Markéta Derdáková: Prvý polrok s metastatickou rakovinou bol zlý. Dnes žijem naplno

Počas pandémie covidu napísala s kamarátkami divadelnú hru Bohyne v nás. „Vôbec sme nevedeli, ako sa píše divadelná hra. Najprv sme si napísali celú históriu všetkých postáv a strašne sme sa pri tom nasmiali. Bolo to aj veľmi liečivé,“ opisuje vedkyňa a parazitologička Markéta Derdáková vznik predstavenia, v ktorom spolu so svojimi spoluautorkami aj hrá. Za Bohyne v nás vyhrali druhé miesto na tohtoročnej súťaži neprofesionálnych divadiel v Palárikovej Rakovej a už viac ako rok vypredávajú kultúrne domy a sály po celom Slovensku.

Náš rozhovor sme vtesnali medzi predstavenia, odbornú konferenciu, prácu na jej rodinnej biofarme, a ďalšie aktivity, ktoré Markéta Derdáková stíha. „Nemám čas byť chorá,“ smeje sa, keď začneme rozoberať metastatickú rakovinu, s ktorou už viac ako osem rokov žije.

„Je to štatistika. Nanešťastie, komukoľvek sa môže rakovina vrátiť. Stalo sa to aj mne. Povedala som si, že to prijmem, idem ďalej a budem robiť, čo môžem, aby som žila čo najdlhšie,“ hovorí.

V posledných mesiacoch ste vyťažená hraním v predstavení Bohyne v nás. O čom je?

Predstavenie voláme liečivá komédia. Začali sme ho písať tri – Lýdia Ladanová, Zuzana Frešo a ja. Lydka a Zuzana sú väčšmi duchovne založené ako ja a prišli s tým, že sa na stretnutiach žien – ženských kruhoch, na ktoré chodia, hovorilo o archetypoch žien. Podľa nich sme vytvorili štyri postavy – pannu, milenku, matku a vedmu a zobrazili ich v pokrivenej verzii. Neskôr sa k písaniu pridala Dominika Hološková, teraz už Derdák, ktorá je mojou nevestou, a Katarína Mayer. Keď sme scenár dopísali, dramaturgie a réžie sa ujala Soňa Borušovičová.

Panna, mladá žena, robí v živote len to, čo chcú jej rodičia – bez ohľadu na to, po čom sama túži. Milenka zas robí všetko preto, aby vyhovela mužovi a okoliu. Ani muž a ani ona si samu seba neváži a myslí si, že nič nedokáže robiť poriadne. Matka sa stará len o svoje deti a domácnosť a nemyslí vôbec na svoju sebarealizáciu a potreby. Ja hrám Moru, vedmu, vzdelanú manažérku z korporátu, ktorá stále len riadi iných, je osamelá a z večného boja za dosahovanie najlepších výsledkov pre firmu je úplne vyhorená. Tieto štyri ženy sa náhodou stretnú na sebarozvojovom víkende v penzióne U troch mangalíc, kde ich dejom sprevádza tajomná chatárka. Vymieňajú si životné skúsenosti a hádajú sa, až napokon pochopia, že práve v zraniteľnosti je sila a každá z nich nájde svoju vnútornú bohyňu.

Ako vám, vedkyni-parazitologičke prišlo na um napísať s kamarátkami komédiu?

So Zuzanou Frešo som sa stretla pred dvanástimi rokmi, deň pred mojou operáciou, aby mi dala rady ohľadom zdravej životosprávy, od jej mamy, ktorá bola diagnostikovaná rok predo mnou. Mala som 39 rokov a diagnostikovali mi rakovinu prsníka v prvom štádiu. Nepoznala som vtedy nikoho s touto diagnózou okrem Majky, Zuzkinej mamy. Zuzana mi na stretnutí povedala o divadelných kurzoch pre dospelých v divadle Meteorit. Opisovala ich ako úplný úlet, čosi nové, iné. Povedala som si, že keď prejdem liečbou, určite sa na to dám.

Divadlo pre mňa bolo čímsi, na čo som sa tešila. Kurzy viedol režisér Robo Csontos. Stretli sa na nich ľudia od 20 do 70 rokov z rôznych profesií. Bola to pre mňa psychohygiena, iný svet bez bežných starostí. Skamarátila som sa tam so Zuzkou Frešo, Lydkou Ladanovou, Dominikou Derdák, Katkou Mayer a na kurzy sme spolu chodili až do covidu. Cez pandémiu sme si povedali, že keď nemáme divadlo, napíšeme si  vlastnú hru.

Podľa jedného z diváckych komentárov pomenúvate v predstavení veci, ktoré nie všetci máme odvahu prezentovať a povedať nahlas. Aké veci a témy v hre rozoberáte?

Jedna z postáv napríklad hovorí o tom, že musí uspokojiť muža, no sama nemusí byť uspokojená. Snaží sa byť dokonalá matka, dokonalá manželka, vždy upravená, sčítaná, ktorá všetko zvláda. Vôbec nezáleží na jej pocitoch, túžbach a potrebách. Ženy v hre nevidia svoje dobré stránky a robia viac pre druhých, než pre seba.

Moja postava, manažérka Mora, žije presne podľa naplánovaného harmonogramu, chce dosahovať čo najlepšie výsledky, je odporná a strašne premúdrená. Buduje si okolo seba múry a aj keď ju to už nebaví a nik ju nemá rád, žije naďalej vo svojom svete. Má pocit, že žena nesmie ukázať, že je slabá a nevládze. Až nakoniec, rovnako ako ostatné postavy, nachádza silu vo svojej zraniteľnosti. V predstavení hovoríme o veciach, ktoré zažíva takmer každá žena. Na jednej divadelnej súťaži nám porota odporučila, že by sme sa mali venovať vážnym ženským témam. My si myslíme, že témy, ktoré v Bohyniach otvárame, sú vážne, aj keď ich podávame vtipne.

Ako ste predstavenie písali? Vedeli ste po divadelnom kurze pre amatérov, ako sa píše hra?

Vôbec sme nevedeli, ako sa píše divadelná hra. Najprv sme si napísali celú históriu všetkých postáv a strašne sme sa pri tom nasmiali. Bolo to aj veľmi liečivé. Písali sme počas pandémie covidu, keď sa ľudia veľmi nestretávali. Bolo to veľmi šťastné obdobie. Jedna z nás medzi tým otehotnela aj porodila. Nestretávali sme sa pri káve, ale pri písaní hry. Zdalo sa nám to ako úžasne naplnený čas.

Je Mora odrazom vášho ja?

Máme spoločné to, že podobne ako ja chce mať všetko pod kontrolou a vždy sa snaží dotiahnuť veci do konca. Ale nie som to úplne ja.

Vrátim sa späť k obdobiu, ktoré písaniu a divadlu predchádzalo. Keď ste si po prvýkrát nahmatali hrčku v prsníku, prišlo vám hneď na um, že by to mohla byť rakovina?

Samozrejme, že mi to napadlo. Boli sme vtedy na dovolenke vo Francúzsku. Nahmatala som si hrčku a preľakla som sa.

Priznávam, že som si predtým nerobievala samovyšetrenie prsníkov. Pred dvanástimi rokmi ešte nebola osveta v tejto oblasti taká masívna ako dnes a nepoznala som nikoho s rakovinou prsníka. Pravidelne som chodila na preventívne prehliadky aj na ultrazvukové vyšetrenia prsníkov. Oddojčila som dve deti a v našej rodine sa rakovina prsníka nikdy nevyskytla. Krátko predtým som niekde čítala, že ženy, ktoré málo spia a majú nedostatok melatonínu, sú väčšmi ohrozené rizikom vzniku rakoviny prsníka. V tom období som veľa pracovala po nociach, písala som články a málo spávala. Spomínam si, že som sa zamyslela nad tou štatistikou.

Keď som si nahmatala hrčku, hneď som