Denník N

Šéfka Mensa Slovensko: Mnohí z našich členov sú nezamestnaní

Hana Dojčanová. Foto N - Vladimír Šimíček
Hana Dojčanová. Foto N – Vladimír Šimíček

Znižujú vaše IQ seriály ako Búrlivé víno či ZOO? Aj na to odpovedá Hana Dojčanová.

HANA DOJČANOVÁ sa narodila v roku 1962 v Košiciach, vyrastala v bratislavskom Starom Meste. Vyštudovala žurnalistiku a marketingovú komunikáciu na Univerzite Komenského v Bratislave a na National Journalism Center vo Washingtone. Pracovala ako redaktorka a moderátorka v Slovenskom rozhlase, Slovenskej televízii a v rádiu Slobodná Európa, neskôr odišla do reklamnej agentúry, dnes podniká v oblasti výživy. Od roku 2013 je predsedníčkou organizácie Mensa Slovensko. Je vydatá, má dve deti, medzi jej koníčky patrí lyžovanie, golf a kultúra.

Nepoznám výšku svojho IQ. To vaše je, logicky, nad 130, dosahujú ho len dve percentá ľudí. Mám sa v tejto debate cítiť menejcenný?

Určite nie, lebo IQ je len jedna súčasť osobnosti a ani zďaleka neznamená to, čo si mnohí myslia. Jednotlivcom s vysokým IQ neraz chýbajú iné kvality, napríklad ľudské či vzdelanostné.

Partnerov na debaty si teda nevyberám podľa nameraných čísel. Koniec koncov, výšku svojho IQ nepozná väčšina ľudí. A aj keby ho poznala, nemusela by sa hanbiť, veď priemer populácie sa pohybuje od 90 do 110.

IQ teda nie je dobré ani zlé. Aj vysoko inteligentný človek dokonca môže šíriť hlúpe konšpirácie a veriť im. Poznám takých viac.

Na odľahčenie – nezisťovali ste si pred svadbou IQ svojho manžela?

Nie, veď ľudia sa bežne spoznávajú a sú si sympatickí bez ohľadu na tieto čísla. To, s kým si budete rozumieť, vycítite, nepotrebujete na to merania. Manžel je tiež člen Mensy, zoznámili sme sa však pred 28 rokmi, keď sme v nej neboli.

Dokážu si ľudia s mimoriadne vysokým IQ ľudsky rozumieť s priemerom až podpriemerom? Napríklad v práci?

Samozrejme. Prečo by si manažér nemohol v práci rozumieť trebárs s upratovačkou so základným vzdelaním? Tým nechcem dehonestovať jej profesiu, pretože upratovačka pokojne môže mať vyššie IQ ako ostatní vo firme. Čudovali by ste sa, koľko spoločných tém dokážu takí ľudia nájsť a vzájomne sa nimi obohacovať.

Hovorí sa, že v partnerských vzťahoch sa bežne priťahujú protipóly. Platí to aj pri IQ?

Nepochybne také páry existujú. Už aj preto, že mnoho mužov si potrpí na to, aby si našli manželku, ktorá ho má nižšie, len preto, lebo sa boja, že by ich prevyšovala. Takí, čo túžia po tom, aby mali domácu „puťku“, si ženy isto nevyberajú len podľa vzhľadu. Starý patriarchálny model sa predsa dodnes nevytratil.

Nerobia to aj ženy?

Nepoznám žiadne, ktoré by chceli mať hlúpeho muža. Všimnite si, aký problém nájsť stabilných partnerov mávajú mimoriadne inteligentné ženy. Muži akoby sa ich báli, zrejme to súvisí s ich egom. Potrpia si na to, že oni musia byť v rodine tí inteligentnejší.

Potrebuje človek vôbec poznať výšku svojho IQ?

Nepotrebuje, u mnohých je to však moderné a tento trend už je bežný aj v školách. Ja som chodila do výberovej základnej a strednej školy a tam nám IQ merali. Presné čísla výsledkov sme sa však nedozvedeli, lebo vtedy šlo len o experiment.

Niekedy môže poznanie výšky svojho IQ pomôcť menej sebavedomým ľuďom, ktorí o sebe pochybujú, prípadne im niečo chýba. Ak však má niekto jasno v tom, čo chce robiť, a robí, čo ho baví, pričom mu nič nechýba, žiadne meranie nepotrebuje.

Aká je teda motivácia ľudí, ktorí k vám chodia na testy?

Najčastejšie chodia tí, čo sú na svoje IQ iba zvedaví, prípadne hľadajú ľudí, s ktorými by si rozumeli. Vysoko inteligentní síce mnohé veci skôr pochopia, ale v praktickom živote im je to neraz na ťarchu a trpia.

Dôvod?

Napríklad chcú niečo presadiť, ale ostatní ich stále nechápu, nerozumejú im. Práve z tohto dôvodu potom v Mense hľadajú takých ako oni.

Je výška IQ daná geneticky, alebo si ho môžeme počas života zvyšovať?

Základ je určite daný geneticky. To znamená, že každý dostal do vienka nejaký potenciál. Ten však má svoju hranicu a za ňu sa nedostanete ani tréningom, lebo trénovať môžete len zručnosť. Zvyšok je však na samotnom jednotlivcovi, teda ako ten potenciál rozvíja a využíva.

Istý srbský neurológ vypracoval teóriu, že deti treba stimulovať už od narodenia, inak sa ich schopnosti nerozvinú v plnej miere. A stimuláciou sa rozvíja aj ľudská inteligencia. Ak by dieťa do troch rokov nerobilo nič iné, len ležalo v postieľke a pozeralo sa do steny, logicky sa mu synapsie nebudú rozvíjať ako ostatným.

Ak s niekým trávite dlhý čas, dokážete odhadnúť jeho IQ, alebo je to čisto vec merania?

Myslím si, že takú schopnosť mám. Zrejme by som netrafila presné čísla, nepochybne by som však vyššie alebo nižšie IQ vycítila. To však vôbec netreba riešiť, lebo veľa vecí v živote je skôr o emocionálnej inteligencii. EQ je totiž akýmsi mostíkom pre IQ, aby ste ho vôbec vedeli využiť.

Necítia ľudia s vysokým IQ istú nadradenosť nad ostatnými?

Ak by ju cítili, tak by z môjho pohľadu neboli múdri. Rozlišujem totiž medzi inteligenciou a cnosťou zvanou múdrosť. Tieto pojmy sa celkom neprekrývajú. Inteligencia je určitá schopnosť, múdrosť však musí byť nadobudnutá, získava sa vekom a skúsenosťami.

Nie nadarmo si naši predkovia vážili starých ľudí. Bola za tým práve ich životná skúsenosť a múdrosť. Také veci sa nedajú naučiť, človek k nim musí dospieť. A múdri ľudia nemôžu byť zlí.

Zneužívame svoju inteligenciu?

Samozrejme, veď inteligentní môžu byť aj psychopati, teroristi či diktátori. Najhoršia je vždy kombinácia inteligentného a zlého človeka. Príkladov z histórie je veľa. Medzi IQ a svedomím nie je žiadny vzťah. Naopak, inteligentný človek môže byť oveľa lepší intrigán ako jednoduchší človek.

V akej miere vyššia inteligencia garantuje spokojnosť v živote?

V žiadnej, je to rovnaké ako s každým talentom. Ak sa niekto nerozvíja, nepracuje na sebe, vysoké IQ mu je nanič, lebo ho nevie využiť. Môžete mať IQ 160 a napriek tomu prežiť neúspešný život. Čudovali by ste sa, koľkí členovia Mensy sú nezamestnaní.

Klesá IQ vekom?

Áno, súvisí to však s fyziologickými procesmi. Keď príde demencia, zmeny na mozgu, Alzheimer a podobne, logicky klesá aj inteligencia. Ak sa však udržiavate, lebo aj mozog treba cvičiť, a ste v dobrom zdravotnom stave, IQ si udržíte do veľmi vysokého veku.

Vek sa, logicky, zohľadňuje aj pri testoch v Mense. Ak budete mať v rovnakom teste identické výsledky v päťdesiatke aj deväťdesiatke, znamená to, že v deväťdesiatke vám namerajú vyššie číslo.

Doživotná čestná prezidentka Mensa Slovensko Anna Sýkorová mi pred rokmi povedala, že s inteligenciou sa viažu aj problémy. „Nie nadarmo sa hovorí, že ostrie noža medzi géniom a blbcom je úzke. Mnohí vysoko inteligentní ľudia majú problém s komunikáciou. Nie preto, že by si vzájomne nerozumeli, ale pridružujú sa tam iné veci. Mnohí z nich sú čudáci.“

To je tak trochu klišé. Ľudia si neraz predstavujú, že vysoko inteligentní ľudia vyzerajú ako strapatý Einstein, ktorý je zatvorený v miestnosti a stále báda. Mnohí pritom majú vysoko rozvinutú aj sociálnu inteligenciu a vedia komunikovať s každým. To je však menej vypuklé, a tak si to okolie často vôbec nevšimne.

V Mense sú teda rôzni ľudia – tí, čo vedia komunikovať, ale aj  tí, ktorým to nejde. Niektorí majú všestranné záujmy, iní sa zameriavajú na jedinú vec. Nič z toho nie je chybou.

Nepochopenie okolím však môže viesť k frustrácii, nie?

Jasné, to sa stáva dosť často. A je to aj jeden z dôvodov, pre ktoré ľudia do Mensy vstupujú. Jednoducho si hľadajú rovnocenných.

Stretávate sa vy osobne s tým, že vám ľudia nerozumejú?

Áno, v minulosti sa mi stávalo, že som niečo povedala a bola som presvedčená, že to je zrozumiteľné. Potom som bola prekvapená, že mi niekto nerozumie. Človek však časom príde na to, že s rôznymi ľuďmi treba komunikovať rôzne.

Aký pocit máte z IQ našich politikov?

Niektorí sú aj členovia Mensy, napríklad Robert Kaliňák už od svojich sedemnástich rokov, ombudsmanom v Mense je zase Miroslav Kadúc, členom bol aj Eugen Jurzyca.

V princípe je však rozvrstvenie IQ v politike podobné celej populácii, čiže sú tam ľudia s vysokou aj podpriemernou inteligenciou.

K politike sa vyjadrovať nechcem, sme apolitická organizácia, hoci medzi členmi nájdete predstaviteľov rôznych politických názorov s protichodnými programami. Každý však môže hovoriť len za seba. Platí, že keby politici viac používali zdravý rozum a nadhľad, svet by bol krajší.

Hana Dojčanová. Foto N - Vladimír Šimíček
Hana Dojčanová. Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo je dnes slovo inteligent nadávkou?

Neviem, kedy to vzniklo, mne osobne sa zdá, že ide o pozostatok boľševizmu. Vládla tu robotnícka trieda, ktorej bola inteligencia na ťarchu, a tak ju zámerne urážala a zosmiešňovala.

Niektorí ľudia majú IQ nad 170. Ako medzi nami prežijú?

Normálne, napríklad aj v našej rodine máme členov s IQ nad 160. Ľudí s IQ nad 170 poznám aj v Mense, to číslo by som však nepreceňovala, lebo veľa záleží na rozpoložení, v akom boli počas testu. Tam už nerozoznáte, či má niekto IQ 135 alebo 170.

Prečo ste sa vôbec začali zaoberať výškou svojho IQ?

Lebo na vysokej škole som mala rada predmet logika, dokonca som v nej bola najlepšia. Profesor ma však nechtiac stále urážal slovami, že mám neženskú logiku. V skutočnosti ma chcel pochváliť, len to nevedel inak.

O Mense som počula už za socializmu, akurát vtedy som si myslela, že sa v nej združujú len najväčší géniovia sveta. Pre nás to bolo čosi nepredstaviteľné. Keď to sem dorazilo po revolúcii v roku 1989, bolo otázkou času, kedy sa nechám otestovať.

Bola som však pracovne vyťažená, dokonca som žila v zahraničí, a tak som sa k tomu dostala až v roku 2007. Motivoval ma náhodný inzerát v novinách, ktorý ohlasoval najbližšie testovanie. Keď mi prišli výsledky, hneď som sa aktívne zapojila do činnosti.

Vtedy mala Mensa klesajúci počet členov, hádam okolo 150. Zlepšilo sa to?

Áno, odvtedy sa ich počet strojnásobil, máme ich okolo 500.

Nevyhýbajú sa mnohí testom len preto, že sa boja zlyhania?

Nepochybne. Stretávame sa aj s tým, že niekto je v živote úspešný, nič mu nechýba, aj by medzi nás prišiel, ale bojí sa, že bude mať zlé výsledky. Jednoducho má strach z prípadnej frustrácie.

Lenže čo je neúspech? Čo ak niekto dosiahne „iba“ číslo 129? Na vstup do Mensy to síce nestačí, stále je to však vysoký nadpriemer. Väčšina ľudí k nám však aj tak nepríde preto, lebo jej na tom nezáleží, nepovažuje to za podstatné.

Môže spoločenské zriadenie, v akom ľudia žijú, potláčať ich inteligenciu?

Jasné, veď to robí hádam každé zriadenie. Čím sú ľudia hlúpejší, tým lepšie a ľahšie sa s nimi manipuluje. Socializmus sa snažil potláčať inteligenciu vedome a plošne, aby nik nevyčnieval, kapitalizmus má aspoň tú výhodu, že si v ňom môžete vyberať.

Čo tým myslíte?

Pozrite sa, koľkí nadávajú na USA, že tam žijú len hlupáci a nevzdelanci, že produkujú len otrasné a primitívne filmy. Zabúdajú však, že každý si môže vybrať, lebo v USA je k dispozícii aj vysoká kultúra, kvalitné filmy a skvelí intelektuáli.

Tak je to aj u nás – niekto stále narieka, ako nás ohlupujú televízie svojím primitívnym programom. Uniká im, že každý má k dispozícii ovládač a môže si vybrať vlastný program na úrovni.

Môžu vôbec seriály typu Búrlivé víno či ZOO ohlupovať ľudí a znižovať ich inteligenciu, alebo je to len otrepaná floskula?

Nemyslím si, že podobné seriály priamo ohlupujú, ľudí skôr otupujú. A otupený môže byť aj inteligentný človek. Každý občas potrebuje aj jednoduchšiu zábavu, ide však o mieru.

Nemyslím si ani, že ak sa niekomu páči Senzus, prípadne tancuje na svadbe na pesničku Jede jede mašinka, tak musí byť automaticky hlupák.

Inteligencia nikdy nie je zárukou dobrého vkusu, veľa vecí v našich životoch súvisí aj s kultúrnym a iným vzdelaním. Nikde predsa nie je napísané, že vysoko inteligentní počúvajú len klasiku a džez.

Existuje názor, že niektoré kultúry ľudí sú menej inteligentné, menejcenné.

Nie. Nemôžeme predsa rovnakými testami porovnávať nás a trebárs domorodcov, ktorí nikdy nevyšli z džungle. Ich IQ sa len prejavuje inak, napríklad v obrovskej schopnosti prežiť napriek podmienkam. My môžeme mať IQ aj 160, ale obávam sa, že by sme v ich podmienkach neprežili.

Často počúvame o intelektuálnych elitách. Kto to vlastne je? A prečo by to mali byť iba umelci, vedci, spisovatelia a im podobní, keď viac zdravého rozumu neraz prejavia tí, ktorých tak nevnímame?

Za intelektuálov v našej spoločnosti oficiálne považujeme tých, čo majú určité vzdelanie. Aj preto sa u nich predpokladá istý rozhľad. Podľa rôznych teórií by teda mali disponovať schopnosťou rozoznať dobré od zlého a určovať smer.

Vzdelanie ani množstvo titulov na vizitkách však nie je garanciou múdrosti, nehovoriac o tom, že niektorí sú vzdelaní za hranicou svojho intelektu.

Áno, niekedy považujeme za intelektuálne elity aj tých, čo medzi ne nepatria. Niekto môže byť skvelý vedec či biológ, vynájsť liek proti rakovine, ale to ostatné vrátane prehľadu o svete a nadhľadu mu bude chýbať.

Skutočných elít je teda veľmi málo, lenže kto je ten, čo to môže objektívne posúdiť? Zase asi len intelektuálne elity.

K tomu smerujem – či debata o intelektuálnych elitách a spoliehanie sa na ne, že otočia spoločnosť správnym smerom, nie je slepá ulička práve preto, že sú samozvané.

Rozhodne si nemyslím, že dobrý herec či spisovateľ je vždy aj intelektuálnou elitou. Nie sú ňou ani tí, ktorých naša spoločnosť považuje za celebrity. Na druhej strane elity sú potrebné a nejaké určite existujú aj u nás. Akurát nesmieme paušalizovať podľa profesií, lebo vysoko inteligentného môžete stretnúť aj v dedinskej krčme.

Mensa vznikla v roku 1946, základným poslaním mala byť snaha využiť inteligenciu v prospech ľudstva. Myslíte, že sa to podarilo? Lebo ja ten pocit nemám.

Napríklad americká Mensa bola poradným orgánom OSN, ale nefungovalo to. Politici nikde na svete totiž netúžia po tom, aby im do vecí videli a hovorili inteligentní ľudia. Majú iné záujmy.

My na Slovensku sa snažíme robiť aspoň vzdelávacie akcie, každé dva týždne máme prednášky a workshopy na rôzne témy. Naše stretnutia teda nie sú len o hraní logických hier a lúštení krížoviek, ako si to mnohí predstavujú.

Čo vás štve na našej spoločnosti?

Viac vecí, ale najmä to, že nevieme adekvátne pracovať s nadanými deťmi a že za vysoko inteligentných spoločnosť stále považuje najmä technicky a prírodovedne vzdelaných.

Áno, aj v Mense máme veľa odborníkov na informačné technológie, pribúdajú však aj filozoficky vzdelaní. A tí majú často väčší nadhľad, lebo technicky vzdelaní bývajú jednostranne zameraní.

Možno ten postoj spoločnosti súvisí s tým, že filozofiu si ľudia spájajú s debatovaním bez akejkoľvek zodpovednosti.

Filozoficky vzdelaný človek predsa nemusí robiť iba filozofa. Už to slovo pritom znamená lásku k múdrosti. Akoby sa však stále podceňovalo premýšľanie a ľudské fungovanie. Lenže veľmi dôležité sú aj tieto rozmery nášho bytia.

Na čo by sme pri IQ nikdy nemali zabúdať?

Stačí, ak ho nebudeme preceňovať, lebo nijako nesúvisí s tým, či sme, alebo nie sme dobrými ľuďmi. Je však dobré vedieť ho využiť v prospech všetkých. A o to sa v slovenskej Mense snažíme.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie