Denník N

Medzi športovcami sa hanbil, vo filme je hviezdou

Boxoval na olympiáde, na Slovensku žije v gete. Stal sa hlavnou postavou filmu Koza, ktorý si do svojho programu vybral prestížny medzinárodný festival.

Foto - Martin Kollár
Foto – Martin Kollár

Nepôsobí dojmom boxerského šampióna ani filmovej hviezdy. Peter Baláž je hlavný hrdina filmu Koza, ktorý mal premiéru na Berlinale. Stretli sme sa hneď po jeho návrate z Nemecka. 

Čo si odnášate z festivalu Berlinale?

Pocit, akoby som vybojoval medailu, akoby som stál na stupni pre víťazov. Bol som opäť hrdý sám na seba.

Film Koza je o vašom živote. Ako ste sa vlastne spoznali s filmármi? Zaklopali u vás na dvere?

Nie, s pánom režisérom Ostrochovským sa poznáme od detstva, v podstate sme susedia zo Žiliny. Chodil k nám, pomáhal mi už v minulosti. Som rád, že mi niekto ponúkol pomocnú olympijskú ruku, aby som mohol lepšie žiť.

Filmovanie trvalo pomerne dlho, takmer štyri roky. Čo bolo pre vás najzaujímavejšie?

Že som mohol odísť z tej kolónie na chvíľu preč. Bolo to ako dovolenka a zábava. Krásnym pocitom bolo zistenie, že aj obyčajný biely človek môže mať rád Róma a chce mu pomôcť. A najviac, samozrejme, potešilo pozvanie do Nemecka na festival.

Ako ste sa vlastne dostali k boxu?

Pochádzam z boxerskej rodiny, môj otec bol úspešný pästiar, takisto aj starší brat Ivan. V trinástich rokoch som sa bol pozrieť na Ivanov zápas a veľmi sa mi páčilo, ako ho ľudia po víťazstve obdivovali. Prvý raz som uvidel, že mu ľudia podávali ruky. Začal som snívať, ako budem rovnako slávny a ľudia mi budú podávať ruky a rozprávať sa so mnou s úctou. Pochádzam z deviatich súrodencov a jediného ma vychovávala stará mama. Cítil som sa odstrčený od rodiny, myslel som si, že keď začnem boxovať, otec si ma bude aj viac všímať.

Ale Ivan ma nechcel nikdy zobrať na tréning, tak som sa rozhodol ho sledovať. Išiel do klubu a dvere ostali otvorené, tak som tiež vošiel. Tam trénovalo 15 až dvadsať statných chlapov a viedol ich tréner Juraj Turian. „Čo tu chceš, pinďo?“ spýtal sa ma tréner. Chlapi vtedy prestali trénovať, nastala chvíľa ticha a potom sa mi začali smiať. Tak som mu povedal, že chcem boxovať ako môj brat. Presvedčil som ho. Potom som trénoval neustále a bez prestávky. Bol som šťastný, že tam môžem byť.

Pamätáte si na svoj prvý zápas?

Áno, mal som vtedy štrnásť rokov a bolo to v Martine. Ako najmladší boxer som mal iba 39 kíl a nemal s kým boxovať. Nemohol som súťažiť ani v najnižšej váhovej kategórii. Tak ma dal tréner do exhibičného zápasu. Prišiel som do ringu, všetko bolo v poriadku, súperovi som dal dve – tri rany a on padol. Nevedel som, čo mám robiť, rozhodca začal odpočítavať. Tak som ešte pribehol k súperovi a kopol som ho, vžil som sa do toho. Rozhodca ma potom poslal preč z ringu a diskvalifikovali ma. Potom som prišiel za trénerom a pýtal sa, prečo ma diskvalifikovali – a ten mi ešte dal po hlave jednu „tatranku“ a vynadal mi. Ani súperov som sa nebál tak ako trénera.

A na ktorý zápas si najradšej spomínate?

Mal som sedemnásť rokov a prišli sme so žilinským klubom na šampionát do Brna. Opäť som bol najmladším účastníkom, tak mi dali striedavý štart za starší dorast aj mužov. Tam som prvý raz získal seniorský titul majstra Československa v boxe. Vtedy som sa cítil úspešný a dali mi ponuku z Dubnice nad Váhom. Ponúkli mi plat aj bývanie. Prijal som to, lebo dovtedy som nikdy nepremýšľal, že by som sa tým mohol živiť. Tam som ostal deväť rokov až do olympiády.

Bol vo vašom prípade problém, že ste mali vždy nižšiu váhu?

Nie, zo začiatku to bolo dobré. Mohol som jesť aj piť, čo som chcel, a nikdy som nepribral. Stále som sa pohyboval medzi 40 až 44 kilogramami.

Osemkrát ste si vybojovali titul majstra Slovenska, boxovali ste na troch majstrovstvách sveta, ale vrcholom kariéry bola zrejme účasť na olympiáde v Atlante v roku 1996.

Áno, prebojoval som sa na kvalifikačný turnaj v Taliansku, kde boli štyri zápasy. Prvý som mal s Poliakom, v druhom kole som získal žrebom voľný postup a v semifinále bol veľmi silný Ír. Vtedy bol tretím na vtedajších majstrovstvách sveta. Ani môj tréner mi nedával šancu, tak som všetkých prekvapil.

Olympiáda v Atlante alebo premietanie filmu o Berlinale? Čo bolo pre vás väčším zážitkom?

Áno, pre športovca je najkrajší zážitok olympiáda. Viac už nemôže dosiahnuť. Najradšej však spomínam na moment, keď sme pred odletom skladali na Bratislavskom hrade olympijský sľub. Vtedy som sa cítil medzi tými všetkými športovcami ako Cigán a hanbil som sa. Odťahoval som sa od nich, lebo som si nemyslel, že môžem byť medzi nimi ako rovný. Vtedy ma vyzvala Martina Moravcová, aby som prišiel k nim, zobrala pohár so šampanským a priniesla mi ho na prípitok. To bola moja najväčšia radosť v živote.

Prečo? Mali ste predtým skúsenosť, že vás niekto vnímal za menejcenného, lebo ste Róm?

Nie, sám som to tak cítil, neveril som si. Nikoho som tam nepoznal a od detstva som plachý.

Aké spomienky ste si priniesli z Atlanty?

Boli tam slávni ľudia, ale o Slovensku takmer nikto nevedel. Keď som bol v obchode, predavačka sa ma pýtala, z ktorej krajiny som, nech jej to ukážem na vlajke. Ale slovenskú nemali, iba československú, teda českú. A tým, že som bol aj tmavší, mýlili si to so Slovinskom. Dostal som ponuky tam ostať a profesionálne boxovať. Keby som vedel, ako dopadne profesionálny box u nás, nevrátil by som sa. Dodnes to môžem iba ľutovať, nečakal som, že ako šampión skončím na Slovensku takto. Sklamal som sám seba.

koza

Čo sa stalo?

Chvíľu som ešte boxoval v Dubnici, ale potom tam sprivatizovali fabriku a tá prestala v takej podobe podporovať boxerský klub. Prišiel som o prácu a vrátil som sa do Žiliny. Ten minulý systém nám viac pomáhal, ale keď dubnická ZŤS-ka prestala sponzorovať box, išli sme všetci domov. Rok som si zarábal chodením po zápasoch, ale z toho sa u nás nedá žiť. Odvtedy som na sociálnej podpore. Nie som vyučený, okrem boxu neviem nič robiť. Skúšal som to ako pomocník na stavbe, ale neudržal som sa tam dlho. Chcel by som skončiť pri boxe, aspoň mladých učiť a trénovať.

Takže od 26 rokov ste boli nezamestnaný a privyrábali ste si iba zápasmi. Neuvažovali ste o odchode zo Slovenska?

Áno, mal som ponuky aj do Nemecka a Francúzska, ale nečakal som, že na Slovensku zahynie box.

Žijete v rómskom gete v Žiline. Vie rómska komunita, že ste bývalý olympionik a teraz natočili o vás film?

Vedia, že boxujem, a mám s nimi dobré vzťahy. Ale nemôžem povedať, že mám medzi nimi priateľa. Vidia iba peniaze. Keď idem na zápas, chcú, aby som im potom niečo kúpil. Cítiť tam chamtivosť a závisť. Dodnes som profesionálnym boxerom, reprezentujem krajinu aj Žilinu. Mám na drese reklamu primátora, ale tri roky chodím na úrady a žiadam o presťahovanie z tej kolónie. Bývam v jednoizbovom byte, kúrim v peci drevom. S priznaným polovičným invalidným dôchodkom mám príjem 150 eur a šesťdesiat eur platím nájom.

Vo filme chodí s boxerom po turnajoch jeho manažér, ktorý je zároveň aj úžerník a berie mu väčšinu zarobených peňazí. Funguje to tak aj v skutočnosti?

Záleží na tom, akého má boxer manažéra. Pred tromi rokmi som mal jedného slovenského Maďara a on zobral zo zápasu 1200 eur a mne dal dvesto alebo tristo eur.

Zažili ste v minulosti rasizmus?

Žilina je mesto, kde Rómov nemajú radi. Mňa tam, našťastie, poznali z miestnych novín a televízie, tak som pre nich športovcom. Ale stalo sa mi, keď som chodil s káričkou zbierať železo, že si ma vyhliadla skupina holohlavých a chceli ma zbiť.

Boli teda aj pouličné bitky?

Nie, nie som agresívny typ, a keď ich bolo päť – šesť, nehral som sa na hrdinu a radšej som utiekol. Bol to nepríjemný pocit, keď po mne kričali neger. Dosť ma život bije, nepotrebujem sa ešte biť na uliciach. Občas sa stane, že sa takíto ľudia opijú alebo nafetujú a chodia do kolónie na nás kričať. V kluboch som problémy nemal, športovci držia spolu.

Mali ste už aj ohlasy na film v komunite?

Ten film ešte nemal premiéru v kinách, takže o ňom veľa ľudí nevie. Nie som v kontakte ani s rodinou, nestretávame sa spolu veľmi a každý sa stará iba sám o seba. Zatiaľ sa iba pýtali v komunite, koľko z toho mám peňazí.

Čo by ste chceli robiť?

Už dlho mám sen, že by sa v Žiline zorganizoval veľký boxerský galavečer. Chcel by som mať telocvičňu, kde by som mohol trénovať deti.

Teraz najčítanejšie