Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone
Na tom, že veteráni americkej diplomacie roztrúsení po amerických think-tankoch udeľujú sebavedomé rady európskym návštevníkom Washingtonu, ako si poradiť s novou vládou, nie je nič nové. Čoraz horšie však odolávam dojmu, že ich rady sú nielenže neúplné a zafarbené ilúziami o ich vlastnej krajine, ale že môžu byť vo svojich dôsledkoch pre Európu vyslovene nebezpečné.
Na každej diskusnej večeri s európskymi politikmi či diplomatmi tak počuť od matadorov americkej zahraničnej politiky, že Donald Trump je „transakčný“ prezident – ako keby šlo o jeho najdôležitejšiu črtu, odlišujúcu ho od jeho altruistických a idealistických (?) predchodcov.
Iste, ak si chcú spojenci Trumpa nakloniť, musia sa mu líškať a chodiť s ním na golf – a určite mu neprotirečiť na sociálnych sieťach. Majstrami v tejto disciplíne sú generálny tajomník NATO Mark Rutte či fínsky prezident Alex Stubb.
Nový „transakčný“ konsenzus vidí budúcnosť transatlantických vzťahov viac než v čomkoľvek inom v komerčnej spolupráci, ktorá prinesie viditeľné prínosy pre Spojené štáty. Minimom pre spojencov v Európe sú nákupy amerických vojenských systémov a amerického skvapalneného plynu. Pomôžu aj investície našich firiem v USA či nové príležitosti pre americké firmy – ideálne s nejakou väzbou na Trumpa samotného – zarobiť si u nás.
Ako to už býva, tento prístup má racionálne jadro. Pochlebovačstvo a vyhýbanie sa verbálnym konfliktom s Trumpom európskych lídrov nič nestojí. Realita „transakčných“ vzťahov je však o čosi komplikovanejšia, než sú moji americkí známi ochotní priznať.
Predovšetkým argument o tom, že európska hospodárska previazanosť so Spojenými štátmi zaistí, že USA zostanú naším spoľahlivým spojencom – čo bol, mimochodom, hlavný dôvod pre prijatie potupnej obchodnej „dohody“ zo strany EÚ – sa opiera o tú istú logiku, o akú sa opierala predstava, že nákupy ruského plynu a ropy urobia z Ruska zodpovedného partnera.
Problémy s obchodníckou logikou
Paralela medzi Ruskom a Trumpovými Spojenými štátmi je nedokonalá. Postačuje však na to, aby sme si všimli dva problémy s „transakčnou“ logikou, ku ktorej nás vedú nostalgici za dnes, žiaľ, mŕtvym transatlantickým svetom.
Po prvé, ako by malo
Dalibor Roháč



































