Karol Sudor
Rastislav Žemlička (1987) je odborník na závislosti, od roku 2009 pracuje ako terapeut a adiktológ v Sanatóriu AT v Bratislave, od roku 2021 riadi tamojšiu sociorehabilitačnú starostlivosť.
Sledovali ste aktivity ministra športu Rudolfa Huliaka týkajúce sa hazardu? Aké máte pocity z toho, čo prešlo v parlamente?
Žijeme v konzumnej spoločnosti, preto sa ako ľudia snažíme isté veci tolerovať. Zároveň platí, že závislým sa môže stať každý človek, a tak samotná tolerancia môže spúšťať rizikové správanie. Inak povedané, ak nepodporujeme výhradne opatrenia na ochranu zdravia, logicky sme potenciálne rizikoví na vznik nejakej závislosti.
To je dôvod tvoriť legislatívu, ktorá uľahčuje prístup k hazardu?
Iba sa snažím vysvetliť, čo k tomu môže viesť, ak sa správame rizikovo. Uvediem iný príklad – uvažuje sa napríklad aj o tom, že bude tolerovaný istý zostatkový alkohol v krvi vodičov. Ďalšou vecou v téme hazardu je ekonomický prínos. Príjmy pochádzajúce z daného rizikového správania totiž nie sú pre rozpočet zanedbateľné.
Samotná spoločnosť sa potom rozdeľuje na tých, ktorí rizikovo hrajú a poctivým tréningom sa z nich stanú patologickí hráči, a na tých, ktorí sa tak nesprávajú. Je na každom z nás, do ktorej skupiny sa zaradíme.
Máme tu predsa aj iné tolerované drogy. A prečo? Lebo sa neustále snažíme zlepšovať si prežívanie. A hranie je jedným zo spôsobov, ako ovplyvňovať svoje pocity, prežívanie alebo spätnú väzbu od života. Žiaľ, žijeme v uponáhľanej dobe, a tak žiadame aj rýchle riešenia na ovplyvňovanie nálady.
Ekonomický prínos pre štát však nemožno vidieť bez kontextu. Na opačnej strane sú náklady na liečbu, sociálne vplyvy, rozpady rodín, nešťastné deti, zmarené životy… Nemáme istotu, že finančne je to pre štát v pluse. A tých 347,3 milióna, ktoré minulý rok získal štát na odvodoch z hazardu, je vata, ktorú politici rozkradnú na pár projektoch.
Vždy záleží na uhle pohľadu. A aj na tom, ako sa človek rozhodne správať. Hovoríme o takých, ktorí svoje hranie ovládajú, a aj o takých, ktorí hraním nasycujú svoje pocity. Logika tam ide do úzadia. Závislý človek alebo človek, ktorý má tendenciu správať sa rizikovo, v tom celom nevníma negatívne dôsledky, zaujíma ho len pozitívna spätná väzba. Riadi sa emóciou, nie rozumom. Argumentov, prečo je to nevhodné, škodlivé či nezdravé, je veľa, ale človek, ktorý si chráni svoju drogu, tomu nerozumie. Neakceptuje to, pretože si chráni svoje ,,drogové ja‘‘.
Keby logika zohrávala významnú úlohu, človek, ktorý vie, že vstup do herne a hranie môžu spôsobiť závislosť, by do nej nikdy nevstúpil. Človek, ktorý vidí na krabičke cigariet odstrašujúce obrázky a texty s varovaním pred poškodením zdravia, by si krabičku cigariet nikdy nekúpil a nezapálil by si.
U týchto ľudí však nerozhoduje racionálny pohľad, ale výhradne emočný. Mnohých donúti niečo so sebou urobiť až zdravotný problém, prípadne strach o vlastný život. Akoby si to pre pochopenie potrebovali najskôr odžiť.
To sme na úrovni jednotlivca. Nemal by práve preto štát robiť kroky potrebné na to, aby tých ľudí aspoň v istej miere chránil pred sebadeštrukčným správaním? Nie preto, aby im prikazoval, ako žiť, ale preto, lebo dôsledky toho správania finančne a sociálne pociťuje aj zvyšok spoločnosti. Obeťou hazardu takmer nikdy nie je len jednotlivec, ale aj jeho okolie.
Historicky žiadna vláda ani zákony nedokázali zmeniť nastavenie hráča práve z dôvodu, ktorý som uviedol vyššie. A preto neustále veríme, že potrebujeme nové zákony, ktoré nás majú chrániť pred nami samotnými. Treba si uvedomiť, že afinitu k závislému správaniu máme v sebe ako ľudia zakódovanú veľmi silno. Žijeme v uponáhľanej dobe, a tak hľadáme veľmi rýchle riešenia. Potrebujeme sa totiž rýchlo odmeňovať za výkon a tlak, ktorý znášame.
Poviem to aj inak – človek v tejto dobe má veľký problém oddýchnuť si. Máme tu sociálne siete a neustále sme konfrontovaní s tým, ako žijeme my sami a ako žijú druhí. Vytvára to na nás tlak, že náš spôsob života je horší ako u iných. To nás neustále núti podávať výkony.
Ak si potom človek nevie nájsť svoj relax, svoj oddych, naplnenie záujmovej sféry, dostáva sa do začarovaného kruhu. Jeho výkon ide na úkor voľného času, a tak vyhľadáva riešenia, ako ihneď uniknúť z reality. Takýto únik často smeruje buď k psychoaktívnej látke, alebo do prevádzok s hazardom – či už kamenných, alebo v online svete. Tam akoby človek nachádzal svoj pokoj.
Pre aktuality.sk ste povedali, že závislosť od hazardu sa môže začať nevinným kliknutím alebo stávkou a končí sa v troskách osobného života. S tým, že potenciálnym závislým je každý z nás. Nie je to floskula?
Náš mozog má prirodzené ochranné správanie. Keď prežívame pozitívny zážitok, čiže dochádza k vyplavovaniu dopamínu, uchovávame si to v pamäti. Máme tendenciu sa k pozitívnym zážitkom vracať, preto nám ich neustále podsúva aj samotná pamäť.
Naopak, negatívne zážitky držíme v hlave len určitý čas, povedzme mesiac, a potom ich vypúšťame či vytesňujeme. Rizikovosť hazardu teda spočíva práve v tom, že sa mi hranie prepojí s príjemným zážitkom. Vtedy sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa k nemu budem vracať, lebo budem mať tendenciu sa toho zážitku nasýtiť čo najviac.
Postupne do toho vkladáme čoraz viac financií a investujeme viac času. V tomto je pre nás mozog tak trochu rizikový. Máme tendenciu vracať sa k nejakému správaniu, hoci si racionálne vieme povedať, že už to nechceme, že nás to ničí. Človek si aj dá záväzok, že už hrať nebude, ale nedodrží ho.
Videl som príklad dieťaťa, ktoré v štyroch rokoch hralo svoju prvú hru na počítači. Bola celkom nevinná, ale keď to chceli rodičia po chvíli ukončiť, dieťa začalo kričať, kopať, brániť sa. Podľa rodičov dané dieťa nikdy predtým takto na odopretie nejakej činnosti nereagovalo. Naozaj môže spustiť problémy už prvé hranie?
Treba si uvedomiť, že hry dnes
