Denník N

Vysokoškolský profesor chce zmeniť Španielsko, voliči mu veria

Pablo Iglesias. Foto - TASR/AP
Pablo Iglesias. Foto – TASR/AP

Ešte pred niekoľkými rokmi bol obyčajným vysokoškolským učiteľom. Dnes je Pablo Iglesias najznámejším španielskym politikom, ktorý po voľbách bude zrejme zostavovať vládu.

Pablo Iglesias dostal meno podľa iného slávneho politika. Iglesiasova matka bola presvedčená socialistka, ktorá svojho syna pomenovala podľa zakladateľa Socialistickej a robotníckej strany Španielska. Ani ona však vtedy nemohla tušiť, že práve jej syn bude stáť za pádom najúspešnejšej španielskej strany.

Učiteľ, ktorý počúval študentov

Netušili to ani študenti, ktorí lídra hnutia Podemos do roku 2014 stretávali na chodbách svojej univerzity. Iglesias má doktorát z politických vied a na madridskej univerzite Complutense učil okrem iného politickú geografiu. Práve v akademickom prostredí prišiel na myšlienku založiť novú stranu.

Pablo študentov počúval. Vďaka pravidelnému kontaktu s mladými ľuďmi si uvedomil, čo naozaj trápi takzvanú stratenú generáciu. Španielsko zasiahla ekonomická kríza veľmi tvrdo a najhoršie na tom boli práve ľudia do 25 rokov. Až 56 percent ľudí do 25 rokov bolo v roku 2013 nezamestnaných, celková nezamestnanosť stúpla po kríze na 27 percent.

Okrem mladých stratili prácu najmä ľudia, ktorých zamestnával stavebný sektor. Klesajúci dopyt po nových stavbách zasiahol približne 1,8 milióna ľudí.

Inšpiroval sa heslom Baracka Obamu

Krízu sa Iglesias rozhodol využiť vo svoj prospech. Inšpiroval sa heslom, ktoré Baracka Obamu posunulo do Bieleho domu (Yes, we can), a svoje hnutie pomenoval Podemos, čo v preklade znamená „môžeme“, respektíve „dokážeme“. Že názov nie je náhodný a že to myslí naozaj vážne, dokázal Iglesias už vo voľbách do Európskeho parlamentu, šéf Podemos sa stal jedným z 54 španielskych europoslancov. 

Podľa vzoru ostatných populistických strán, ktoré v Európe vznikli po ekonomickej kríze, Podemos do svojho programu prihodili aj odmietanie diktátu EÚ, vystúpenie z NATO či zavedenie spravodlivého a silného sociálneho systému. Na propagáciu týchto cieľov strana rada využíva aj u nás známe silné heslá, podľa ktorých chcú „vytvoriť nový štát“ či „vrátiť štát ľuďom“.

Na rozdiel od slovenských populistov, ktorí sa prezentujú prostredníctvom podobných programových bodov a hesiel, však v čele Podemos stojí intelektuál a akademik. Iglesias ovláda tri svetové jazyky, deväť rokov učil na univerzite a preštudoval mnoho diel o politickej teórii, ale aj praxi.

Ani to však Iglesiasovi nebráni, aby formuloval požiadavky, ktoré môžu Španielsku spôsobiť problémy. Okrem zahraničnej politiky by vláda, na ktorej čele by stálo hnutie Podemos, mohla poškodiť aj územnú celistvosť Španielska.

Chce referendum v Katalánsku

Iglesias netají, že je za to, aby sa v Katalánsku usporiadalo referendum o nezávislosti. Chce, aby hlasovanie bolo už budúci rok. Podľa neho to môže krajine priniesť pokoj na ďalších 25 rokov. Zároveň však nechce, aby sa Katalánsko oddelilo od Španielska – predpokladá, že referendum o nezávislosti by dopadlo podobne ako v Škótsku.

Práve táto požiadavka je za hranicou pre Socialistickú stranu, ktorá sa v duchu španielskej ústavy zasadzuje o nedeliteľnosť Španielska. Líder socialistov Pedro Sánchez tvrdí, že ak Iglesias túto požiadavku nezmení, žiadna koalícia s ich účasťou sa nevytvorí.

Referendum by mohlo povzbudiť separatistické tendencie aj v iných autonómnych spoločenstvách. Baskicko sa len pred niekoľkými rokmi vyrovnalo s dlhotrvajúcim problémom terorizmu, ktorý mala na svedomí ETA (v roku 2011 vyhlásila, že zastaví násilie). Hlavnou motiváciou jej činov bolo práve odtrhnutie Baskicka. Separatizmus nie je cudzí ani Galícii.

Kríza však nie je jediným dôvodom, prečo sa hnutiu Podemos tak darí. Iglesias je vnímaný ako čistý a poctivý človek, ktorý nie je spojený so žiadnymi korupčnými kauzami. Naopak, doterajšia vládna strana musela v posledných mesiacoch čeliť niekoľkým škandálom, ktoré sa pričinili o pokles podpory medzi voličmi.

Vo Valencii a v Madride, tradičných baštách ľudovcov, zatkli viacerých čelných predstaviteľov strany. Najväčším škandálom strany je takzvaná kauza Bárcenas, ktorá sa týka pokladníka PP. Luis Bárcenas spravoval fond, do ktorého prispievali firmy, čo chceli získať výhody pri prideľovaní štátnych zákaziek. Z týchto financií boli následne pravidelne vyplácaní vedúci predstavitelia strany vrátane premiéra Rajoya.

Podľa Guardianu dostávali vyššie postavení politici od 5- do 15-tisíc eur mesačne, platby pre Rajoya údajne dosahovali až 250-tisíc eur mesačne. Aj tento škandál zapríčinil pokles popularity Ľudovej strany a aj samotného Mariana Rajoya, ktorého v čele vlády nechce vidieť až 8 z 10 Španielov.

Korupčné kauzy zasiahli aj socialistov. Vysokopostavení regionálni predstavitelia strany v Andalúzii Manuel Chaves a José Antonio Griñán boli obvinení z účasti na podobnom fonde, aký fungoval v PP. Obaja funkcionári obvinenia odmietajú a fond považujú za legálny. PSOE aj napriek tomu urobilo radikálne zmeny vo vedení a Pedro Sánchez, aktuálny líder strany, by mal reprezentovať novú, čistú líniu.

Problémový Pablo

Zložitá povaha Pabla Iglesiasa sa ukázala už po decembrových voľbách. Podemos získali 12,6 percenta a stali sa treťou najsilnejšou stranou (podľa počtu mandátov). Podpora vládnej Ľudovej strany klesla z 44,6 na 28 percent a historické minimum (22 percent) zaznamenali socialisti.

Iglesias si tak pri koaličných rokovaniach mohol diktovať podmienky, práve Podemos totiž boli kľúčovým faktorom pri tvorbe vlády. Na rozdiel od Slovenska sa však nekonali expresné rokovania o vláde zloženej z totálne odlišných strán. S PP nechcel vládnuť nikto, poverenie od kráľa preto dostal Pedro Sánchez, líder PSOE.

Dvaja lídri sa však nedokázali dohodnúť. Ani šéf socialistov nevedel zmierniť nezhody medzi dvoma novými stranami – Podemos a Ciudadanos.

Podobné komplikácie pri formovaní vlády môžeme očakávať aj po nedeľňajších voľbách. Iglesias sa za posledný polrok nezmenil, no tentoraz bude mať jednu výhodu – do rokovaní pôjde ako líder druhej najsilnejšej, dokonca možno najsilnejšej strany a potenciálny premiér.

Vzdelaný politik totiž aplikoval teóriu aj v praxi a spojil sa s hnutím Izquierda Unida (Zjednotená ľavica). Získal tak voličskú základňu strany, za ktorú v decembri hlasovalo približne milión ľudí. Volebná koalícia Unidos Podemos (vo voľnom preklade Spolu to dokážeme alebo Zjednotení to dokážeme) môže nalákať aj ďalších ľavicových voličov, a to aj z tábora PSOE.

V prieskumoch už Podemos socialistov predbehli, s 26 percentami sú druhou najsilnejšou stranou. Iglesias by tak mal nárok na to, aby sa stal novým španielskym premiérom, a to len dva roky po vstupe do politiky. Jeho nomináciu si však neželá vedenie PSOE, nesúhlasili by s ním zrejme ani Ciudadanos.

Líder Podemos bude musieť pri rokovaniach zabudnúť na svoje ego a ustúpiť požiadavkám potenciálnych koaličných partnerov. Ak by sa strany nedohodli, španielska spoločnosť, ktorá nemá problém s demonštráciami a so štrajkmi, by sa mohla radikalizovať a už teraz nízka dôvera Španielov v politické strany by sa ďalej znižovala. Takému scenáru sa španielski politici budú chcieť vyhnúť.

Ale aj samotná koalícia, ktorá by si u nás zrejme vyslúžila pomenovanie „zlepenec“, môže znamenať politickú nestabilitu. Dve z troch strán majú len minimálne skúsenosti z veľkej politiky, navyše osoba Pabla Iglesiasa a program jeho strany sú zárukou toho, že v koalícii v istom bode dôjde k nezhodám.

Pablo Iglesias sa teda po voľbách môže stať ďalšou významnou postavou španielskych dejín. Netreba však zabúdať na to, že mnoho z týchto postáv sa aj napriek počiatočnej obľube obyvateľstva do histórie zapísalo veľmi neslávne.

História Španielska je plná prevratov, reštavrácií a diktatúr a ponúka dostatok príkladov toho, čo sa stane, ak vedúci predstavitelia štátu nie sú schopní krajinu efektívne riadiť.

Teraz najčítanejšie