom. Hardverzia, a tá je pravdivejšia, znie, že v Komárne existovali paralelné enklávy, ktoré medzi sebou v podstate nekomunikovali.

Slováci v tom meste mali syndróm emigrácie. Maďari okolo nich totiž nedávali najavo práve extázu, že im tam štát vnucuje takzvané slovenské injekcie. A mali absolútnu pravdu.

Neznalým treba pripomenúť, že štát sa týmito injekciami zámerne snažil rozriediť maďarskú komunitu. 

Presne tak. Prebiehala tam doslova kolonizácia, pričom neprichádzali ľudia so vzdelaním, ale skôr s postavením. Medzi nich patrili aj stranícki funkcionári.

Ďalšia skupina ľudí sa tam zase musela vysťahovať za trest. Do nej patrili aj moji rodičia. Bola to obdoba vyhnanstva pre nevhodných ľudí za prečiny, ktoré síce ešte nestačili na väzenie, ale boli dostatočné na to, aby sa museli stratiť z očí mocných.

Mama bola z Martina, otec zo Zvolena. Čo vyviedli?

Mama nič, bola však dcérou človeka, ktorý asi vyviedol. Jej otec bol riaditeľom daňového úradu v Martine. Možno aj mal niečo na rováši, doma sa však o tom nikdy nehovorilo.

Doma máme viac obrazov od významných slovenských maliarov, kde je na zadnej strane napísané trebárs „váženému pánovi riaditeľovi s vďakou Miloš Bazovský“. Neviem teda, či nešlo o nejakú vtedajšiu obdobu Bašternáka.

A váš otec?

Tam to bolo horšie, lebo fungoval v Hlinkovej mládeži a priveľmi to celé žral. O mŕtvych len dobre, pravda je však taká, že bol veľmi silným nacionalistom. Vyrastala som teda v extrémne silnom nacionalistickom duchu, hoci vtedy som si myslela, že je to národná uvedomelosť.

Práve jeho postoje boli neskôr dôvodom nášho totálneho rozchodu. O svojej pravde bol taký presvedčený, že to zachádzalo až do šovinistických výrokov. V knihe o cintoríne Samko Tále vraví: „Môj otec nemal rád Čechov, Židov ani Maďarov.“ Nevymyslela som si to, taká bola realita, v ktorej som bola vychovávaná.

Použijúc Samkov jazyk „mal by byť povedaný a popoťahovaný“.

Áno. Samozrejme, ako dieťa, ktoré preberá vzory od rodičov, som najskôr bola patrične pyšná na to, z akej národnosti som vyšla. V pätnástich rokoch som si dokonca reálne myslela, že Slováci sú najlepší národ na svete. Šovinistická rodina, hoci mama taká nikdy nebola, robila svoje.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kedy ste vytriezveli?

V osemnástich rokoch, keď ma vzali na štúdium do Prahy. Ak celý život žijete zavretý v domčeku a zrazu po rokoch sa naň pozriete zvonku, je to obrovský šok. Rozchádzala som ho dlhé roky.

Vtedy sme sa s otcom začali vzájomne vzďaľovať a stalo sa zo mňa kukučie vajce, ktoré vypadlo z hniezda a už sa nevrátilo. Mentálne som to nedokázala. Naopak, začala som byť alergická na výkriky typu „vyhrali sme nad Maďarmi, hurá“, „bite ich“ a podobne.

Ako reagoval otec?

Mal pocit, že som zradila, lebo zrazu sú mi dobrí aj Česi. Nevládala som však už počúvať tie generalizujúce, ironizujúce a zosmiešňujúce poznámky na všetkých okrem Slovákov. Aj preto mám od detstva strašnú úzkosť zo zosmiešňovania, celé to ostalo vo mne.

Nakoniec ste sa naučili aj po maďarsky.

A práve vďaka tomu jazyku som pochopila mnohé veci – Trianon, maďarskú traumu, to, ako sme kolonializovali juh, ako sme sa my, Slováci, s bryndzou v ústach aj gatiach hrali na veľkých pánov. V skutočnosti sme boli smiešni.

Teraz už rozumiem vašej kritike oháňania sa Slovákov Chalupkovou básňou Mor ho!, cez ktorú sa do nás vštepuje národná hrdosť opisom udalosti, ktorá sa síce mohla stať, ale nie našim predkom. Tí prišli až o 200 rokov neskôr.

Samozrejme, lebo nesmieme byť historicky nemí, hluchí a slepí len preto, že sme si tak zvykli a je nám to pohodlné.

V Prahe ste študovali divadelnú réžiu. Dodnes však máte pocit, že ste tam len zaberali miesto niekomu, kto by bol dnes skvelým divadelným režisérom.

Môj odchod na réžiu bol veľký omyl. Zrejme som ani nechcela študovať tento odbor, skôr byť na nejakej atraktívnej škole. Kým som si to uvedomila, bolo neskoro. Možno keby som mala dobrého učiteľa prírodných vied, neorientovala by som sa len na knihy, lebo si stále myslím, že mám aj dobré analytické myslenie. Žiaľ, ostalo nevyužité.

Otázne je, či by prišla vaša averzia na réžiu, keby ste v Komárne aj Košiciach neboli odkázaná robiť hry, ktoré nechceli robiť starší a skúsenejší. Na vás vychádzali len zvláštni autori a ich hnusný socialistický realizmus.

A možno som jednoducho neuniesla zodpovednosť za to všetko a nedokázala som sa uvoľniť. Viete, koho by sa mi páčilo režírovať, kým umriem? Milana Lasicu. Robí typ tematického herectva, ktorý milujem, a nezabúda, že sa díva ľuďom do očí. Pochybujem však, že by túžil, aby som ho režírovala práve ja.

Nakoniec nebolo chybou, že ste sa preorientovali na písanie. Už v osemnástich ste písali básničky a posielali ich básnikovi Vojtechovi Mihálikovi.   

Vy o mne viete hádam všetko. A viete aj, ako to dopadlo?

Tak, že mal záujem o vás, nie o vašu tvorbu. Tá bola len zámienkou, aby vás dostal ako ženu.

Bol to strašne traumatizujúci zážitok. Keď máte 18 rokov a on 55, máte pocit, že je to dedko, veď bol starší ako môj otec. Logicky sa mi zdalo nepredstaviteľné, aby na mňa vôbec siahol.

Tento národný umelec si ma však zavolal do bytu pod zámienkou, že taký humor v slovenskej poézii ešte nevidel. Že si teda spolu sadneme a pouvažujeme o samostatnej zbierke.

Prišla som a bola to hrôza, lebo s metodológiou tohto dedkovského chlipníctva som sa dovtedy nestretla. Najhoršie bolo, že som najskôr obviňovala seba – že ja som tá hlúpa, že si jeho konanie len zle interpretujem.

Inými slovami, chcel vás ako trofej, a tak hral ústretového.

Jeho ruky boli až príliš ústretové. Zbytočne dlho som sa tvárila, že tomu nerozumiem, stále som však verila, že si všetko len chybne vysvetľujem. Že ho dokonca urazím, ak mu dám najavo, že dievčaťu sa na koleno a potom vyššie a vyššie nesiaha.

Potom ma chytil za krk a začal mi hlavu tlačiť dole. Vtedy som pochopila, že sa žarty skončili, a rozplakala som sa. Tú hrôzu som teda v sebe dusila dlhé minúty, až som nakoniec s plačom utiekla. Celé to bola strašná tragédia.

Mihálik bol ženatý, nie?

Veď to na tom bolo najotrasnejšie. Jeho manželka sedela vo vedľajšej miestnosti pri otvorených dverách. Všetko musela počuť, navyše ma videla, ako uplakaná vybieham z izby. Nikdy nezabudnem, ako stuhnuto v ruke držala tanierik a v druhej šálku s kávičkou. Akoby si vtedy povedala – „a je to tu, ďalšia, čo mu nedala, vyletela“.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Neskôr ste to vtipne komentovali, ako ste sa roky neodvážili osloviť žiadneho vydavateľa, lebo až od istého veku nehrozilo, že by vám ktosi dával nemravné návrhy.

Áno, Kali Bagala mi fakt nedával žiadne iné návrhy a to mu slúži ku cti.

Povedal, že ak napíšete knihu, určite vám ju vydá. Sen každého autora.          

Lebo v jeho súťaži Poviedka som vyhrala cenu kritiky a jemu sa ten text veľmi páčil. Vtedy mi napísal list, že ak niečo napíšem, vydá to. Vzala som to vážne, poslala mu svoj text a on slovo dodržal.

Knihu o cintoríne ste písali dva roky a Bagala dostal až jej šiestu či dokonca ôsmu verziu.

Moja hrôza vtedy spočívala vo vedomí, že už nič lepšie nie som schopná napísať. Vedela som, že to buď absolútne prepadne, alebo príde relatívny úspech. A bolo mi jasné, že ak prepadne, navždy som skončila.

Myslíte si, že ste ten text neskoršími knihami dokázali prekonať?

Nie. Navyše som neskôr zámerne písala niečo úplne iné, aby to so Samkom nesúťažilo. Dokonca som o tejto téme musela hovoriť s psychiatrom.

O čom?

Ako sa zbaviť strachu zo Samka. Ním som si totiž nastavila takú latku, až som sa ho začala báť. Samkov úspech sa teda nakoniec stal mojím nepriateľom. Akoby mi stále vykrikoval, že som hlúpa a už nikdy nič také dobré nenapíšem. Každý jeho úspech bol mojím prekliatím.

Od vydania knihy ubehlo už 16 rokov, bola preložená do 15 jazykov. Stále vás to prenasleduje?

Mám pocit, nechcem to však zakríknuť, že sa to celé uzavrelo maďarským vydaním tej knihy. Veľmi som ho chcela, a keď sme ho predstavovali na festivale v Budapešti, prišla úľava. Zrazu tá hrôza zo Samka opadla a ja sa cítim opäť slobodná.

Muselo vás hnevať, že Samka mnohí prirovnávali k Forrestovi Gumpovi, hoci v skutočnosti nešlo o dobráka, ale udavačského gaunera.

Dodnes tomu nerozumiem, lebo Samko bol naozaj malý zaprdený a zlý „skřet“, ktorého nik nemá rád, a on to všetkým vracia tak, že každého vrátane vlastnej sestry udáva. Lenže on sme vlastne my. A my sa na tom smejeme a považujeme to za humoristickú knihu?

Preto ma šokovalo, ako niektorí recenzenti nepochopili, že to je o našej malosti.

Mala som pocit, že zo slovenských recenzentov to nepochopil takmer nik, podarilo sa to až českým. Málokto v tom videl smutnú knihu, dokonca jednu z najsmutnejších. Nevravím, že tam nie je humor, celkový príbeh tej osoby je však príšerný.

Narástlo vám po úspechu Samka ego?

Naopak. Prvé dve dehonestujúce a zosmiešňujúce kritiky som niesla katastrofálne. Bolo to, akoby som sa topila, potom ma zachránili, ale už vo mne ostala hrôza z hlbokej vody, ktorá prevládla nad pocitom, že žijem.

Trvalo mi roky, kým som uverila, že to nie je až také zlé. Žiaľ, patrím k tým, ktorých ak sto ľudí pochváli, neprežívajú to tak, ako keď ich jeden skritizuje. Istý čas som mala pocit, že pre čitateľov navždy ostanem akýmsi slovenským šašom. Pre mňa to bol môj vrchol, Kriváň, cez recenzie však chodila ľadová sprcha.

Keď neskôr prišli prvé extrémne pozitívne kritiky, už som sa tak nedokázala tešiť, lebo vo mne roky žila panika. Pocit spontánnej radosti som dokonca nemala ani vtedy, keď kniha v prekladoch začala prúdiť do sveta. Výnimkou bolo iba anglické a maďarské vydanie.

V knihe zosmiešňujete hejslováctvo, ľudáctvo, bláznov, ktorí sú hrdí na to, o čo sa vlastne vôbec nezaslúžili, lebo sa tak iba narodili. Keďže vyšla v roku 2000, teda iba dva roky po páde mečiarizmu, neozvali sa práve dotknutí šovinisti?

Nie, lebo oni tú knihu pochopili po svojom. Brali to tak, že konečne niekto napísal, akí sú Slováci vynikajúci a všetci ostatní hlupáci. Skôr sa ozývali ľudia, ktorým sa zdalo čudné, že mi hneď prvá kniha vyšla v takom veľkom náklade, a tak za tým hľadali nezmyselné „zväzky“ trebárs s Kalim Bagalom.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Milujete detektívky, venujete sa aj ich teórii. Ako vnímate trend severských detektívok, ktorý valcuje knižný trh? Mám na mysli trebárs Nesbøa, Mankella, Keplera, Läckbergovú, Hjortha s Rosenfeldtom a ďalších.

Nemiešajte ich! Povedali ste mená, pri ktorých sa mi chce vracať, ale aj mená, ktoré píšu výborne. Pri mene Nesbø mám pocit, že je to prvý autor súčasnej detektívky, ktorý pochopil, o čom to celé je, a tak sa odpútal od povinných sériových vrážd.

Vrátil sa do 70. rokov, do časov bez DNA, kde sa vyšetruje intelektom, dôvtipom a kde je trochu otupený aj trilerový prvok. Nesmierne si jeho tvorbu vážim, hoci pri Snehuliakovi mi začal ísť na nervy a povedala som si, že viac si od neho neprečítam ani stránku.

Dôvod?

Znovu upadol do šarže povinných tém. Bizarné vraždy, bizarný vrah, sú tam všetky povinné témy žánra. Zrazu tu nemáme veľkého a kvalitného detektíva, ale detektíva ľudského, ktorý sa trápi, pije, má svoj rodinný, zväčša negatívny život a podobne.

V tomto kontexte ste kdesi povedali, že vás nezaujíma, či sa detektívovi potia nohy. Na druhej strane, nie je práve toto cesta, ako si vytvoriť sympatie k niekomu ako komisár Wallander od Mankella či Harry Hole od Nesbøa? Čitateľ potom priam čaká na ďalšie príbehy.

Rozumiem. Ak je to vnútorne vystavaná séria, ktorá postupne putuje od bodu X do bodu Y, napríklad že detektív má svadbu, potom sa háda, až sa rozvedie, neprekáža mi to, lebo to má logický vývoj.

Ak to však autor zneužíva, že detektív je šťastný a má deti iba preto, lebo to v tom príbehu potrebuje, lezie mi to na nervy. Jednoducho nemám rada zneužívanie zázemia detektíva na iné veci.

Poviem to aj inak – prekáža mi, ak sa mieša psychologický, rodinný či niekedy až ženský žáner s detektívkou. Predsa aj Phil Marlowe v knihách Raymonda Chandlera mal osobný život. Pil, miloval sa, bil sa, potkýnal, riešenie zločinu však vždy stálo nad tým a nebolo to tak, že sa opil, ráno ho bolela hlava, preto neprišiel do práce.

Jednoducho ak rodinný život ovplyvňuje vyšetrovanie, mňa ako čitateľa detektívky to štve. Keby som čítala psychologický román, prípadne román o detektívoch, nepovedala by som ani slovo.

Vraveli ste, že z niektorých mien, ktoré som spomenul, je vám na vracanie.

Týkalo sa to manželov, ktorí píšu pod menom Lars Kepler. Neznášam ten ich opisný štýl, kde akoby nie príliš inteligentné dieťa opisovalo zlý film. Je to literárne nezaujímavé.

Vidíte v tom viac scenár ako knihu?

Presne tak. Tí dvaja píšu, akoby zámerne ponúkali materiál budúcim realizátorom filmu, ktorý vznikne z ich knihy. Vôbec to však nemá literárneho ducha ani humor. Taký Nesbø ho má oveľa viac.

To, čo vám prekáža v detektívkach, predsa využíva aj Dominik Dán. Čitatelia sčasti poznajú súkromie nielen Krauza či Chosého.

A dokonca to majú veľmi radi. Chápem ich, veď takto si naozaj obľúbia niektoré postavy a potom ich chcú stále dokola. Výhodou Dána však je, že pozná kriminalistické postupy a reálie, takže nie je odkázaný posielať svoje postavy na pustý ostrov ako ja, len aby tam, preboha, neprišla polícia. Nesmie, lebo ja ani len netuším, ako sa správne vyšetruje.

Prečo sa vám tak bridia ženské romány?

Rozumiem, že ľuďom, ktorí nemajú žiadne nároky, také knihy vypĺňajú ich „novočasovské“ trávenie chvíle. Nehľadajú však literatúru, ale len príbeh. Dostanú ho a to im stačí.

Detektívky a ženské romány pritom majú spoločné oveľa viac, než by zástancovia oboch žánrov boli ochotní pripustiť. Obe sú veľmi prísne žánrovo viazané a autor si nemôže dovoliť odbočiť.

Ženský román nakoniec vždy musí vychváliť cnosť, kým detektívka vždy urobí zadosť spravodlivosti. Akurát pri ženskom románe sa autorka cíti ako boh, lebo je jej jedno, v akej forme tú cnosť odmeňuje.

Nerobí pritom iné, len vyvažuje realitu života – tučná v knihe schudne, bohatá schudobnie, škaredá opeknie, chudobný zbohatne, až sú vlastne všetci spokojní.

Pred jedenástimi rokmi ste v Pravde napísali: „Tak sa nám ženská literatúra šíri ako vírus! Napáda kníhkupectvá a necháva na nich vlhkú vizitku. Nasledujúce tituly – autorkami všetkých sú ženy – som si nevymyslela: Prísľub vášne, Večné vášne, Vášeň nespútaš, Prebudená vášeň, Čakám ťa, láska, Príď, láska, k nám, Dotkni sa ma, láska, Nezabudni na mňa, láska.“

Vidíte, tí, čo to ponúkajú, nekrachujú. Také knihy majú úspech, lebo ide o analgetikum duše jednoduchého človeka, ktoré mu na tri hodiny poskytne pocit, že cnosti budú odmenené.

Navyše je to analgetikum všetkých obéznych žien. Myslím to úplne vážne. V tých knihách prežívajú príbeh, kde sú krásne a milované, pričom dostávajú nádej, že ak schudnú 20 kilogramov, stanú sa kráľovnami sveta.

Ale veď aj také knihy sa dajú napísať s humorom a nadhľadom, napríklad Denník Bridget Jonesovej od Fieldingovej. Nemusí to byť čosi, čo ženy považuje za sliepky.

Lenže ony nepotrebujú humor. Zväčša predsa ide o ženy, ktoré sa musia celý deň tváriť, že sú veselé a vôbec im neprekáža, ako ich nik nechce. Sú to tie násilne sa rehotajúce „tučky“, ktoré hrajú, že nie je nič úžasnejšie ako byť nemilovaný a sám.

Potom prídu domov, chytia plyšového macíka a čítajú jednoduché knihy, lebo práve tie ich utvrdzujú, že aj ony majú obrovskú nádej. A to je pre ne veľmi dojímavé. Nebyť chudobných a z rôznych príčin mužmi neakceptovaných či nemilovaných žien, podobné knihy nemajú šancu.

Čo je potom lepšie – čítať aspoň niečo, hoci jednoduché, alebo nečítať vôbec?

Čo je lepšie – znášať bolesť bez lieku, alebo s ním? Nech teda radšej čítajú, len to nenazývajme literatúrou. Sú to len knihy, ktoré fungujú ako analgetikum a len náhodou majú ten istý formát ako literatúra. Rozdiel medzi nimi je ako medzi homeopatikom a chemoterapiou na rakovinu. Obe sú zabalené v rovnakých krabičkách, to prvé však nelieči.

Kali Bagala roky vyhľadáva kvalitných slovenských autorov a vydáva im knihy. Je v tom úspešný, zbiera s nimi ceny, napriek tomu sa stále potáca na pokraji krachu. Prečo vlastne slovenský čitateľ ignoruje náročnejšiu domácu tvorbu? Prečo nie sú hviezdami Balla, Rankov, Vilikovský, Kopcsay, Balko, Vadas či Šikulová?

Jednoducho sme geneticky nezdedili zvyk kupovať slovenskú literatúru. Nebaví nás, lebo tu dlho boli povinné knihy, ktoré s naším skutočným životom nemali nič spoločné. Takí Francúzi to majú v génoch, v 90 percentách preferujú svojich autorov.

Aby si kúpili zahraničnú tvorbu, musí ísť o svetovo známy bestseller. A je to aj tým, že francúzski spisovatelia vždy písali o tom, čo trápilo ľudí. Nám tu však 40 rokov socializmus vtĺkal do hlavy, že treba čítať Kukučína. Lenže koho zaujíma, ako sa žilo za jeho čias?

Čo s tým?

Musíme sa to naučiť. Dnes čítame domácich autorov najmä vtedy, keď vidíme, že už uspeli aj vonku. A Slovák všeobecne nepotrebuje knihu, oveľa viac potrebuje film.

Vyhovárať sa po 25 rokoch na socializmus už asi neobstojí. Skôr to, že školstvo v ňom trčí dodnes a deťom neponúka zaujímavú literatúru. Nič proti Sofoklovi a jeho Antigone, nič proti Hviezdoslavovi či Utrpeniu mladého Werthera od Goetheho, na tom sa však láska k čítaniu budovať nedá. Má to byť až nadstavba, keď už vzťah k literatúre vznikol.

Ja som možno až v siedmej triede pochopila, že termín literatúra, o ktorom sa učíme na hodinách, je vlastne totožný s činnosťou doma, keď čítam knihy. Boli to také rozdielne svety, že mi ani nenapadlo, že literatúra a moje knihy sú vlastne to isté.

Keď som teda čítala Winnetoua, súdružka učiteľka ma nepochválila, že dobre robím, nedodala, že aj to je dobrá literatúra. Výsledkom bol môj názor, že to, čo robím doma, je vlastne tajné a možno až nesprávne, lebo skutočná literatúra sú len ruskí klasici a Antigona od Sofokla. Obávam sa, že u dnešných detí to nie je inak.

Ako teda učiť k láske k literatúre?

Možno opačne ako dnes. Škola by sa najskôr mala zaoberať tým, čo deti skutočne čítajú, rozoberať to s nimi, motivovať ich a až postupne ich viesť k ďalším dielam.

Slovu literatúra by som sa dokonca vyhýbala ešte aj prvé dva roky na strednej škole. Prečo nestačí používať termín knihy a chváliť deti, nech už čítajú akýchkoľvek autorov? Na Homéra a ďalších predsa majú dosť času.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Učili ste v Nitre na žurnalistike. Odráža sa zlý spôsob výučby literatúry aj na dospelých študentoch?

Na prvej hodine v poslednom ročníku magisterského štúdia som sa študentov spýtala, čo zo slovenskej literatúry čítali naposledy. Odpoveďou bolo výsmešné ticho. Vyzvala som ich teda, nech si spomenú na poslednú knihu všeobecne, teda mohla byť aj zahraničná. Zase ticho.

Budúci novinári.

Veď to. Nakoniec sa ozvala jedna dievčina, že čítala Harryho Pottera. Čo potom chceme od ľudí, keď sa knihám vyhýbajú ešte aj budúci žurnalisti?

Ak si dnes dieťa na webe prečíta, že jeho kamarátka Anča mala na obed paradajkovú omáčku, prečo by ho malo zaujímať, čo si trebárs Marcel Proust myslel o osamelosti v 19. storočí?

Zaujímavé pritom je, že ak by sme to prepočítali na písmenká, vyšlo by nám, že deti dnes prečítajú oveľa viac textu ako kedysi my. Akurát to nie sú knihy.

Napísali ste tri knihy. Dočkáme sa ešte nejakej?

Zbaviť sa tieňa Samka Táleho mi trvalo 16 rokov, myslím si však, že už som pripravená ísť ďalej. Práve z tohto dôvodu som požiadala o predčasný dôchodok. Ako redaktorka a dramaturgička v rádiu končím, lebo chcem napísať novú knihu a potrebujem na to čistú hlavu.

O čom bude?

O dobrých čertoch a o tom, že peklo je úplne iné, ako si myslíme, teda dobré. Písať som ešte nezačala, hoci ilustrácie sú už hotové. Bude to teda prvá kniha, kde obrázky vznikli skôr ako text, do dvoch rokov ich však azda dobehnem.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie