Kapitáňová: Pochopila som, ako sme sa my Slováci s bryndzou v ústach aj gatiach hrali na veľkých pánov

DANIELA KAPITÁŇOVÁ sa narodila v roku 1956 v Komárne, vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. V roku 2000 jej pod pseudonymom Samko Tále vyšla mimoriadne úspešná Kniha o cintoríne, ktorá bola preložená do 15 jazykov. Neskôr napísala detektívky Nech to zostane v rodine! a Vražda v Slopnej. Svoje postrehy publikovala vo viacerých médiách, pre Sme a Pravdu písala pravidelné stĺpčeky, pôsobila ako pedagogička na žurnalistike na UKF v Nitre. Pracuje ako redaktorka a dramaturgička v Slovenskom rozhlase, žije v Bratislave.

Priznávate, že ste pravopisnou rasistkou. Mám sa báť poslať vám prepis tohto rozhovoru?

Vaša manželka je predsa jazyková redaktorka. Určite jej to dajte vopred skontrolovať, lebo naozaj som pravopisná teroristka. Vyplýva to z mojej veľkej úcty k statusu jazyka.

Je mimoriadne dôležitý a ten, kto ho neovláda, mi pripomína človeka, ktorý si riadne neutiera zadoček. Potom však už rukou pracovať nesmie, nie? Pravopis je predsa absolútny základ človeka, jeho hygiena.

Tam nekončíte, lebo zastávate ešte ostrejší názor – v preambule ústavy by malo byť uvedené, že kto neovláda pravopis, nesmie kandidovať na žiadnu významnú funkciu.

Áno, myslím si, že by to tak malo byť. Nech všetci tí čudáci s mávajúcimi zástavami a kričiaci „Slovenskóóó“ najskôr urobia jazykové testy.

Vyrastali ste v slovenskej rodine v Komárne. Cítili ste sa tam ako emigrantka, cudzí človek. Prečo?

Softverzia môjho príbehu by znela, že nikto tam nikomu neprekážal, každý si žil svojím životom. Hardverzia, a tá je pravdivejšia, znie, že v Komárne existovali paralelné enklávy, ktoré medzi sebou v podstate nekomunikovali.

Slováci v tom meste mali syndróm emigrácie. Maďari okolo nich totiž nedávali najavo práve extázu, že im tam štát vnucuje takzvané slovenské injekcie. A mali absolútnu pravdu.

Neznalým treba pripomenúť, že štát sa týmito injekciami zámerne snažil rozriediť maďarskú komunitu. 

Presne tak. Prebiehala tam doslova kolonizácia, pričom neprichádzali ľudia so vzdelaním, ale skôr s postavením. Medzi nich patrili aj stranícki funkcionári.

Ďalšia skupina ľudí sa tam zase musela vysťahovať za trest. Do nej patrili aj moji rodičia. Bola to obdoba vyhnanstva pre nevhodných ľudí za prečiny, ktoré síce ešte nestačili na väzenie, ale boli dostatočné na to, aby sa museli stratiť z očí mocných.

Mama bola z Martina, otec zo Zvolena. Čo vyviedli?

Mama nič, bola však dcérou človeka, ktorý asi vyviedol. Jej otec bol riaditeľom daňového úradu v Martine. Možno aj mal niečo na rováši, doma sa však o tom nikdy nehovorilo.

Doma máme viac obrazov od významných slovenských maliarov, kde je na zadnej strane napísané trebárs „váženému pánovi riaditeľovi s vďakou Miloš Bazovský“. Neviem teda, či nešlo o nejakú vtedajšiu obdobu Bašternáka.

A váš otec?

Tam to bolo horšie, lebo fungoval v Hlinkovej mládeži a priveľmi to celé žral. O mŕtvych len dobre, pravda je však taká, že bol veľmi silným nacionalistom. Vyrastala som teda v extrémne silnom nacionalistickom duchu, hoci vtedy som si myslela, že je to národná uvedomelosť.

Práve jeho postoje boli neskôr dôvodom nášho totálneho rozchodu. O svojej pravde bol taký presvedčený, že to zachádzalo až do šovinistických výrokov. V knihe o cintoríne Samko Tále vraví: „Môj otec nemal rád Čechov, Židov ani Maďarov.“ Nevymyslela som si to, taká bola realita, v ktorej som bola vychovávaná.

Použijúc Samkov jazyk „mal by byť povedaný a popoťahovaný“.

Áno. Samozrejme, ako dieťa, ktoré preberá vzory od rodičov, som najskôr bola patrične pyšná na to, z akej národnosti som vyšla. V pätnástich rokoch som si dokonca reálne myslela, že Slováci sú najlepší národ na svete. Šovinistická rodina, hoci mama taká nikdy nebola, robila svoje.

Kedy ste vytriezveli?

V osemnástich rokoch, keď ma vzali na štúdium do Prahy. Ak celý život žijete zavretý v domčeku a zrazu po rokoch sa naň pozriete zvonku, je to obrovský šok. Rozchádzala som ho dlhé roky.

Vtedy sme sa s otcom začali vzájomne vzďaľovať a stalo sa zo mňa kukučie vajce, ktoré vypadlo z hniezda a už sa nevrátilo. Mentálne som to nedokázala. Naopak, začala som byť alergická na výkriky typu „vyhrali sme nad Maďarmi, hurá“, „bite ich“ a podobne.

Ako reagoval otec?

Mal pocit, že som zradila, lebo zrazu sú mi dobrí aj Česi. Nevládala som však už počúvať tie generalizujúce, ironizujúce a zosmiešňujúce poznámky na všetkých okrem Slovákov. Aj preto mám od detstva strašnú úzkosť zo zosmiešňovania, celé to ostalo vo mne.

Nakoniec ste sa naučili aj po maďarsky.

A práve vďaka tomu jazyku som pochopila mnohé veci – Trianon, maďarskú traumu, to, ako sme kolonializovali juh, ako sme sa my, Slováci, s bryndzou v ústach aj gatiach hrali na veľkých pánov. V skutočnosti sme boli smiešni.

Teraz už rozumiem vašej kritike oháňania sa Slovákov Chalupkovou básňou Mor ho!, cez ktorú sa do nás vštepuje národná hrdosť opisom udalosti, ktorá sa síce mohla stať, ale nie našim predkom. Tí prišli až o 200 rokov neskôr.

Samozrejme, lebo nesmieme byť historicky nemí, hluchí a slepí len preto, že sme si tak zvykli a je nám to pohodlné.

V Prahe ste študovali divadelnú réžiu. Dodnes však máte pocit, že ste tam len zaberali miesto niekomu, kto by bol dnes skvelým divadelným režisérom.

Môj odchod na réžiu bol veľký omyl. Zrejme som ani nechcela študovať tento odbor, skôr byť na nejakej atraktívnej škole. Kým som si to uvedomila, bolo neskoro. Možno keby som mala dobrého učiteľa prírodných vied, neorientovala by som sa len na knihy, lebo si stále myslím, že mám aj dobré analytické myslenie. Žiaľ, ostalo nevyužité.

Otázne je, či by prišla vaša averzia na réžiu, keby ste v Komárne aj Košiciach neboli odkázaná robiť hry, ktoré nechceli robiť starší a skúsenejší. Na vás vychádzali len zvláštni autori a ich hnusný socialistický realizmus.

A možno som jednoducho neuniesla zodpovednosť za to všetko a nedokázala som sa uvoľniť. Viete, koho by sa mi páčilo režírovať, kým umriem? Milana Lasicu. Robí typ tematického herectva, ktorý milujem, a nezabúda, že sa díva ľuďom do očí. Pochybujem však, že by túžil, aby som ho režírovala práve ja.

Nakoniec nebolo chybou, že ste sa preorientovali na písanie. Už v osemnástich ste písali básničky a posielali ich básnikovi Vojtechovi Mihálikovi.   

Vy o mne viete hádam všetko. A viete aj, ako to dopadlo?

Tak, že mal záujem o vás, nie o vašu tvorbu. Tá bola len zámienkou, aby vás dostal ako ženu.

Bol to strašne traumatizujúci zážitok. Keď máte 18 rokov a on 55, máte pocit, že je to dedko, veď bol starší ako môj otec. Logicky sa mi zdalo nepredstaviteľné, aby na mňa vôbec siahol.

Tento národný umelec si ma však zavolal do bytu pod zámienkou, že taký humor v slovenskej poézii ešte nevidel. Že si teda spolu sadneme a pouvažujeme o samostatnej zbierke.

Prišla som a bola to hrôza, lebo s metodológiou tohto dedkovského chlipníctva som sa dovtedy nestretla. Najhoršie bolo, že som najskôr obviňovala seba – že ja som tá hlúpa, že si jeho konanie len zle interpretujem.

Inými slovami, chcel vás ako trofej, a tak hral ústretového.

Jeho ruky boli až príliš ústretové. Zbytočne dlho som sa tvárila, že tomu nerozumiem, stále som však verila, že si všetko len chybne vysvetľujem. Že ho dokonca urazím, ak mu dám najavo, že dievčaťu sa na koleno a potom vyššie a vyššie nesiaha. Potom ma chytil za krk a začal mi hlavu tlačiť dole. Vtedy