Denník N

Silvester Lavrík: Kým si nepriznáme omyly, budeme stále hysterickí a v kŕči

Silvester Lavrík (1964) je dramatik, režisér a spisovateľ. Pracoval ako učiteľ, kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre, bol tiež umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne či riaditeľom Rádia Devín. Napísal viac ako tridsať divadelných hier. Po knihách Allegro barbaro, Zlodeji, Perokresba, Villa Lola, Hry, Zu a Naivné modlitby mu nedávno vyšiel román Nedeľné šachy s Tisom. Foto N – Tomáš Benedikovič
Silvester Lavrík (1964) je dramatik, režisér a spisovateľ. Pracoval ako učiteľ, kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre, bol tiež umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne či riaditeľom Rádia Devín. Napísal viac ako tridsať divadelných hier. Po knihách Allegro barbaro, Zlodeji, Perokresba, Villa Lola, Hry, Zu a Naivné modlitby mu nedávno vyšiel román Nedeľné šachy s Tisom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tiso hovoril, že sa v ťažkých chvíľach treba prikrčiť, učupiť, počkať, kým veľké dejiny prehrmia ponad nás, a potom sa pridať k víťazom. Podľa spisovateľa Silvestra Lavríka tak mnohí uvažujú dodnes.

Obyvatelia Bánoviec nad Bebravou sa podobne ako obyvatelia iných slovenských miest nezachovali k Židom počas vojny dobre. Spisovateľ SILVESTER LAVRÍK tvrdí, že ich v knihe Nedeľné šachy s Tisom nechce súdiť, ale chce, aby sme si priznali, že aj toto je časť našej histórie.

Pred niekoľkými týždňami vám vyšiel román Nedeľné šachy s Tisom. Odohráva sa prevažne v Bánovciach nad Bebravou, kam sa Tiso v tridsiatych a štyridsiatych rokoch vracal na víkend z Prahy a Bratislavy, kde robil politiku. Ako ste sa k tejto téme dostali? 

V druhej polovici osemdesiatych rokov som pribudol do Bánoviec a s prekvapením som zistil, že to, že Jozef Tiso tam bol dlhé roky farárom, respektíve dekanom, sa na atmosfére mesta podpísalo zaujímavým spôsobom. Veľa sa o ňom nehovorilo, ale za tým mlčaním bolo cítiť čosi ako – veď my vieme svoje. Pôsobil som tam v deväťdesiatych rokoch, bolo to obdobie, keď sa v meste Tisovi opakovane vešali a zvešiavali pamätné tabule, a keď som sa tam neskôr vracal, začali sa mi vynárať spomienky, asociácie. Rozprávanie Bánovčanov bolo plné zaujímavých podrobností, často z neho presvitala nostalgia za tými časmi, ale aj prekvapivo jasnozrivé postrehy a pomenovania problémov doby. Keď sa mi toto všetko pred dvoma-tromi rokmi začalo spájať s radikalizáciou nálad v časti spoločnosti, s rozpačitou reakciou parlamentných i neparlamentných politikov na vystrkovanie rožkov rôznych netolerantných zoskupení zaštiťujúcich sa tým, že oni sú tí praví Slováci, rozhodol som sa, že treba urobiť aj niečo viac než len to, že nad tým ostanem zhrozene stáť.

Rozprávačkou je dievča, neskôr mladá žena s psychickou poruchou. Prečo práve ona? 

Anička Žitňanská bola asi autistka a podľa rozprávania pamätníkov sa jej približne v pätnástom roku života niečo vážne stalo. V pamäti Bánoviec dodnes figuruje ako obecný blázon. Žila tam až do sedemdesiatych rokov, kým ju na základe úradného rozhodnutia nedali do ústavu, a mnohí si na ňu ešte dobre pamätajú. Zachovali sa legendy o tom, ako výstredne sa obliekala, o jej zúrivosti, o tom, ako všetkým nadávala do „hoferov“. Faktov z jej života sa nezachovalo veľa, inšpirácia jej osobným príbehom mi však umožnila pracovať s autentickým historickým materiálom tak, že napríklad postava Jozefa Tisa v knihe neprerečie inak než vlastnými slovami. Hľadal a našiel som ich v jeho kázňach, prejavoch a článkoch. Dôvodov, prečo je rozprávačkou ona, je viac – jej nepoučiteľnosť, prostorekosť a bezprostrednosť, aj jej vnímanie rozporov medzi slovami a skutkami ľudí, na ktorých mienke jej záležalo. Jej krehkosť a zraniteľnosť sa mi stala dobrou projekčnou plochou pre necitlivosť spoločnosti voči tým najzraniteľnejším.

Aké je to, vcítiť sa do tínedžerky pred trištvrte storočím?

To univerzálne humanistické je spoločné mužom a ženám rovnako. Pokiaľ ide o farbu, vôňu a osobitosť akejkoľvek postavy, žijem z toho, že sa pozerám a snažím sa vidieť, počúvam a usilujem sa počuť. Okrem toho mám tú výsadu, že roky pracujem s mladými ľuďmi, a autorský princíp kolektívnej tvorby či asociatívneho písania mi dovoľuje nahliadnuť do inventára ich starostí. Keď sa v otázkach lásky, neúspechov, odmietnutí a životných sklamaní veľa nezmenilo za tisíce rokov, za tých osemdesiat rokov sa nemalo čo zmeniť.

Čo je v knihe realita a čo fikcia či autorská licencia? 

Historické fakty, kľúčové udalosti či zlomové prejavy poslanca a prezidenta Tisa sú reálne. Mnohé z nich sú dokreslené citátmi z dobovej tlače. Príbeh je inšpirovaný ľuďmi, ktorí žili v Bánovciach a ktorí v kľúčových momentoch pravdepodobne reagovali tak ako postavy v knihe, pretože tak sa to uchovalo v tamojšej kolektívnej pamäti. U niektorých som jemne pozmenil mená, lebo naozaj nemám ambíciu súdiť a usvedčovať konkrétnych ľudí z takých či onakých skutkov.

Myslíte si, že sa tam ešte niekedy budete môcť vrátiť? 

Aj dnes som odtiaľ prišiel. Mimochodom, je to v Bánovciach najpredávanejšia kniha, čo znamená, že sa jej doteraz predalo niekoľko desiatok kusov. Nechcem to zakríknuť, ale od Bánovčanov mám zatiaľ len priaznivé odozvy. Ale čakám aj príkre a paušálne odmietnutie od tých, ktorí si knihu nebudú chcieť prečítať, ale to je všade na svete tak.

V knihe píšete o Anninom otcovi, ktorý mal blízko k Dubčekovcom z blízkeho Uhrovca a odišiel do Ameriky. Bolo to tak aj v skutočnosti?

O ňom je známe práve to, že zmizol do Ameriky a bol ľavičiar. Historické fakty odkazujú na to, že bol v spojení s Alexandrovým otcom Štefanom Dubčekom. Bánovce a Uhrovec majú dobre spracovanú históriu, dozvedáme sa z nej napríklad aj to, že Tiso sobášil Janka Jesenského a ten si zobral za ženu dcéru Júliusa Bottu, pansláva a historika, ktorý na začiatku minulého storočia oživoval polozabudnutú pamiatku Ľudovíta Štúra. Je tam veľa jemných a skrytých prepojení, plných historických paradoxov, bolo vzrušujúce nachádzať ich.

Svojou knihou vlastne vykladáte históriu – mnohé historické udalosti poznáme skôr z beletrie a filmov než z odbornej literatúry. Ako citlivo k tomu pristupujete? 

To musia posúdiť iní, ale cítim zodpovednosť za napísané a vždy sa pýtam, o čom to má vypovedať, čomu to má slúžiť, čo to má hovoriť o mojom postoji. Jozef Tiso bol vojnový zločinec a nesie plnú zodpovednosť za životy a smrť občanov štátu, ktorým bol prezidentom. Nehľadám vinníka, nesúdim, chcem poukázať na to, že kým si nepriznáme zaváhania, slabosti, omyly, kým si nepriznáme i to, že sme dedičmi aj tohto úseku našej minulosti, tak sa od neho neoslobodíme a budeme stále hysterickí a v kŕči vždy, keď niekto čo i len krivo pozrie na našu vlajku a nebude dostatočne vzpriamene stáť, keď zahrajú hymnu.

Prečo sa to doteraz nepodarilo?

Etnicky sme pomerne usadené spoločenstvo, ale politicky i kultúrne sme mladý národ. Naše moderné dejiny začal projektovať Štúr, z prachu krachu národného obrodenia ich vzkriesili Štefánik a Rázus. Naše národnouvedomovacie ambície boli dlho len príveskom nejakej vyššej dobovej idey – raz v mene Uhorska, potom proti nemu, v mene Československa, aby opäť mohli byť proti nemu, potom v mene národného socializmu dláždili cestu totalitarizmu a boľševizmu. Takže mantinelizmus a oportunizmus majú vo svojej DNA. Je len málo osobností a počinov v našich dejinách, ktoré jedno aj druhé dokázali prekonať.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

To znie ako výhovorka. 

Hej, ale je to zároveň aj fakt. Jednoducho ako spoločenstvo spoločensky determinovaných jednotlivcov nemáme dosť zdravého sebavedomia a sebaúcty. Pozrime si naše sviatočné a pamätné dni – ak nie sú dedičstvom kresťanských sviatkov, nemajú ani obsah, ani kultivovanú podobu. Trávime ich v nákupných centrách alebo hrdlačením na záhumienkoch. Tisove slová, že sa v ťažkých chvíľach treba prikrčiť, učupiť, počkať, kým veľké dejiny prehrmia ponad nás, a potom sa pridať k víťazom, nesvedčia o tom, že by náš historicky prvý prezident bol nejaký iný, výnimočný Slovák. Takto mnohí uvažovali a uvažujú dodnes. Celková nezrelosť spoločenstva spôsobuje, že len neradi vedieme debatu o sebe samých, a keď ju vedieme, nevedieme ju polemicky, ale konfrontačne.

Je to len nezrelosťou?

Svoj román som zamýšľal ako príspevok do debaty, ktorá sa pýta: prečo sa u nás tak darí ľudskej malosti? Je to v nás zakódované? Geneticky? Kultúrne? Myslím si, že za to môže aj zbabelosť ponovembrových politických elít, ktoré sa k týmto témam vyjadrujú ľahkovážne, veľkohubo, alebo sa k nim nevyjadrujú vôbec. Vzdelávanie, kultúra a umenie pre nich neexistujú, ak ich nemôžu použiť propagandisticky. A majú radšej veľké a okázalé gestá než drobnú a poctivú robotu. Keď som si prečítal, že Béla Bugár a Anton Danko išli spolu na audienciu k pápežovi, musel som sa nahlas smiať. Doma im kypí z každého hrnca a oni idú farizejsky demonštrovať do Vatikánu jednotu a zmierenie ako nejaký Pat a Mat slovensko-maďarského vyrovnania. Takýmto vulgárnym chápaním politiky pripravujú pôdu pre tých, ktorí napríklad radi delia ľudí na zlých a dobrých, hodných a nehodných. A tým, že naši vrcholní politici bez hanby klamú, kradnú a šíria xenofóbne nálady, dláždia cestu falošným mesiášom a pravým extrémistom. Neviem, či sa z takéhoto primitivizmu politických lídrov dá vyrásť za jednu, za dve generácie, ale som presvedčený, že len neústupčivá snaha o kultivovanie verejnej debaty, kultivovanie občianskeho povedomia, neustále pripomínanie princípov humanizmu sú cestou k tomu, ako temnú stránku ľudskej povahy udržať na uzde.

Kniha je plná Tisových citátov. Bol v jeho zmýšľaní nejaký vývoj? Napríklad čo sa týka antisemitizmu? 

Ak sa dá zintenzívňovanie postoja považovať za vývoj, tak áno. Tiso mal ako absolvent viedenského Pázmánea našliapnuté na slušnú kariéru v katolíckej cirkvi. Učil v kňazskom seminári v Nitre, lenže už začiatkom dvadsiatych rokov sa práve v Bánovciach, medzi svojimi bývalými farníkmi, nechal strhnúť k vášnivému verejnému protižidovskému vystúpeniu. Poslali ho teda farárovať naspäť do Bánoviec. Od toho momentu nevynechal príležitosť rypnúť si do Židov. Z Bánoviec vykročil aj na politickú dráhu, bol poslancom za toto mesto v československom parlamente. Pokiaľ ide o protižidovskosť počas jeho prezidentovania, z ktorej by ho mnohí v súvislosti s udelenými výnimkami radi vyvinili, chlácholenie sa tým, že on žiadne deportácie nepodpísal, je len sebaklam odvodený od neznalosti fungovania vtedajších mechanizmov moci. Už po Žilinskej dohode, počas trvania autonómie Slovenskej krajiny, a teda pred vznikom „slovákštátu“, podpísal rozhodnutie o deportáciách Židov na maďarské územie, pričom žiadny z nich nesmel mať so sebou viac než 50 kg batožiny.

V knihe máte aj poďakovanie archívom. Čo zaujímavé ste v nich zistili?

Napríklad ma fascinovalo zistene, že v evanjelickom Uhrovci, ktorý je len šesť kilometrov od Bánoviec, sa už od vzniku Komunistickej strany Československa až do zákazu strany v tridsiatom ôsmom presadili komunisti do tej miery, že celý tento čas ovládali miestne zastupiteľstvo a mali aj svojho starostu. V katolíckych Bánovciach boli v mestskom zastupiteľstve Židia aj evanjelici, ale žiadny komunista. Zrazu sa človeku vyjasnia mnohé veci. Napríklad aj to, ako sa dodnes vnímajú títo dvaja historickí rivali, pretože Uhrovec bol mestečkom ešte skôr ako Bánovce. Sú to detaily, ale plasticky dotvárajú obraz doby. Napríklad v čase, keď už v Španielsku naplno zúrila občianska vojna, v Trenčianskych Tepliciach sa otváralo kúpalisko Zelená žaba a bola z toho udalosť sezóny, ktorá udalosti pod Pyrenejami úplne zatienila; doktor Čapek pritom vtedy odovzdával svoju lekársku prax sudetskému Nemcovi. Znova a znova sa presviedčam o tom, že príbeh Slovenska nemôžeme zredukovať na slovenskú otázku a oddeliť ju od okolitého sveta – ani kultúrne, ani etnicky, ani hodnotovo. Je to tak aj dnes, a kým to nebudeme rešpektovať, stále si budeme vyrábať nové a nové problémy.

Dôležitou súčasťou knihy sú aj dobové fotografie. Niektoré vyzerajú autenticky. Ako ste ich vyberali? 

Sú to dobové zábery a všetky sú ponachádzané v archívoch alebo v súkromných zbierkach. Niektoré z bánovských fotografií som zozbieral ja, iné mám od zberateľa Martina Králika, významnú vrstvu tvoria fotografie Slovenskej tlačovej kancelárie, ktoré sú dnes v Slovenskom národnom archíve. Za to musím poďakovať Bohunke Koklesovej, ktorá ma tam nasmerovala. Fotografie pribudli k príbehu až potom, keď bol napísaný, a podporili v ňom situácie, pri ktorých by si čitateľ mohol klásť otázku, či sa to naozaj stalo alebo je to výmysel. Asi sa to stalo, keďže to niekto odfotil. Ale komentár k fotografii som si dovolil napísať ja. Vyslovene peknú knihu z rukopisu urobil skvelý grafik Martin Janoško a historické mapy dnes už neexistujúcich Bánoviec aj fotografie spracovala Daniela Muranová.

Koľko bolo v Bánovciach pred vojnou Židov? 

Okolo sedemsto.

A koľko sa ich vrátilo? 

Vrátilo sa ich niekoľko desiatok, ale väčšina vzápätí odišla.

Nestalo sa tam niečo podobné ako po návrate Židov do Topoľčian? 

Nie, pogrom v Bánovciach nebol, ale vítaní tam neboli. Okrem toho – necítili sa tam ani dobre, ani bezpečne. Nezabúdajme na to, že v tom čase prebiehal proces s Tisom, mesto bolo plné bolestných spomienok a sklamaní spojených s jeho pôsobením v ňom, nálada bola určite napätá. Ale niektorí vytrvali. Napríklad pani Alžbeta Schicková, ktorá prežila holokaust a v Bánovciach žije dodnes. Práve ona mi porozprávala významné dobové detaily. S manželom sa zoznámila v nováckom lágri, počas prevýchovy. Mal som šťastie, že som ich oboch v Bánovciach zažil ešte ako kníhkupcov.

Dejiny sa, na rozdiel od mnohých životov, neskončili po druhej svetovej vojne. Bude mať kniha aj pokračovanie? 

Pôvodne som chcel potiahnuť príbeh až do deväťdesiatych rokov, keď rozprávačka Anna Žitňanská zomrela, ale bol by to príliš košatý príbeh. Mám rozpracované voľné pokračovanie s pracovným názvom Hrávala som sa s Dubčekom. Osudy ľudí, ktorí sa stali predobrazom mojich románových postáv, sa naozaj s koncom Tisovho prezidentovania neuzavreli. Napríklad lekárnikova rodina odišla zo Slovenska spolu s Tisom, ale pán lekárnik sa nakoniec vrátil, no nie do Bánoviec, ale do Uhrovca. A šofér, ktorý vozieval Tisa, potom vozieval Dubčeka.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie