Prívrženci brexitu chcú niečo, čo tu už bolo, ale vôbec sa neosvedčilo

Autor je historik a politológ,
Historisches Kolleg, Institute for Advanced Study, Mníchov

I keď kríz, počas ktorých EÚ stála na pomyselnej „historickej“ križovatke, bolo v posledných rokoch habadej, referendum o zotrvaní Británie v dvadsať­osem-člennom zväzku predstavuje skutočne zlomový moment. Na rozdiel od vlečúcich sa ekonomických problémov Grécka a utečeneckej krízy po tomto štvrtku bude jasné, či veci pôjdu ďalej tak ako doteraz alebo sa Únia ocitne takpovediac vo vzduchoprázdne, pričom bude potrebné nanovo definovať zmysel a identitu integračných procesov. Doteraz totiž boli postavené na obraze úspešného príbehu, v ktorom prekonávanie kríz vedie jednak k prehĺbeniu integrácie do­vnútra, medzi členskými štátmi, a tiež k expanzii navonok, čiže k rozširovaniu integračného projektu o ďalšie krajiny.

Áno brexit bude znamenať popretie týchto dvoch základných východísk, paradigiem, integračných procesov, čo by v istom zmysle vrátilo ideový koncept integrácie o 60 – 70 rokov nazad v čase. Teda späť na začiatok.

Báli sa kartelu

Keď 9. mája 1950 zverejnil francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman plán na vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, bolo viac-menej jasné, že Londýn sa k nemu nepridá. V jadre šlo o to, že reálny architekt tohto návrhu, Jean Monnet, spravil všetko pre to, aby bol projekt pre Veľkú Britániu politicky neakceptovateľný. Britská zahraničná politika sa totiž koncom 40. a začiatkom 50. rokov usilovala najmä o to, aby došlo k upevneniu politických, ekonomických a vojenských pút medzi krajinami Commonwealthu a posilneniu väzieb, tzv. special relationship, medzi Britániou a Spojenými štátmi.

Tak pre labouristov Clementa Attleeho, ako aj konzervatívcov Winstona Churchilla, predstavovalo naplnenie týchto dvoch cieľov základný predpoklad pre ekonomickú rekonštrukciu a politickú integráciu západnej Európy. Z tejto perspektívy Schumanov plán, obrazne povedané, staval vývoj z nôh na hlavu a predbiehal dobu. Zároveň sa však britskí diplomati a politici obávali, že skutočným zámerom, ktorý Francúzi návrhom sledovali, bolo vytvorenie nemecko-francúzskeho kartelu, ktorý by britských producentov prakticky vytlačil z trhov v západoeurópskych krajinách.

Briti sa teda najskôr 15. mája 1950 rozhodli, že sa na rokovaniach o Schumanovom návrhu zúčastnia priamo, ale pre neústupčivý postoj Monneta ohľadom štatútu vysokého úradu (dnes Európska komisia) po dvoch týždňoch Londýn 2. júna oznámil, že sa na ďalších rokovaniach bude zúčastňovať len ako pozorovateľ.

Úplné odtrhnutie nechcú

Čo však tento špecifický historický moment vypovedá o dnešku? Domnievam sa, že pomerne veľa… Drvivá väčšina voličov, ktorí budú hlasovať za odchod Británie, si totiž neželá úplne odstrihnutie od Únie, ale akýsi permanentný pozorovateľský štatút na spôsob Nórska alebo Švajčiarska. Je síce diskutabilné, či by po dobrovoľnom odchode bolo zvyšných dvadsaťsedem štátov ochotných súhlasiť so zotrvaním Británie v spoločnom Európskom hospodárskom priestore, ale riešenie na spôsob „aj áno, aj nie“ si už Londýn, a treba dodať, že neúspešne, skúsil.

Práve fakt, že členské krajiny Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a Európskeho hospodárskeho spoločenstva prijímali mnohé opatrenia, ktoré sa ekonomicky chátrajúcej Británie bytostne dotýkali, ale nemohla ich ovplyvniť, viedol v 60. rokoch k opakovaným žiadostiam tak labouristických ako aj konzervatívnych vlád o vstup do týchto organizácií, ktoré však vrtošivý de Gaulle dva razy rázne zmietol zo stola. A až po tom, čo sa koncom apríla 1969 generál definitívne stiahol z verejného života, došlo v roku 1971 po komplikovaných rokovaniach k prvému rozšíreniu Európskych spoločenstiev (od 1. júla 1967) o Britániu, Dánsko a Írsko. Prívrženci brexitu budú teda hlasovať za niečo, čo už tu bolo, ale vôbec sa neosvedčilo…

Londýnska City by dnes bola iná

A v mene čoho? Jedným z hlavných argumentov zástancov brexitu je, že Británia na členstvo v Únii finančne dopláca, že Únia môže za infláciu cudzincov na ostrovoch a že Británii bude mimo Únie lepšie, najmä ak je v zálohe nejaký ten „special relationship“ s Washing­tonom. Lenže, doteraz neexistuje relevantná empirická štúdia z oblasti ekonomickej histórie, ktorá by jednoznačne dokazovala, že hospodársky rast Británie v 80. a 90. rokoch bol len a len výsledkom Thatcherovej drakonických reforiem, a nešlo o kombináciu viacerých faktorov, počnúc vstupom do európskych spoločenstiev a dokončením transformácie z industriálnej na informačnú ekonomiku končiac.

Nespochybniteľným faktom však je, že londýnska City by v dnešnej podobe nebola, nebyť toho, že Briti vstúpili v roku 1971 do spoločenstiev. Napokon, švajčiarski a americkí bankári sa už nechali počuť, že v prípade brexitu by boli nútení z celého radu dôvodov presťahovať svoje európske ústredia z Londýna do Dublinu…

Na druhej strane existujú štúdie, ktoré jednoznačne dokazujú, že Británia na príleve lacnej pracovnej sily z nových členských krajín profitovala. Hoci mám o tomto tvrdení isté pochybnosti a chápem, že priemerný Angličan nemá potrebu zdieľať svoju miniatúrnu izbu s ďalšími štyrmi ľuďmi, aby ušetril na nájme a postavil si niekde v Poľsku alebo na Slovensku dom, faktom je, že to bol Tony Blair a britskí politici, a nie Brusel, kto po východnom rozšírení Únie v roku 2004 umožnil neobmedzený prílev ľudí z nových členských krajín do Británie.

A rovnako som tiež nepostrehol, že by kriminalita „novo-prišelcov“ v obzvlášť zvýšenej miere prekračovala normy a už rozhodne sa nedá povedať, že by „našinci“ po Londýne pobehovali s mačetami. Áno, Británia má problém s integráciou istej časti populácie, a to najmä zo svojich niekdajších kolónií. S tým však Brusel ani Únia nemajú nič spoločné…

Špeciálny vzťah?

Pokiaľ ide o argument zástancov brexitu o nejakom „special relationship“ medzi Londýnom a Washingtonom, ako historik mám silný pocit déjà vu. Počúvajúc a čítajúc vyjadrenia amerického prezidenta Obamu, vysokopostavených diplomatov amerického ministerstva zahraničných vecí alebo demokratickej prezidentskej kandidátky Hillary Clintonovej, akoby som cestoval späť v čase a čítal z depeší, ktoré State Department posielal Foreign Office koncom 40. a začiatkom 50. rokov.

Pre Washington Británia mimo kontinentu, mimo Úniu nemá význam a zvyšok je už len mýtická projekcia, ktorej korene idú späť k Winstonovi Churchillovi, ktorý Britániu videl ako Grécko a Spojené štáty ako Rím dneška. Ako však presvedčivo dokázali viaceré historické štúdie, po roku 1945 nijaký špeciálny vzťah medzi Londýnom a Washingtonom neexistoval a ak už mali Američania pre potreby nejakej krajiny zvláštne porozumenie, šlo o Izrael, a nie o Britániu…

Predpovedať výsledok referenda – obzvlášť po tom, čo vyšinutý šovinista zavraždil proeurópsku poslankyňu za labouristov Jo Coxovú – by bolo – vzhľadom na rozdiel „za a proti“ na úrovni štatistickej odchýlky – veštením z gule. Súhlasím však s nemeckým ministrom financií Wolfgangom Schäublem, že brexit by mohol spustiť lavínu a viaceré krajiny by začali uvažovať nad vypísaním referend o zotrvaní v Únii.

Napokon je otázne, ako by prípadné referendum dopadlo v samotnom Nemecku. Podľa údajov, ktoré začiatkom júna zverejnil nemecký hospodársky denník Handelsblatt, je až 36 percent Nemcov presvedčených o tom, že krajina na členstvo v Únii dopláca. Spolu s klesajúcou mierou dôvery Nemcov v tradičné strany a so stúpajúcou mierou podpory pre nacionalistických populistov z Alternatívy pre Nemecko (AfD) ide skutočne o alarmujúci trend.

Historicky vzaté však nejde o nijaké nóvum. Keď Schuman, Monnet, Adenauer, Erhard, Spaak, de Gasperi a ďalší rokovali o vzniku Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, vo Francúzsku a v Nemecku väčšina politikov a verejná mienka takéto rokovania považovali za zradu národných záujmov. Holanďania šli do celého projektu len z dôvodu hospodárskej závislosti od Nemecka, Belgicko a Luxembursko si strážili najmä záujmy vlastných priemyselníkov a jedinou vyslovene proeurópskou krajinou bolo Taliansko. Vyššie uvedení štátnici však – aj cez veľkú mieru kompromisov a značný politický a spoločenský odpor – myšlienku nadnárodnej spolupráce a integrácie presadili. Brexitu sa obávam. Ani Angela Merkelová totiž vízie a cieľavedomosť, ktoré títo muži mali, jednoducho nemá.