Iveta Tanoczká
Bolesť si pamätá každou bunkou tela. Sociálny pracovník Milan Daniel ako malý dúfal, že deti, ktoré mu ubližovali, to raz prestane baviť. „Veril som, že raz niekto príde a všetkých tých, čo nás mlátili, poriadne zbije. Nikto nikdy neprišiel. Nikto to nezastavil,“ spomína na detstvo v detskom domove.
Keď mi opisoval modriny, zlomeniny a rany, ktoré ako dieťa následkom bitiek mával, kládla som si otázku, ako mohli učitelia, spolužiaci v škole a ich rodičia prehliadať také viditeľné známky násilia na dieťati, ktoré denne stretávali.
Pri uvažovaní nad mierou, do akej ľudia dokážu ignorovať neprávosť, mi prišla na um moja spolužiačka zo základnej školy. Roky som si na ňu nespomenula, aj keď si dodnes živo vybavujem, ako o nej chlapci denne vymýšľali nechutné pesničky.
Spievali o jej prsiach, ktoré sa im zdali malé. O jej pleti a vlasoch, ktoré považovali za škaredé. To dievča, volajme ju Silvia, niekoľkí spolužiaci šikanovali minimálne päť rokov. Každý deň. My ostatní sme sa jej nahlas zastali len párkrát. Nespomínam si, či si učitelia niekedy všimli zosmiešňovanie, ktorému bola vystavená, no ak situáciu riešili, robili to málo a zle.
V tomto texte sa dozviete viac o tom:
- kým sa stávajú ľudia, ktorí v detstve zažili šikanu;
- prečo sa podľa psychologičky Jany Ashford a psychológa Martina Milera zo šikany nedá vyrásť;
- prečo a ako si priznať bolesť, aby sa človek po šikane v detstve mohol v dospelosti posunúť vpred;
-
ktoré texty a články by vám podľa mňa v Denníku N v súvislosti s duševným zdravím nemali ujsť.
Zatiaľ čo Silvii sa moji spolužiaci posmievali, s Mirom, spolužiakom zo zadnej lavice, sa za päť rokov, čo som s ním chodila do triedy, nikto nebavil. Sedel sám, vo vyťahanej mikine a znosených nohaviciach a odo mňa ani od ostatných spolužiakov nedostal jedinú otázku či raz za rok gratuláciu k narodeninám. Jediný, s kým som ho za tie roky videla hovoriť, bol jeho brat z nižšieho ročníka. Obaja boli Rómovia a pred 20 rokmi sa každému v škole zdalo akosi normálne prehliadať ich.
S mužom
