Iveta Tanoczká
Večer pred operáciou pridávala na sociálne siete videá a príbehy s odporúčaniami, aké kvety a plodiny treba vysádzať. To, že leží v nemocnici a čaká ju zákrok, si nechala pre seba. „Zároveň som vedela, že o rakovine asi raz budem chcieť rozprávať. Len to musím najskôr celé prežiť a spracovať sama v sebe,“ hovorí Janka Bieliková, odborníčka na záhrady a autorka knihy Záhrada bez omylov. Existuje vôbec?
Po rýchlej a relatívne bezbolestnej liečbe pochybovala, či má nárok cítiť smútok a strach. „Chodila som na onkológiu a vídala ľudí, ktorí sa liečia na rakovinu. Hovorila som si, čo všetko asi musia zažívať, kým ja idem len na obyčajnú kontrolu, po ktorej sa vrátim domov za dieťaťom, mužom a prácou,“ opisuje.
Postupne si uvedomila, že s ťaživými pocitmi nemusí zostávať sama. „Svoje duševné zdravie už nechcem riešiť len sama so sebou a so svojou záhradou, ale aj s odborníkom. Snažím sa nájsť rovnováhu, aby som sa mohla cítiť komfortne,“ hovorí o svojom rozhodnutí začať chodiť na psychoterapiu.
V rozhovore s Jankou Bielikovou sa dočítate aj to:
- ako sa rok a pol po narodení dcéry vyrovnávala so správou, že má nádor;
- prečo sa aj po liečbe utápala v ťaživých myšlienkach;
- čo miluje na zbere a čistení semienok;
- kedy sa rozhodla prestať ignorovať stres a prepracovanosť;
- ako ju zmenili myšlienky na vlastnú smrteľnosť.
Realizujete záhrady, robíte popularizačné videá, vediete workshopy, napísali ste knihu, ste autorkou Záhradníckeho denníka a roky ste boli súčasťou televíznej relácie o záhradách. Mali ste v posledných rokoch vôbec nejakú pracovnú prestávku? Dovolili ste si pracovne poľaviť, keď sa vám pred piatimi rokmi narodila dcéra?
Bolo to pre mňa náročné. Dlho som bola zvyknutá na extrémne pracovné nasadenie. Po šesťročnom kolotoči tvorby záhradníckej relácie vo verejnoprávnej televízii som vhupla rovno do materstva.
Spätne si uvedomujem, že mi materstvo skvele časovo zapasovalo a bolo pekným vyústením môjho dovtedajšieho životného obdobia. Po narodení dcéry som skočila do nového druhu extrémneho nasadenia. Ako prvorodičku ma, samozrejme, veľa vecí prekvapilo. Po pôrode som si užila niekoľko týždňov oddychu od práce, aj keď matky vedia, že na materskej človek neoddychuje. Snažila som sa však rýchlo vhupnúť naspäť do pracovného procesu. Dnes s odstupom času viem, že to z mojej strany nebolo ideálne. Netvrdím, že to vnímam ako chybu, no ak by sme chceli mať druhé dieťa, už by som to robila trochu inak.
Odkiaľ pramenila vaša túžba rýchlo sa vrátiť do práce?
Asi som sa bála, či sa po pôrode vôbec dokážem znovu vrátiť do starých koľají. Obávala som sa, či mi neodídu klienti a či bude dopyt po mojich službách taký ako predtým, keď ma bolo vďaka televízii počuť a vidieť, bola som väčšmi na očiach.
Až s odstupom času som pochopila, že keď človek na niečom roky pracuje, neodíde to len tak zrazu. Narodenie dieťaťa neznamená koniec. Je to začiatok niečoho nového. Klienti mi neodišli, naďalej ma sledujú a ozývajú sa mi.
Nevedela som, či mám po operácii právo báť sa a smútiť (Video: Iveta Tanoczká a Michaela Barcíková)
Keď mala vaša dcérka rok a pol, opäť sa vo vašom živote všetko zmenilo, tentoraz po návšteve lekára. Čo sa stalo? Na akom vyšetrení ste boli?
Bola som na bežnej preventívnej prehliadke u gynekológa. V rodine máme širokú paletu onkologických ochorení, takže prevenciu nikdy nepodceňujem. Každoročná prehliadka je súčasťou môjho života. Išla som na ňu s tým, že si ju jednoducho „odfajknem“ ako vždy.
Lekár ma vyšetril a všetko vyzeralo v poriadku. Že to tak nie je, sa ukázalo až
