Denník N

Docent Kardis: Nik zo sťažujúcich sa doktorandov za mnou neprišiel

Docent Kamil Kardis. Foto - Karol Sudor
Docent Kamil Kardis. Foto – Karol Sudor

Kontroly preukázali, že som nepochybil, tvrdí Kamil Kardis.

KAMIL KARDIS sa narodil v roku 1976 v Litve, magisterský a doktorský titul získal na Katolíckej univerzite v poľskom Lubline. Od roku 2004 pôsobí na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity, kde vyučuje ako docent a je členom fakultného senátu. Je medzinárodným expertom poľskej akreditačnej komisie, členom viacerých vedeckých rád a časopisov, členom výboru Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV. Je ženatý, má tri deti, žije v Kapušanoch, medzi jeho hobby patrí literatúra a klasická hudba.

V októbri minulého roka sme priniesli článok o vážnych sporoch medzi štyrmi doktorandmi Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity a docentom Kamilom Kardisom. Dnes prinášame jeho pohľad.

Ako si vysvetľujete, že v roku 2012 sa proti vám postavili štyria doktorandi, ktorí tvrdili, že predtým viackrát ústne upozornili vedenie fakulty na váš prístup k nim? Vyvrcholilo to písomnou sťažnosťou dekanovi. Uviedli tiež, že podobné problémy ste mali aj v minulosti.

Na doktorandskom štúdiu už roky učím dva predmety – Náboženstvo a spoločnosť plus Vybrané problémy z Orientu. Nikdy som tam nezaznamenal žiadne sťažnosti ohľadom môjho pedagogického procesu, skúšania či podmienok na absolvovanie štúdia. Z môjho pohľadu to teda bola prvá sťažnosť, adresovaná vedeniu fakulty.

Nezaznamenali ste ani ústne sťažnosti?

Nie. Medzi týmito študentmi a mnou nebola žiadna komunikácia vo veci nárokov či neopodstatnených požiadaviek z mojej strany.

Ani nadriadení vám nehovorili, že za nimi boli študenti, ktorí by sa sťažovali? Nemyslím len doktorandov, ale aj študentov z bakalárskeho a magisterského štúdia.

Nie, prekvapilo ma to. Chcel by som to však výrazne oddeliť, lebo sťažnosť prišla od štyroch vybraných doktorandov.

Lenže tí tvrdili, že sťažnosti na vás boli už predtým.

Predtým som zaznamenal len jednu sťažnosť istej študentky, nepamätám si už, v ktorom roku. Týkala sa hodnotenia na skúške, teda nie pedagogického procesu. Bola však riadne prešetrená univerzitou a vyhodnotená ako neopodstatnená, čiže som nepochybil ani v pedagogickom procese, ani pri skúške. Študentka potom pokračovala a štúdium úspešne absolvovala.

Kedy ste začali vnímať konflikty medzi vami a štyrmi doktorandmi? Niečo sa medzi vami muselo stať.

Presne tak. Voči tomu, čo rozprávam na prednáškach, som z ich strany cítil vnútorný nesúhlas, ktorý aj dávali najavo. Nebral som to však vážne, lebo vecnej kritike som otvorený.

Dobrý učiteľ si oponentúru cení.

Cením si, keď študent so mnou diskutuje. Nebránim sa tomu, moje prednášky majú otvorený charakter. Od týchto študentov som však cítil spochybňovanie toho, čo hovorím. Interpretoval som si to tak, že s výnimkou Andrey Čusovej šlo o absolventov iných fakúlt. Možno ich dráždilo, že zastávam konzervatívnejšie, respektíve politicky nekorektné názory.

Doktorandi v článku uviedli, že nespochybňujú vaše odborné kvality a vedomosti. Ako problém videli vaše správanie. Teraz naznačujete, že mali problém s tým, čo ste prednášali.

Potom je zvláštnou pochvalou, keď v tom istom článku o mne povedia, že som svoje prednášky čítal z počítača a že som doň pozeral aj pri skúškach. Na jednej strane som odborník, na druhej čítam vlastné prednášky?

Prvé konflikty teda vznikli, lebo nesúhlasili s vašimi názormi, ktoré boli príliš konzervatívne?

Príliš konzervatívne a politicky nekorektné v tom zmysle, že nehovorím v súlade s tým, čo píšu mainstreamové médiá. Rozprávam totiž o vážnych témach ako dezintegrácia rodiny, postoje Slovákov či Európy k bioetickým otázkam, etike a podobne.

Považoval som však za normálne, že ak niečo prednášam, nie každý musí so mnou súhlasiť. Prednáška je odborná diskusia, o to viac, že sú to doktorandi. Nevnímal som to teda osobne, nemalo to žiadne dôsledky typu, že by som šiel za dekanom či prodekanom a upozornil ich, aby si dávali pozor, lebo títo konkrétni doktorandi sú „kontrarevolucionári“.

Docent Kamil Kardis. Foto - Karol Sudor
Docent Kamil Kardis. Foto – Karol Sudor

Doktorandi aj vy ste dospelí ľudia. To ste si nemohli sadnúť niekam na pivo či kávu a vydiskutovať si to?

Ja som predsa žiadne problémy nepredpokladal. Dokonca medzi tými štyrmi bola jedna doktorandka, s ktorou som spolupracoval pravidelne, a ani tá nikdy neprišla a nevyjadrila akýkoľvek nesúhlas s tým, čo robím, o čo som ju poprosil a podobne. Keby som videl nejaké námietky, že sa jej niečo nepáči, samozrejme by som to riešil.

Keby ste vzájomne komunikovali, neexistuje, aby na škole prebehlo toľko kontrol a nakoniec to skončilo v médiách.

Úplne s vami súhlasím, lenže ja som nemal ani tušenia, že doktorandi na mňa píšu sťažnosť.

Dekan za vami nebol? Doktorandi tvrdia, že sa mu na vás sťažovali opakovane.

Nebol za mnou ani pán dekan, ani páni prodekani. Keď za nimi príde študent, že má problém, alebo že vyučujúci je taký alebo onaký, minimálne by za tým pedagógom prišli a oslovili ho.

Študenti tiež na žiadnom stretnutí s vedením fakulty nespomínali problémy, o ktorých neskôr písali v sťažnosti. Citujem z výpovede prodekana: „Sám som ju (doktorandku Andreu Čusovú, pozn. autora) pozval na stretnutie.“

Ona to popiera.

Je z toho aj záznam.

To je jeho záznam.

Okrem toho existuje aj záznam zo stretnutia, kde boli prítomní všetci – dekan, prodekan, Andrea Čusová, jej školiteľ a ja.

Doktorandi netvrdia, že sa chodili ústne sťažovať prodekanovi, ale dekanovi. Ten ich vraj ignoroval, preto to dali na papier. Vy teda tvrdíte, že sťažnosť doktorandov vás prekvapila?

Prekvapilo ma to, lebo dovtedy za mnou neprišli. Považoval by som to pritom za úplne normálne. Aj teraz to funguje tak, že na začiatku štúdia dám nejaké požiadavky, informačný list s priebežným hodnotením a podmienkami, pričom študenti začínajú vyjednávať, či by sa s tým niečo nedalo urobiť, lebo majú veľa povinností. V poriadku, následne negociujeme. Kto koho presvedčí viac, ten vyhráva. (smiech)

Nehralo v tom rolu tak trochu aj vaše ego, že čo tí doktorandi vôbec vyskakujú na docenta?

Ja nemusím nikomu dokazovať, kto som, čo som, akú mám hodnotu. Nie som v pozícii, aby som s tým mal problém a pri každej príležitosti niekomu dokazoval, kde som ja, kde on, a že on musí plniť moje požiadavky. Absolútne nie.

Tí, čo ma poznajú, súčasní aj bývalí študenti, poukazujú práve na to, že nie som zaťažený na tituly a podobné veci. Držím sa toho, že som normálny človek ako ostatní.

Ako si potom vysvetľujete tú sťažnosť?

Skôr je zarážajúce, že predtým so mnou nik z doktorandov nekomunikoval. Nik neprišiel, že pán docent alebo pán Kardis, máme toho veľa, máme konferencie, pomáhame svojim školiteľom, nedá sa inak? E-mailová komunikácia s ostatnými doktorandmi pritom potvrdzuje, že som vždy každému vyšiel v ústrety.

Nemôžem však vyjsť v ústrety niekomu, kto za mnou ani nepríde. Rozumiete, ja sedím o 13.00 či 14.00 so svojou doktorandkou, riešim s ňou veci, ona sa usmieva, a pritom neviem, že na mňa pred hodinou či dvomi dala sťažnosť. Príde a rozpráva, akoby sa nič nestalo. Sú na to aj svedkovia.

Keby som totiž mal vedomosť, že niekto na mňa chystá sťažnosť, asi by som sa odhodlal a šiel to riešiť. Lenže sadnúť si s nimi na kávu som nemohol, lebo som o ničom nevedel. Až potom mi ktosi z fakulty povedal, či viem o sťažnosti, ktorú podali dekanovi.

Doktorandi vám v nej vytkli, že ste svojvoľne menili časy a miesta prednášok, čiže sa nekonali podľa rozvrhu, ale podľa toho, kedy ste sa objavili na fakulte. Z toho dôvodu vraj mali problém organizovať si iné povinnosti.

Sú to neopodstatnené výhrady, prednášky aj skúšky prebiehajú v súlade so študijným poriadkom a rozvrhom až na jednu výnimku – ak študenti alebo vyučujúci termín nemôžu dodržať, napríklad zo zdravotných dôvodov, z dôvodu konania dôležitej udalosti a podobne, termín sa po dohode presúva.

Nevidím v tom problém, lebo doktorandi nemajú výučbu dennodenne ako študenti bakalárskeho či magisterského štúdia. Zmena teda bola vždy opodstatnená. Navyše, takéto zmeny termínov sa nediali často.

Vedeli o týchto zmenách doktorandi dostatočne skoro?

Áno, bolo im to oznámené v dostatočnom predstihu a vždy od nich prišla spätná väzba, že buď súhlasia, alebo v tom termíne majú nejakú konferenciu či výučbu so svojím školiteľom. Vtedy sa hľadal kompromis.

Nikdy to nebolo tak, že vyučujúci si niečo zmyslí a oni musia naklusať. Nie sme predsa v žiadnej pochybnej spoločnosti. Sme tu malá rodina, tak sa snáď vieme dohodnúť.

Ďalšia ich výhrada – jedna doktorandka vás mala často zastupovať na seminároch a sobotňajšej výučbe diaľkových študentov. Vy ste reagovali, že sa to udialo len dva- či trikrát. Ona však dekanovi rozpísala množstvo predmetov.

Keď vychádzame z individuálneho študijného plánu, ktorý má každý interný doktorand, je tam napísané, že pedagogická činnosť zaväzuje aj jeho. Týka sa ho teda aj vedenie seminárov. Navyše, táto doktorandka nikdy nenamietala, že má problém s mojím zastupovaním.

K počtu zastupovaní – niekedy sa vyskytne situácia, keď sa vyučujúci z rôznych dôvodov nemôže zúčastniť seminára či prednášky, na ktorých študenti píšu testy či písomky. Vtedy o to, logicky, požiada doktorandku.

Dávali ste jej o tom vedieť v dostatočnom predstihu?

Áno, komunikovali sme pravidelne. Vždy som jej zavolal a poprosil ju, či môže ísť na písomky, pričom testy som pripravil vopred. Nemusela ich ani opravovať, ani výsledky zapisovať do systému, doktorandi ani nemajú také právomoci.

Navyše, táto doktorandka nebola prvá ani posledná, ktorá ma prosila, aby tie testy mohla opravovať a skúšať aj ústne, to som však nikdy nedovolil.

Vy vravíte, že sa to stalo dva- či trikrát, ona píše o oveľa vyššom počte.

Je potrebné odlíšiť dve roviny. Každý z interných doktorandov má pridelený jeden seminár z jedného predmetu, ktorý učí celý semester. Ak tu strávila dva roky, vychádza to na štyri predmety.

Druhá rovina sa týka toho, že ak vyučujúci alebo školiteľ má problém dostaviť sa na seminár, lebo mu niečo vyskočí, v záujme študentov, aby pre jeho povinnosti netrpeli, poprosí, a ja vždy zásadne prosím, doktorandku, či by nebola taká ochotná a nezastupovala ho. S presnými pokynmi.

Ak by som tušil, že niekto má problém zastúpiť ma, alebo ísť so študentmi napísať test, nikdy by som mu takú úlohu nedával.

Ďalšia výhrada doktorandov – neraz sa stalo, že termíny skúšok neboli zverejnené ani dlho po začiatku skúškového obdobia a v systéme sa neraz objavili až necelý deň pred skúškou. Rovnako ste sa vraj do systému často neunúvali zapísať výsledky a raz to za vás musel urobiť prodekan.

Celý proces evidencie prednášok aj skúšok je evidovaný v systéme Mais. Disponujem výpisom z neho, kde je jasne uvedené, koľko bolo termínov skúšok, kedy boli vypísané a kto sa mohol prihlásiť.

Oni nerozporujú, že ste termíny nevypisovali, ale to, že neraz neboli zverejnené ani dlho po začiatku skúškového obdobia a že sa o nich neraz dozvedali iba deň vopred.

To, že by sa vypísal termín skúšky s jednodňovým predstihom, sa nemôže stať. Ak totiž vypíšem termín, študenti musia mať nejaký čas na prihlásenie, prípadne aj na odhlásenie. Nie je to tak, že dnes vypíšem termín a zajtra skúšam, lebo by sa ani nestihli prihlásiť.

Je to z ich strany lož?

Podľa mňa je to zavádzajúca informácia.

Buď je to lož alebo pravda, iná možnosť nie je.

Nikdy sa nestalo, že by sa termín vypísal len deň predtým. Problém s termínmi nastali len raz v auguste, keď som bol hospitalizovaný v nemocnici.

Musel za vás niekedy prodekan zapísať do Maisu výsledky skúšok?

Absolútne nie. Sú však chvíle, keď systém štrajkuje, alebo sú problémy s kontom. Vtedy telefonicky žiadame prodekana pre vzdelávaciu činnosť, aby študentovi známku zapísal.

Na začiatku seminára ste vraj rozdali okruhy ku skúške, na konci semestra už neplatili a otázkami sa stali kapitoly a podkapitoly kníh. Meniť ste mali aj ich počet, pričom študenti museli vedieť naspamäť 800 až 1000 strán textu. Skúšať ste mali tak, že ste si otvorili notebook a sledovali, kde sa študent pomýli.

V skutočnosti skúšam tak, ako predpisuje študijný poriadok. Existuje takzvaný informačný list predmetu, ktorý je učiteľ povinný zadať do Maisu a študentom ho vysvetliť už na prvej prednáške.

V infoliste je uvedené všetko – podmieňujúce predmety, výsledky vzdelávania aj podmienky na absolvovanie predmetu, teda či sa vyžaduje test, esej, seminárna práca alebo ústna skúška.

Obsah kníh nemusia vedieť naspamäť?

Samozrejme, že nie.

A ich zoznam sa na skúške zrazu nemení?

Nie. Maximálne im odporučím ďalšiu literatúru, ktorá by im pomohla trebárs pri písaní seminárnej práce. Okruhy na skúšku sú však jasne dané.

Museli študenti doslovne citovať texty kníh?

Nie. Ani to nemôžem žiadať. Samozrejme, ak sa pýtam trebárs na metódy a techniky sociologického výskumu, nemôžu hovoriť len to, čo chcú, ale musia ich poznať a vedieť, na čom sa taký výskum zakladá.

Ďalšia výhrada – váš údajný dvojitý meter pri hodnotení denných a externých študentov. Niektorých externých vraj doktorandi nevideli ani na jednom oficiálne vypísanom termíne, zrazu však výsledky mali zapísané v indexe.

Táto výhrada je tiež neopodstatnená už len z toho dôvodu, že doktorandi denného štúdia sú v škole len počas klasickej pracovnej doby. Externí študenti však boli pracovne aj rodinne vyťažení, preto sa ich nemusel týkať priamo čas, ktorý bol zapísaný v Maise.

Ak sa ozvali, že majú problém prísť, lebo sú v práci, a spýtali sa, či by sme sa nemohli dohodnúť individuálne, bolo v mojej kompetencii pomôcť im a dať im iný čas. To isté by som spravil aj pri denných doktorandoch. Musí tam byť predsa aj element pochopenia.

Existuje dokonca aj požiadavka nášho vedenia, aby sme externým študentom dávali termíny až po pracovnej dobe. Nároky na nich pri skúške mám pritom úplne rovnaké.

Kričali ste niekedy na nejakého študenta, ako písali doktorandi? Vyhrážali ste sa niekomu, že neskončí štúdium?

Nie, absolútne nie. Vždy sa s každým rozprávam na takej úrovni, aká sa patrí, dokonca aj vo vyhrotených situáciách. Komunikujem normálne. Môžu tam byť nejaké poznámky, tie predsa mávajú aj študenti, ale že by som na niekoho kričal? V žiadnom prípade.

Prejdime k Andrei Čusovej. Písala rektorovi, že ste jej dali robiť seminárnu prácu, keď bola pre sviatky zavretá univerzitná knižnica, hoci podmienkou bolo použitie 20 literárnych prameňov. Podľa nej to bol zámer, aby to nestihla.

Tento argument neobstojí, ide o klamstvo. Táto študentka totiž mala na prepracovanie seminárnej práce celý rok, keďže raz ju už odovzdala ako nedostatočnú. Nemôže teda argumentovať, že počas Vianoc bola knižnica zatvorená. Tento predmet si prenášala do ďalšieho ročníka, takže vedela, že odovzdanie seminárnej práce je podmienkou.

Navyše, mala ju iba prepracovať. Ostatné dve študentky práce po konzultáciách so mnou  prerobili, a keďže si predmet prenášali aj ony, boli za mnou a pýtali sa, či im ich akceptujem. Súhlasil som, Čusová to však neurobila. Nekomunikovala so mnou, neprišla sa spýtať, či uznám jej pôvodnú prácu a žiadnu prerobenú nikdy neposlala.

Argumentuje aj tým, že téma, ktorú ste jej zadali, vôbec nesúvisela s jej doktorandskou prácou. Šlo o tému Koncept občianskeho náboženstva a politickej zmeny v Európe v kontexte paradigmy tekutej modernity.

Je to jedna z najjednoduchších tém v odbore sociológia náboženstva. V bakalárskom aj magisterskom stupni pritom so mnou mala niekoľko sociologických predmetov vrátane sociológie náboženstva.

Súviselo to s jej doktorandskou prácou?

Nie, ale súviselo to s jej odborom a predmetom Náboženstvo a spoločnosť. Koncept občianskeho náboženstva a tekutá modernita je najjednoduchšia téma, iné sú oveľa náročnejšie.

Rektorovi písala, že sa orientuje na antiku a fenomén termínu slobody. S tým, že nemá problém venovať sa aj sociológii, hoci študuje religionistiku, má však výhrady k času, ktorý ste jej na prácu dali. Práve to považovala za vedomý mobbing.

O tom čase som už hovoril vyššie. Nemôžem za to, kto akú dizertačnú prácu píše. V rámci odboru religionistika je 20 študentov a každý píše o inom. Nič som jej neurobil zámerne, dokonca vždy dávam možnosť vybrať si tému. Ak niekomu nesedí moja, stačí prísť a navrhnúť svoju.

Čusová podala žiadosť o zmenu skúšajúceho svojmu školiteľovi a vedúcemu katedry v jednej osobe plus garantovi štúdia. Má o tom dôkaz. Keďže čakala na odpoveď, neprihlásila sa k vám na skúšku. Vy argumentujete, že prodekan ju upozornil, že sa musí prihlásiť, inak nesplní podmienky štúdia. Je aj o tom nejaký dôkaz? Lebo ona to popiera.

Neviem, ako na to reagovať, lebo to so mnou priamo nesúvisí.

Mne ste však písali, že prodekan ju upozornil.

Áno, hovorí o tom jeho písomné stanovisko k podaniu pani Čusovej, kde sa uvádza: „Mgr. Čusovú som upozornil, že sa neprihlásila ani na jeden termín skúšky, a taktiež, v akej komunikačnej línii má postupovať pri riešení problému. Ubezpečil som ju, že prekonzultujem tento problém s jej školiteľom, docentom Kardisom a pánom dekanom, a budem ju telefonicky informovať. Napriek tomu však po našom osobnom stretnutí odoslala rektorovi list, kde ho prosí o pomoc.“

To je tvrdenie prodekana. Čusová však dala žiadosť o zmenu skúšajúceho garantovi štúdia a svojmu školiteľovi. Nik z nich ju neupozornil, že nepostupuje správne.

O tom som nevedel, o požiadavke na zmenu skúšajúceho som sa dozvedel až následne. Nemal by som s tým žiadny problém, nie som kráľ vesmíru. Podstatné je, aby to bolo v súlade so študijným poriadkom. Je zarážajúce, že veci, ktoré sa ma týkali, šli mimo mňa.

V zázname o výsledku mimoriadnej kontroly sa píše, že o komisionálnu skúšku je možné požiadať na študijnom oddelení najneskôr do piatich dní po prvom opravnom termíne. Čusová túto možnosť nevyužila. Lenže ona žiadala o zmenu skúšajúceho, keďže v študijnom poriadku bola aj formulácia: „Vedúci vedecko-pedagogického pracoviska na návrh garanta študijného programu môže poveriť skúšaním daného predmetu viacerých učiteľov.“

Toto som vôbec neriešil, lebo sa ma to netýkalo. Nemôžem za to, že niekto napísal žiadosť a neodpovedali na ňu.

Dostávame sa k tomu, že pedagógovia medzi sebou nekomunikujú, študentka je v tom, že postupuje podľa štatútu, garant štúdia ani Čusovej školiteľ vám o jej žiadosti nepovedia, prodekan tvrdí, že ju upozornil na nesprávny postup, čo ona popiera, a vzniká chaos. Nemohol to garant štúdia riešiť? Čusová na tú žiadosť nikdy nedostala odpoveď. A keďže medzitým uplynul termín skúšky, musela zo štúdia odísť.

Vedela o tom, že sa má prihlásiť na tú skúšku, bola o tom informovaná.

Povedal jej to jeden z tých dvoch, ktorých žiadala o zmenu skúšajúceho?

Povedal jej to prodekan.

To tvrdí on a nie je o tom dôkaz, kým Čusová o odovzdaní žiadosti a prevzatí proti podpisu dôkaz má.

Je to jeho písomné vyjadrenie.

Ja mám vyjadrenie Čusovej, že jej to nepovedal. Obe sú rovnocenné.

Tu mám zápis zo stretnutia s pani Čusovou, konanom 28. 1. 2013, kde na otázku, prečo sa neprihlásila na skúšku, odpovedala, že v danom termíne neodovzdala skúšajúcemu seminárnu prácu.

Nikde tam nespomína, že sa neprihlásila, lebo čakala, kým sa dorieši jej žiadosť o zmenu skúšajúceho, ako tvrdila vo vašom článku. Nič také sa tam ani neriešilo, hoci stretnutie bolo reakciou na e-mail, ktorý poslala rektorovi.

Podotýkam, že všetci, ktorí sa na skúšku prihlásili, ju aj urobili. Naozaj sa však nebudem niekomu prosiť, aby sa prihlásil. Keby tak urobila, nič by nestratila. Mala aj ďalšie možnosti – prihlásiť sa v systéme, ale nedostaviť sa a do troch dní trebárs priniesť potvrdenie od lekára. Musel by som to akceptovať. A na to, aby sa prihlásila, ju vyzývalo niekoľko osôb.

Ona tvrdí, že ju nik nevyzýval, dokonca jej neodpovedali ani tí, ktorí si prevzali jej žiadosť. Nemusela teda vedieť, že možno nepostupuje správne.

Lenže to som ja nemohol nijako ovplyvniť, to už nebolo o mne. Vo vašom článku to však vyznelo, že bola vyhodená zo školy kvôli mne.

Mohla sa prihlásiť na skúšku, rovnako jej však škola mohla odpovedať na žiadosť a nenechať ju čakať. Keby tam bola dobrá vôľa, dnes tu nesedíme. Preto som sa na začiatku pýtal, čo sa stalo, že medzi štyrmi doktorandmi a vami vznikla až taká averzia.

Neviem, veď naša komunikácia prebiehala len počas prednášok, skúšok a konferencií. Ani len nenaznačovali, že im nakladám, že nestíhajú a podobne. Koniec koncov, všetky neskoršie kontroly preukázali, že škola nepochybila.

Nemyslím si, že škola postupovala protizákonne, lenže právo a etika sa niekedy nezlučujú. Ak sa dekanovi sťažovali štyria doktorandi, slušné je im odpovedať. Škola komunikovala zle, až to zrejme vygenerovalo zlosť a emócie na oboch stranách. Následkom vyhrotenej situácie potom musela jedna študentka opustiť štúdium, a je logické, že sa cíti dotknutá. Všetko je o komunikácii.

Viete, čo sa skrýva za každým z tých listov na stole, čo sú zápisy z kontrol? Čím som musel prejsť pri vyšetrovaní, koľkým som to musel vysvetľovať? Všade je pritom uvedené, že som nepochybil.

Veronika Trstianska z Asociácie doktorandov Slovenska uviedla, že jej predchodkyňa sa pre tento prípad stretla s dekanom. Ten jej vraj jedno vravel a druhé konal. Čusová postupovala logicky – neuspela u dekana, školiteľa, garanta štúdia, u rektora, obrátila sa na ministerstvo školstva, a keď neuspela ani tam, skúsila médiá.

Lenže ako sa ja mám brániť proti tvrdeniam a obvineniam kohokoľvek? Jedinou mojou cestou je predloženie zápisníc z vyšetrovania, ktoré viedli ľudia, ktorí mi nijako nenadržiavajú, a prípadne súd.

Ako inak mám brániť svoje meno? Po vašom článku dnes niekam prídem, predstavím sa a hneď dostanem odpoveď, že „veď my vieme, kto si“.

Padali tam slová ako šikanovanie a mobbing, pričom boli nasmerované na moju osobu. Pracoval som ako dobrovoľník v rôznych združeniach aj s obeťami domáceho násilia, mobbingu či šikanovania, takže viem, čo tie termíny znamenajú.

A dnes sa ocitnem v situácii, že ktorýkoľvek zo študentov príde a obviní ma, že niekoho týram, že niekomu ubližujem, že som vinný za niekoho vyhodenie? Veď to sú vážne veci.

Vyhodenie Čusovej zo školy vám nik nepripisuje, to je vec školy.

Sú to vážne veci. Slovensko je malá krajina. Viete, ako vyzerám pred ľuďmi, ktorí ma brali ako autoritu? Neviem pritom odpovedať, prečo ma tí doktorandi obvinili, medzi nimi aj študentka, s ktorou som vždy vychádzal korektne a ktorej som nenabaľoval nič enormné.

Ešte aj pani Čusová u mňa prešla cez mnohé skúšky v bakalárskom a magisterskom stupni, bol som dokonca pri jej prijímacom konaní na doktorandské štúdium a hlasoval za ňu. Prečo by som zrazu otočil? Veď som s ňou nikdy nemal žiadny osobný spor. Nebolo to tak, že sme mali dobré vzťahy a zrazu to ruplo. Nič zvláštne sa medzi nami nestalo.

Iná vec je, že som naozaj náročný pedagóg. Aj preto ma uráža, ak niekto tvrdí, že čítam svoje prednášky. V živote som to nerobil, naopak, komunikujem, pýtam sa, žartujem so študentmi, aby to nebolo uspávanie hadov.

Ako ma môže niekto obviniť, že som na niekoho kričal, keď nikdy v škole nekričím? Som si predsa vedomý, kde sa nachádzam. Navyše, všetky kontroly skončili tým, že som nikde nepochybil.

Pri kontrolách škola kontrolovala samu seba.

Myslíte si, že keby bolo niečo v neporiadku, škola by na seba vzala takú zodpovednosť? Viete, aké sú za také pochybenia sankcie? Veď škola by mohla stratiť aj právo vyučovať.

Mohol sudca pustiť na slobodu mafiána Mella po tom, čo ho konečne po dlhom čase chytili? Mohla tutlať škandály Katolícka univerzita v Ružomberku? Nemá za sebou viaceré kauzy, o ktorých nedávno písali aj médiá, na konte aj Prešovská univerzita? Súhlasím, že každá z vašich kontrol bola legálna a dala vám za pravdu, len pripomínam, že etika a právo nie sú vždy v súlade.

Vyšetrovali ma osoby, ktoré nemajú žiadny záujem stáť na mojej strane. Ak by som v ktoromkoľvek z tých procesov pochybil, škola nemá žiadne dôvody ma chrániť a umelo ma tu držať. Jednoducho by vyvodila dôsledky.

Nedávno sa tu riešil aj kolega z inej fakulty a jeho názory na Rómov. Aká bola odpoveď vedenia školy? Podľa mňa zodpovedná.

Áno, ale mali ste tu aj prípad, kde pedagóg školy a kňaz týral manželku a kolegyňu. Z fakulty musela odísť ona, kým on bol uprataný za kňaza do Česka.

S mojím prípadom to nesúvisí.

Len vysvetľujem príčinu mojej nedôvery. A nebol to jediný problém Prešovskej univerzity. Skúste teda zhrnúť vaše záverečné stanovisko k celej kauze.

Podanie sťažnosti na mňa bolo neopodstatnené a účelové. Tvrdenia štyroch doktorandov o mojej osobe sú nepravdivé, vykonštruované a zavádzajúce. Takéto metódy z ich strany navyše považujem za neadekvátne a nebezpečné.

Ako pedagóg mám úprimný záujem o zachovanie kvality vzdelávania z hľadiska dlhodobých horizontov. Preto trvám na dodržiavaní štandardov a kritérií kladených na tretí stupeň, teda doktorandské štúdium.

Vždy som postupoval v súlade so študijným poriadkom a nijako som nepochybil ani v tomto prípade, čo vyplýva aj zo zápisnice z prešetrenia sťažnosti. Tým, že pani Čusová vo vašom článku ignoruje existujúce dôkazy, ponecháva priestor na osočovanie a znevažovanie mojej osoby. Vytvára sa tým nepravdivý obraz, že študentke, ktorá si plnila svoje povinnosti, som chcel nejako uškodiť.

Spochybnilo sa tým moje meno nielen v akademickom prostredí, ale aj v zahraničí, kde pôsobím. Celé to vnímam ako nešťastné, nepotrebné a zarážajúce konanie zo strany doktorandov. Nemusia mať radi svojho vyučujúceho, je však otázne, prečo ma nikdy so svojimi výhradami nekontaktovali. Keby čo len raz prišli s tým, že im niečo nevyhovuje, riešil by som to.

Teraz však cítim obrovskú krivdu voči sebe aj svojej manželke. Vnímam to dokonca ako spochybnenie nielen mňa, ale aj univerzity a vysokoškolského prostredia, kde plním nejaké funkcie a mám istú prestíž. Naďalej však budem so študentmi hovoriť otvorene a nebudem sa brániť žiadnej kritike. Zdôrazňujem iba, že ak má niekto problém, musí prísť za mnou, inak sa nič vyriešiť nedá.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie