Na počiatku bola kresba

Patrí k prvým formám medziľudskej komunikácie a zároveň je najzákladnejšou formou vizuálneho prejavu v rámci umenia. Úvahy o autonómnosti kresby sa však v prostredí teórie umenia líšia už od začiatku.

Na jednej strane je vnímaná ako plnohodnotné samostatné médium, ktoré si vystačí samo osebe, na druhej strane existujú názory, že je to iba akési prípravné médium (skica), ktoré slúži len na dokumentáciu či prvotný záznam idey. Bežne sa však využíva v konceptuálnej rovine, ale aj v snahe o prenesenie reality do 2D formy.

Názory na ňu sú síce odlišné, ale na rozdiel od maľby alebo sochy kresba nebola nikdy v teórii umenia označená za „mŕtvu“.

Kresba je základ a je aktívne prítomná aj v našom prostredí – známe sú akčné a časovo ohraničené gestá umelcov osemdesiatych rokov (Igor Kalný, Juraj Bartusz) či subtílne a intímne záznamy Denisy Lehockej.

Mladá umelkyňa Svetlana Fialová sa v roku 2013 stala víťazkou prestížnej britskej ceny Jerwood Drawing Prize, čo potvrdilo význam tohto média, ale aj kvalitu domácej tvorby. V tom istom roku vznikol aj Časopis X, ktorý sa ako jediný na Slovensku venuje dokumentácii a sledovaniu prejavov súčasnej kresby.

Výstava Vybrané správy rumunského umelca Dana Perjovschého v žilinskej Novej Synagóge patrí vďaka jeho úderným minimalistickým kresbám vôbec k najvýraznejším výstavným projektom minulého roka u nás. Silu tohto média, žiaľ, potvrdil aj teroristický útok na redakciu francúzskeho časopisu Charlie Hebdo.

Nuda tu nehrozí

O stave súčasnej kresby, jej hraniciach a možnostiach vypovedajú aktivity pražskej umeleckej dvojice Jiří Franta (1978) & David Böhm (1982), ktorá spolu pôsobí od roku 2006. Okrem iných úspechov si za svoju tvorbu pripísala už aj tri nominácie na Cenu Jindřicha Chalupeckého.

O dvojici Franta & Böhm sa nesú chýry, že je to nespútaný živel plný energie a nevyspytateľných činov. Človek ich nemusí poznať osobne, vycíti to už len z ich umeleckého prejavu a aktivít.

Charakterizovať ich tvorbu pojmom „kresba“ je síce oprávnené, ale ani zďaleka nie dostačujúce. Kresba je v zmysle média síce základ, ale jednotlivými krokmi posúvajú jej hranice k experimentom, pričom je prítomná procesuálnosť aj prvky akcií (vymedzených v čase a priestore).

V roku 2011 sa pri príležitosti výstavy v Prahe rozhodli priniesť z najbližšieho mora niekoľko kanistrov slanej vody, ktorou následne kreslili na steny galérie motív mora tak, ako si ho pamätali. Ich Kresba 15 z cyklu Skoro nic není úplně bola v podstate obyčajnou kresbou štetcom na plátno, s tým zvratom, že štetec bol pripevnený na obrovský žeriav. V projekte 231 teček z roku 2012 sa úplne vzdali kontroly nad výslednou kresbou. Uprostred križovatky vypustili 231 balónov naplnených héliom s pripevnenými fixkami, ktoré na mieste dopadu urobili bodku.

Dobré a ešte aj pekné

Ich vôbec prvá samostatná výstava na Slovensku – Small Town, Big Mystery, ktorá trvá do konca februára, je síce pomerne tradičným výstavným projektom, to však neuberá na autorskom kresliarskom majstrovstve a nekonečnej nápaditosti.

Gros výstavy tvoria rozmerné kresby ceruzou na papier. Papiere majú rozmery klasických formátov, ale aj formu netradičných – mnohouholníkových tvarov.

Sú tu motívy budovania, nekonečného procesu či zvláštnych konštrukcií. Narácia je prítomná, ale vďaka mnohým vrstvám môže pôsobiť nečitateľne – lepšie povedané, autori nechávajú na divákov, ktorým smerom sa vyberú.

Kresby dua Franta & Böhm sú hravé. Je to explózia vnemov a inšpirácie. Je to až takmer neuchopiteľný a nekonečný kreatívny proces, ktorému vládne kontrast čiernej a bielej, figúry, konštrukcie a konštruktivizmus či geometria vedúca k abstrakcii. Automatizmus s prirodzenými hranicami. Viem si predstaviť, ako návštevníkom pri skúmaní diel skáče pohľad z jedného miesta na druhé.

Vo vizuálnom umení sa tomuto termínu zvykne vyhýbať, ale kresby Jiřího Franty a Davida Böhma sú aj pekné – vizuálne a esteticky príťažlivé. Príbehy, ktoré sa dejú niekde či nikde, stratené v bielom priestore, dopĺňajú nenápadné hlinené sošky, ktoré si úplne prirodzene nažívajú v malom mestečku – v priestore galérie. Kúsky hliny po zemi, kresby po stenách či na podlahe sú zasa pozostatkami z odviazaných vernisážových performancií.

Priestor galérie môže síce pôsobiť zbytočne preplneným dojmom, no aj napriek tomu odporúčam nezmeškať tú najlepšiu českú kresbu súčasnosti v Bratislave.