Denník N

Možno raz: Trikrát sa pokúsil o samovraždu, teraz hľadá prácu

Ilustrácia - Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

A. sa narodil v Bratislave a prežil tu celý svoj život. Má 34 rokov a výletov zažil menej ako pokusov o samovraždu. Raz do Tatier, raz do Brna. Prvý pred maturitou, druhý po škole a tretí pred pár rokmi.

Rok 2016: Deň, keď vyšiel článok

Je teplé júnové ráno, pracovný deň sa rozbieha a on leží doma v posteli. Do práce nechodí už vyše ôsmich rokov. Odvtedy mu narástlo pár ďalších šedivých vlasov, stav účtu sa ešte viac priblížil nule a svet mu už takmer prestal dávať zmysel. Tvár má suchú a šupinatú, líca červené a vo vlasoch kde-tu lupina. Na vzhľade mu nezáleží. Skôr sa zamýšľa, čo sa stane, keď o ňom vyjde článok. Odkrýva v ňom svoj život plný šikanovania, samoty a nesplnených snov.

Mestská časť, v ktorej žije, je presný opak jeho života. Luxusné autá, miliónové domy, bohatstvo. Len ťažko si tam predstaviť rozpadávajúci sa dom s plesnivými stenami, kde v tých najhorších zimách zamŕzala aj voda v spálni. On v takom dome práve teraz leží. A ležal aj vtedy, keď zamŕzala voda. Troje tepláky, viacero paplónov, dva zápaly pľúc do roka.

Má 34 rokov, za sebou tri neúspešné pokusy o samovraždu a pred sebou zvyšok života. Zvyšok… nejasného… života.

Otec sa opíja, mama ešte v sedemdesiatke pracuje a bratia z domu už dávno odišli. Jeden je kňaz, druhý ítečkár. On poberá invalidný dôchodok, neustále sa snaží zaradiť do spoločnosti a občas si kúpi žreb.
„Možno raz,“ uvažuje.

Je ráno 09:45. Pozerá do stropu a počúva Parsifal od Richarda Wagnera. Keď v šiestej minúte ostanú z úvodných slákov a dychových nástrojov znieť len trúbky, prestane myslieť na dnešný článok a spomenie si na piaty ročník základnej školy. Vtedy už nemal takmer žiadneho priateľa, slovné urážky od spolužiakov sa stali bežnou spoločenskou hrou a zlomené rebro, ktoré mu po údere do brucha prepichlo pečeň, mal už zrastené.

Hovoriť o zážitkoch z piateho až siedmeho ročníka nechce s nikým, dokáže na ne myslieť len pri počúvaní hudby. Tá pôsobí liečivo. Silné pasáže z piesní mu pomáhajú zvládať emotívne spomienky a niektoré aj odblokovať. Robí tak každý deň.

Persifal pokračuje ďalej. Keby nemal štyri a pol hodiny a skončil by sa skôr, A. by nemusel uvažovať, čo si pustí ďalej. Vyriešil by to zaňho YouTube, kde má viacero playlistov.

Takto si môže vychutnať operu Bohéma od Giacoma Pucciniho z viacerých operných domov. Teda pokiaľ mu to jeho sedemročné Lenovo T500 dovolí. Cez YouTube bol už v Madride, v Austrálii, v newyorskej Metropolitnej, v La Scale aj v Teatro Milano.

Vždy si vypočuje celú operu alebo aspoň celé dejstvo. Inak to nemá zmysel. Denne počúva hudbu tak dve hodiny. Vtedy sa venuje len tomu, nekombinuje to so žiadnou aktivitou.

Okrem Wagnera si púšťa aj Mozarta a české muzikály Dracula a Krysař, no má rád aj medzinárodné muzikály a progresívny rock. Kapely ako Pink Floyd, Yes či The Doors počúval už na základnej škole. Aj to bol dôvod, prečo sa s ním spolužiaci nechceli rozprávať. Alebo len nevedeli o čom.

K populárnej hudbe nemal nikdy blízko. Tá podľa neho nevydrží dlhšie ako dva roky. Podobne vníma aj všetok tovar dnešnej spotrebnej doby. Notebook má už sedem rokov a odmieta si kúpiť nový. Bojí sa, že by sa mu rýchlo pokazil. Vraj do nich výrobcovia dávajú čip spôsobujúci zastarávanie, ktorý sa po uplynutí záručnej lehoty sám aktivuje.

Ak si má niečo pustiť, tak len to, čo sa počúva aj po desiatich rokoch. Pretože len čas overí, či je hudba naozaj dobrá. Najradšej má Ricka Wakemana. Na jeho koncert cestoval minulý rok až do Brna. Spolu s výletom do Tatier sú to jediné dva zážitky, keď opustil Bratislavu. Väčšinu svojho života strávil na Bratislavskom hrade, Slavíne, Železnej studničke, na nábreží Dunaja a v okolí starého korza.

Rodina na výlety nemala peniaze. Otec zarábal minimálnu mzdu a mama pracovala aj na dvoch, troch miestach súčasne, aby bolo na prežitie. Keď zvýšilo, odložila na horšie časy. Radila to aj jemu.

Úspory využili, keď ich opustil otec a ostal po ňom rozpadávajúci sa dom. Okná prehnité, steny plesnivé, strecha deravá, kotol nefungoval. Vymenili radiátory, kúpili nový nábytok a kotol, vyvložkovali komín a pár tisíc eur minuli aj na okná a bezpečnostné dvere. No nerozpadával sa len dom, ale aj ich vzťahy.

Nezhody, rozvody, hádky a odchody. Z domu aj zo sveta. Tak vyzeral jeho život. Trikrát sa o odchod zo sveta pokúsil aj on. Ani raz to nevyšlo.

Ilustrácia - Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

Rok 2014: Deň, keď ho znovu znepokojil úrad

Keby to bolo čo i len trochu možné, ten deň by najradšej zrušil. Bolo 15. apríla 2014 a čakala ho návšteva Sociálnej poisťovne. Ak chcel poberať invalidný dôchodok, nemal na výber. Podobne ako pred dvomi rokmi, štyrmi rokmi a hádam aj o ďalšie dva.

Musel ísť na posúdenie zdravotného stavu, aby mu overili možný pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 percent v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Tak to definuje poisťovňa.

„40… percent,“ zamyslel sa. „Prakticky sa nič nezmenilo.“

Vstal z postele a išiel sa umyť. Potom si obliekol rifle, béžovú košeľu a modrú bundu s reflexnými pásikmi. Košeľu si do nohavíc nezapravil, nemal to rád. Ostávalo zobrať papiere a ísť. Slúchadlá nechal doma, vonku hudbu nepočúval. Chcel totiž vedieť, keby sa k nemu niekto blížil od chrbta.

Vyhýbal sa aj MHD, radšej chodil pešo. Nezisťoval prečo. Strach z ľudí dôvody nepotrebuje. Ten jednoducho je. A je takmer nemožné zbaviť sa ho.

Bežne chcel byť na úradoch prvý, no tentoraz bol objednaný na presný čas. Mal prísť o 9:30. Pri pomyslení, že úrad už bude preplnený, ostal nepokojný.

Rozrušilo ho aj to, že určite natrafí na množstvo špinavých miest. Kľučky, zábradlia, perá. Nerád podával ruku cudzím ľuďom a vyhýbal sa aj mokrým povrchom. Často si umýval ruky, trpel perfekcionizmom a neustále musel upratovať a zarovnávať veci na ich miesto.

Jeden, dva, tri, štyri… Počítal skoro všetko a pri každej činnosti. Rátanie ho upokojovalo, no tentoraz nezabralo. Rozrušenie sa stupňovalo.

Vošiel do budovy Sociálnej poisťovne na Záhradníckej a na chvíľu sa zastavil. Mal ešte päť minút. Spomenul si na návštevu psychiatričky pred desiatimi rokmi, keď bola čakáreň prázdna. Až tak, že mu to prišlo ako mizerná profesia, ktorou sa nedá dobre zarobiť. No v roku 2014 to bolo iné. Bol presvedčený, že vtedy už aj zlí psychiatri a psychológovia mali čakárne preplnené. Myslel si, že sa zmenili časy, že spoločnosť bola chorá a ľudia žili v enormnom strese a v beznádeji. Podobne sa cítil v ten deň aj on.

„Zmenilo sa niečo? Pozrime sa, ako to s vami vyzerá,“ začala úradníčka, chytila papier od psychiatričky, začítala sa a vrátila zrak späť na A.

„Ako hovorím… prakticky… samozrejme takisto, hej?“ odpovedal jej a uhol pohľadom. Už roky mu robilo problém udržiavať očný kontakt a nemal rád ani dlhé diskusie s cudzími ľuďmi.

Slová ako prakticky, keďže, tým pádom, samozrejme či otázka hej? tvorili jeho bežný slovník. Pri rozprávaní sa zvykol neustále uisťovať, že ho druhá strana počúva.

Jeho jazyk bol skrytý za hrubým závesom a plný neistoty. Často sám seba ubezpečoval, že to, čo hovorí, tak naozaj je. Takže tak, samozrejme, ako hovorím, hej?. Mal strach, že mu ľudia nebudú rozumieť.

Bol uzavretý vo vlastnom jazyku. Nahováral si, že nepozná správne slová dostatočne vyjadrujúce skutočnosť. Aj keď sa občas zamotal v spleti vlastných myšlienok, jeho odpovede mali presný význam.

A. toho nenarozprával veľa, ale keď sa do niečoho pustil, tak v tom mal jasno. Presne si pamätal, kedy sa čo stalo, a vyhľadával informácie, ktoré potreboval alebo si nimi chcel rozšíriť svoje vedomosti.

Zistil aj to, že na Slovensku bolo v roku 2014 vyše 240-tisíc poberateľov invalidného dôchodku a že to bolo o štvrtinu viac ako v roku 2005. Najviac ich bolo v Prešovskom kraji, najmenej v Bratislavskom. Z týchto čísel mu behal mráz po chrbte. Neraz si pomyslel, že komunizmus bol omnoho lepší ako kapitalizmus.

Komunizmus považoval za pekné fungujúce obdobie. Aj keď sa zaujímal o dejiny, poznal nedostatky tohto obdobia a čítal aj Súostrovie Gulag, jeho skúsenosť s umierneným neskorším komunizmom bola pozitívna. Spomínal si na pionierske tábory, sociálne istoty, bezplatné zdravotníctvo a letáky hlásajúce pozitívnu budúcnosť.

Kto ti dnes sľúbi pozitívnu budúcnosť? Dnes už len nekvalita, knihy so slabou väzbou, topánky z papiera a veľa chudoby. To ho trápilo najviac. A. bol presvedčený, že takto to nemôže ďalej fungovať. Poberateľov invalidného dôchodku bolo stále viac a čo ak to schytá práve on. Čo ak mu ho už nepriznajú? Volajú ho na kontrolu len preto, aby znížili počet invalidov?

Už roky bral lieky proti depresii a psychóze, no tentoraz možno rozhodnú inak. Mal to aj na papieri, ale čo ak mu povedia, že ho to v bežnom fungovaní neobmedzuje a že je vlastne v poriadku?

Nevedel.

Bál sa.

Nakoniec mu dávky znovu priznali. Na dva roky bude mať pokoj.

Ilustrácia - Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

Rok 2008: Deň, keď sa pokúsil o tretiu samovraždu

Od istého bodu neexistuje možnosť návratu. A. to zažil ešte na základnej škole.

Nezhody v rodine sa začali už dávno. Najskôr ich nevnímal vôbec, postupne stále viac, až na ne nemohol prestať myslieť.

Prvý výrazný problém prišiel, keď mal desať rokov. Otec sa začal opíjať a domov často chodil až v noci. Rodinu psychicky deptal a o deti ani manželku sa nezaujímal. Pokračovalo to až do jeho pätnástich rokov, kým sa otec neodsťahoval k frajerke.

Pre neho s mamou to takmer znamenalo slobodu. No to by s nimi nemohol žiť dedo a neskôr aj teta.

Oni boli katolíci, mama jehovistka. Oni ju nenávideli, mama odpúšťala. Oni žili v bytovej jednotke na prízemí, A. s mamou v samostatnej časti na poschodí.

Takto to išlo ďalej, až sa dedovo opíjanie dostalo na vrchol. Pod vplyvom alkoholu si ublížil a ostal imobilný. Starať sa oňho mali jeho deti, no keďže už predtým na ne prepísal dom, dcéra a syn sa prestali zaujímať a prestali aj akokoľvek prispievať na chod domácnosti. Všetko to ostalo na A. a jeho mame.
Nedalo sa to vydržať. Situácia v rodine sa zhoršovala zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, nonstop, bez prestávky. Už nebolo riešenia, dalo sa len utekať.

Otec… preč. … Dedo… imobilný. … Teta… nezáujem. … Mama…

Mama v práci a A. v koncoch.

Aj keď to nechcel vidieť, všetko sa mu strácalo pred očami.

Priviedlo ho to až k tretiemu pokusu o samovraždu.

Podobne ako predošlé dni, ani teraz nechcel ísť po práci domov. Chcel sa vyhnúť problému, ktorý s mamou nevedeli riešiť. Často preto chodil domov až v noci, pretože inak by bol na celú situáciu sám. Jeho mama pracovala veľa a dlho, aby bolo na domácnosť. Nemal sa s kým rozprávať o svojich problémoch a padal a padal a padal.

Rozhodnutie urobil ešte v práci. Robotu nechal rozrobenú, bolo mu to jedno. Porozhliadol sa, či sa naňho niekto nepozerá, a zo šuflíka vytiahol tabletky. Jednu dávku mal doma, jednu tu. Keby náhodou. Nikdy nevieš.

Z banky odišiel, akoby sa mal do nej ešte vrátiť. No vedel, že ak si dokúpi všetko, čo potrebuje, tak už sa nevráti.

Z bankomatu vybral peniaze a pustil sa do nakupovania. Začal v Auparku v predajni Lovec, kde si kúpil nožík. Uvažoval nad ním už v minulosti, no zdal sa mu drahý. Teraz o peniaze nešlo. Teraz si ho mohol dovoliť, bola by to doživotná investícia.

Aupark bol preplnený ľuďmi a topánkami z papiera. Všetci mali naponáhlo, skákali z obchodu do obchodu, ťahali za sebou tašky a ukazovali prstami, že „tie sú krásne, láska, môžem?, „už len do háemka“ či „aký je program v kine?“.

A. mal program jasný. Z Lovca išiel do potravín. Zobral si košík a zamieril do oddelenia alkoholu. Obišiel whisky, fernet aj rumy, nechcel nič s príchuťou. Postavil sa pred vodky a začal vyberať.

Nicolaus? To je nízka trieda pre alkoholikov, ktorá nemá nič spoločné s chuťou, hodnotil. Ide len o to, aby človek nemyslel na život a opil sa. No on nechcel nemyslieť na život, on si ho chcel zobrať.

Absolut? Tá je štýlová. Keby ju niekto našiel vedľa mňa, keď už tu nebudem, vyzeralo by to super, plánoval.

Nakoniec si vybral Finlandiu. Značka sa mu páčila a kvalitná by tiež mala byť.

Z oddelenia alkoholu išiel medzi nealko a do košíka hodil dvojlitrovú minerálku a litrový Cappy džús z čiernych ríbezlí. Vybral sa k pokladnici, zaplatil, nahádzal veci do tašky. Nepozdravil sa. Veď načo, o chvíľu už bude preč.

Spravil si poslednú prechádzku po obľúbenom korze. Mal vzpriamenú chôdzu, išiel z nohy na nohu, najpomalšie spomedzi všetkých. Takto kráčal bežne. Privreté oči, ruky nehybne vedľa tela, veľa času. Začal by ho predávať, keby sa to dalo. Zarobil by si a nemal by také zbytočne dlhé dni.

Zamieril na Hrad. Tam to mal vždy rád. Najviac vtedy, keď pršalo a vonku bolo málo ľudí. Vybehol hore schodmi, potom ďalšími, celkovo ich bolo 213. Keď prišiel na obľúbené miesto, nikde nikto.

Fúkal slabý vánok. Z diaľky bolo počuť nerozoznateľné hlasy turistov. Občas štekol pes, vtáky štebotali neprestajne.

Jeden, dva, tri, štyri… upokojoval sa a hľadal vhodnú lavičku.

Sadol si. Z tašky vytiahol fľaše a minerálku vylial. Nepotreboval ju. Kúpil ju len preto, aby mal nádobu, v ktorej zriedi vodku s džúsom. Čistú vodku by vypiť nedokázal, naplo by ho. Bol nefajčiar a alkohol nepil. Presný opak svojho otca a deda. No teraz to bolo iné. Teraz alkohol potreboval.
Kdesi čítal, že pri úspešne dokonaných samovraždách išlo takmer v polovici prípadov o kombinácie. Vraj len alkohol alebo len lieky zaberú málokedy.

Vraj je to lepšie spolu a úplne najlepšie vtedy, keď človek čo najrýchlejšie upadne do bezvedomia.

Pripravil sa tak, ako odporúčali.

Alkohol.

Lieky.

Nôž.

V dvojlitrovej fľaši zriedil vodku s džúsom.

Z vrecka vybral tabletky. Pár ich nechal v celku a zvyšné rozdrvil na vedľajšej lavičke. Chcel dosiahnuť rýchle upadnutie do bezvedomia a nechať si poistku, aby si aj neskôr bolo čo zo žalúdka zobrať.

Všetko išlo podľa plánov.

Napil sa.

Naplo ho a… do očí mu vbehli slzy.

Slzy!

Obsah žalúdka stúpajúci nahor.

Ble!

Bolo to silnejšie, ako čakal.

Kúpil si najaromatickejší džús zo všetkých, no aj tak to nepomohlo. Vodka bola príliš výrazná. Ešte párkrát mu vybehli slzy do očí, kým všetko vypil.

Slzy!

Obsah žalúdka stúpajúci nahor.

Ble!

Vonku sa zotmelo. Možno bola aj zima, ale to si nepamätá. Lieky všetky nezjedol, pretože do bezvedomia upadol rýchlo.

Ešte predtým urobil nožom približne tridsať rezov na každej ruke. Nešlo mu o vykrvácanie, vnímal to ako spôsob na prekrytie psychickej bolesti. Niekto si v okamihoch úzkosti trhá vlasy, vykrúca prsty alebo sa páli cigaretami, on si porezal ruky.

Cítil, ako z neho opadáva stres a ako sa postupne uvoľňuje. Usmieval sa, keď mu ruku zaliala krv… Potom omdlel a… padol na lavičku. Okoloidúci si ho nevšímali, možno len ďalší bezdomovec. Vyzeralo to tak, že o chvíľu bude preč.

Navždy… preč.

Možno by mu tretí pokus vyšiel, keby okolo nešiel hradný strážnik, ktorý párkrát za večer prechádza areál Bratislavského hradu. Keď videl zem zaliatu krvou a v nej fľašu vodky, krabicu džúsu a zopár tabletiek, zavolal záchranku.

Záchranári prišli do pár minút. Bolo im jasné, že sa A. pokúsil o samovraždu. Že ak rýchlo nezasiahnu, môže mu to vyjsť. Začali ho prehľadávať a v tom sa to celé skomplikovalo.

Našli podpísaný papier odmietajúci resuscitáciu.

„V rámci ustanovenia paragrafu 4 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti odmietam poskytovanie zdravotnej starostlivosti…“
A. sa pripravil. Papier obsahoval všetko. Meno, zákony, podpis. Chvíľu zvažovali, čo s informovaným súhlasom spraviť.

Rešpektovať?

Ignorovať!

Nevyžaduje sa v prípade poskytnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Chytili ho, prefackali a na chvíľu sa prebral.

„Treba vám pomôcť?“

„Prakticky… áno,“ dostal zo seba.

Prebudil sa po viac ako dvadsiatich hodinách na Kramároch s množstvom hadičiek okolo seba… s tučnými ihlami v obidvoch rukách a… so zvukom píp… píp… píp zapĺňajúcim celú miestnosť.

Snažili sa mu čo najviac znížiť účinok liekov, pretože sa mu dostali aj do krvi. Bola to jediná možnosť, ako ho zachrániť, lebo krabičky z liekov pri sebe nemal a nebolo možné zastaviť intoxikáciu podaním antidot. To by bolo najrýchlejšie. Nakoniec stačili tučné ihly v oboch rukách a… zvuk píp… píp… píp.

Podarilo sa im zachrániť ho. Tretí pokus sa zaradil medzi dva predošlé.

Neúspešný… Neúspešný… Neúspešný.

Ilustrácia – Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

Rok 2008: Dni, keď chodil do kníhkupectva

Pokus o tretiu samovraždu mal byť profesionálny. Už nič nechcel nechať na náhodu. Tentoraz nie.

Rozhodol sa chodiť do kníhkupectva. Buď na Obchodnú do Panta Rhei, alebo na Koziu do Artfora. Zdalo sa mu, že tam majú najlepší výber kníh v celej Bratislave.

Nekupoval ich, len čítal. Občas aj niekoľko hodín.

Chodiť do kníhkupectva sa rozhodol preto, lebo na internete nenašiel takmer nič. A knižnica, tá neprichádzala do úvahy. Musel by sa zaregistrovať, pozrieť v kartotéke knihy a nechať si ich priniesť. Prílišná byrokracia. Vyrušovalo ho to. Chcel mať veci jednoduché. V kníhkupectvách mal informácie okamžite k dispozícii.

Hľadal kombináciu liekov, ktoré by boli účinné. Snažil sa nájsť čo najbezbolestnejší spôsob smrti a chcel predísť aj tomu, aby sa v prípade neúspechu z neho nestal mrzák s poškodenou pečeňou.

Začal históriou, potom sa zameral na oddelenie botaniky a neskôr na oddelenie medicíny. Čítal si o rastlinných jedoch aj o syntetických liekoch. Prechádzal zoznamy liečiv, účinné látky, ich opisy, účinky, následky predávkovania, antidotá pri predávkovaní a čítal aj o tom, ako to celé prebieha. Jednoducho, chcel si byť celkom istý.

Z úzkej vysokej drevenej knižnice vytiahol knihu Akutní intoxikace a léková poškození v intenzivní medicíně, pozrel obsah, nalistoval 174. stranu a začítal sa do kapitoly 7.3 Benzodiazepiny. Už v prvých riadkoch našiel odpoveď na svoje hľadanie.

„Benzodiazepiny jsou v sou­časné době nejčastěji používanými psychotropními léky…“

Cítil, že je na správnej ceste.

„Významnou vlastností je relativní bezpečnost při předávkování.“

Takto pokračoval. Informácie si zapisoval, potom ich selektoval a hľadal ďalšie, až kým nezískal úplnú istotu porovnaním viacerých kníh.

Bol dôsledný. Vedel, že musí nájsť „správnu“ kombináciu.

„Otrava benzodiazepiny se často vyskytuje v kombinaci s jinými noxami, nejčastěji s etanolem, čímž se výrazně zvyšuje jejich toxicita.“

Samoštúdiu sa venoval niekoľko mesiacov. Vtedy si bol istý, že vytvoril fungujúcu kombináciu. Prepočítal ju na váhu aj na pohlavie.

Ostalo nakúpiť potrebné lieky a počkať na vhodnú chvíľu. Na vhodnú nevhodnú chvíľu.

Ilustrácia – Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

Rok neznámy: Deň, keď sa pokúsil o druhú samovraždu

Zažil len málo okamihov, keď sa cítil šťastný. Jedným z nich bola návšteva Opery SND. Brat mu kúpil lístok na obľúbenú Bohému, miesto hore na balkóne.

Prvý dojem, že na balkóne by mali byť najdrahšie lístky, bol chybný. V opere to fungovalo naopak. Hore boli tie najlacnejšie miesta. Platí totiž, že čím ďalej od spevákov, tým horší zážitok. Je ich slabšie počuť a ešte horšie vidieť.

A. vošiel do opery, išiel s mamou. Zabočil doľava, vybehol po piatich schodoch, potom po osemnástich, prešiel okolo viacerých skupiniek popíjajúcich víno a ostali mu tri schody, dvadsať, zase tri a nakoniec dva schody dole. Doľava, doprava, doprava a zvyšok už len doprava. Nezastavoval sa, išiel rovno na svoje miesto.

Pozastavil ho až hlúčik žien pred sálou.

„Pozrite sa na hentoho. Rifle a mastné vlasy. Je v opere alebo na futbalovom zápase?“ šuškala jedna z nich a ukazovala na A.

Ani v opere sa nevyhol urážkam. Snažil sa byť nenápadný, no kam sa pohol, tam si ho všímali. Čím väčšmi sa pred svetom skrýval, tým viac bol preň zaujímavý.

Ženám nepovedal nič, išiel ďalej. Na oblek nikdy nebolo. Bol rád, že sa našli peniaze aspoň na lístok a rifle.

Sadol si. Hľadisko bolo poloprázdne a na balkóne tiež nebolo veľa ľudí. Aspoň si to viac užije, pomyslel si.

Jama sa zaplnila orchestrom, posledný prišiel dirigent. Podal ruku prvému huslistovi a poklonil sa. Dal povel a orchester začal hrať. Po chvíli sa pridali aj speváci. A. sa započúval do spevu.

„Questo Mar Rosso – mi ammollisce e assidera / come se addosso – mi piovesse in stille. / Per vendicarmi, affogo un Faraon!“

Na scéne snežilo, horel oheň, hralo sa na ulici i v kaviarni a striedali sa momenty osamotených spevákov s okamihmi, keď bolo pódium preplnené detským a dospeláckym zborom. No nemenila sa len scéna, ale striedali sa aj pohľady prísediacej. Raz na hercov, raz na neho. Dvakrát na hercov, raz na neho. Trikrát na hercov, potom koniec.

Takto to v jeho živote išlo aj ďalej. Všade si ho niekto všímal. A keď nie, myslel si, že áno.

Po maturite sa jeho život uberal štandardným smerom. Vzťahy v rodine ostali zlé, otec žil u frajerky, on bol bez práce a na dom sa dalo spoľahnúť, že sa bude aj naďalej rozpadať.

A. už nepotreboval spolužiakov na to, aby sa cítil zle… ničil ho… vlastný život.

Opäť sa rozhodol demonštrovať svoju nespokojnosť pokusom o samovraždu. Chcel, aby rodina videla, že je nešťastný a… a… že to nezvláda.

Vedel, čo robí. Prečítal si to v knihe Psychologie a komunikace pro záchranáře.

„Parasuicidium páchají lidé, kteří ve skutečnosti nechtějí zemřít, ‚pouze‘ chtějí demonstrovat svoji tíživou životní situaci. ‚Lidé, kteří se dopouštějí parasuicidia, jednají impulzivně – způsobem, který si říka o odhalení, a používají metody, u nichž je malá pravděpodobnost, že budou smrtelné.‘ Například si záměrně dají menší dávku léků, než je ke smrti potřeba, a vše je načasováno tak, aby tyto osoby někdo nalezl dříve, než by nastala teoreticky smrt. Toto chování označujeme termínem ‚demonstrativní sebevražda‘.“

Premýšľal nad rôznymi možnosťami. Siahne po liekoch alebo zvolí niečo tvrdšie? Ako čo najlepšie demonštrovať nespokojnosť a vlastne… ako veľmi chcel zomrieť?

Na Moste Apollo našiel možnosť skočiť z desaťmetrovej výšky na rovný betón. Vhodný mu prišiel aj Most SNP. Usmial sa, keď na to pomyslel.

Celkom isté sa mu zdali aj vlaky a zbrane. No zbraň si nemohol dovoliť a vlak sa mu zdal nevhodný. Nechcel ľuďom spôsobiť starosti. Museli by čakať na náhradný spoj.

Nakoniec rozhodol jeho strach. Keďže sa bál výšok a nechcel svoje telo úplne zničiť, dal prednosť ženskému spôsobu samovraždy. Rozhodol sa pre lieky.

A. mal o samovraždách načítané všetko. Vedel, že až tri štvrtiny ženských samovražedných pokusov boli vykonané otravou a priotrávením. V prípade mužov využilo tento spôsob necelých štyridsať percent.

Chodil na fóra o samovraždách, diskutoval o depresii a čítal všetko, čo sa dalo. Napríklad, že ženy volia mäkký spôsob samovraždy a muži tvrdý. Že muži skôr využívajú obesenie, skok z výšky alebo strelnú zbraň. A že úspešnosť mäkkého spôsobu samovraždy sa odhaduje na desať percent, pričom účinnosť tvrdých spôsobov na približne osemdesiat percent.

A. mal kúsok po dvadsiatke a nevedel, ako v živote ďalej. Potichu volal o pomoc. Čudoval sa, ako ťažko sa mu kráča životom, aj keď sa neustále rútil nadol.

Prvý pokus mu nevyšiel, no druhý už mal byť iný. Pohľadal nepoužité tabletky z prvého pokusu a rozdrvil ich na prach. Jednu krabičku Rohypnolu získal od spolužiakov. Mala už dobrých pár rokov, no to ho vtedy netrápilo. Hlavne, že to s ním niečo spraví.

Skombinoval ich s voľnopredajnými liekmi na spanie a… hlavne, že to s ním niečo spraví… a čakal. Čakal, no okrem ospalosti a silného stavu podobnému opitosti sa nedostavilo nič. Rozbolela ho hlava a bolo mu na vracanie.

Hlavne, že to s ním niečo… Nič. Iba ešte viac smútku a depresie.

Tak sa len znovu vrátil domov a zaspal.

Rok 2000: Deň, keď zmaturoval

Strednú školu študoval päť rokov. Najskôr tri roky, výučný list, potom dva roky, maturita. Vedel, že to nebude jednoduché. Nemal rád stresové situácie, snažil sa im vyhýbať. No maturite sa vyhnúť nedalo.

Školu zvládal, nijako zvlášť nevynikal. Keďže doma mali veľké problémy, na učenie sa dokázal sústrediť len minimálne. Navyše pamäť ho neposlúchala už od deviatich rokov. Preto aj keď sa niečo riadne naučil, stačilo trochu viac stresu a už si nepamätal takmer nič. Toto sa mohlo stať aj na maturite.

Najlepšie mu išlo účtovníctvo a ekonomické predmety, horšie na tom bol s matematikou, so slovenčinou a s jazykmi. Zlý vzťah k jazykom si vytvoril ešte na základnej škole. Dôvodom bola náhla zmena, ktorej sa nedokázal prispôsobiť.
 Na prvom stupni mal angličtinu, vtedy bolo všetko v poriadku. Rád sa učil nové slovíčka a vychutnával si okamihy, keď za to dostával jednotky. Bolo ich pomerne veľa.

Problém nastal, keď im od piateho ročníka zmenili angličtinu na nemčinu. A. sa tomu nevedel prispôsobiť. Zmena totiž prebehla tak, akoby sa nič nestalo, akoby im len zmenili triedu a namiesto tej na prízemí mali chodiť na prvé poschodie. Skutočnosť však bola omnoho komplikovanejšia.

Dostali učebnice pre piaty ročník, a tak musel nielen nahradiť no za nein a yes za ja, ale musel dobiehať štyri roky nemčiny, ktoré mu chýbali. Tak sa z jednotiek a radosti stali päťky a peklo.

Maturitné otázky si vypracoval detailne. Kúpil si zakladač a doň pridával nové a nové poznámky. Informácií pribúdalo a stresu tiež. Čakala ho slovenčina, matematika a ekonomika.

V poznámkach začínal mať zmätok. Čím bližšie bolo k maturite, tým väčší. Próza naturizmu v slovenskej medzivojnovej literatúre, administratívny štýl, lineárne rovnice, nerovnice a sústavy, nekonečný geometrický rad či účtovná uzávierka. Občas zamenil hypotézu za axiómu, súvahu za cash-flow a niekedy sa musel zamyslieť aj nad tým, či je Jean-Jacques Rousseau z Nemecka, Francúzska alebo Anglicka.

Pokúšal sa naučiť všetko, no nakoniec zbytočne. Slovenčinárka ho nepustila na hlavný termín. To nielenže skomplikovalo prípravu, ale spôsobilo ďalší stres.

Školský rok sa skončil, prišlo leto. Deti sa hrali na neďalekom ihrisku, on pozeral do učebníc. Poznámky sa učil naspamäť a pravidelne si ich opakoval. Von takmer nechodil, bol stále doma. Podobne ako roky predtým aj potom.

Prázdniny sa skončili a on mal ukázať, či sa pripravil dostatočne. Naučil sa toho mnoho, len či to zo seba dostane. Len či mu to stres dovolí.

Dovolil.

Podarilo sa mu zmaturovať. Ako sa neskôr dozvedel, pomohla mu aj ťažká rodinná situácia, o ktorej profesori vedeli a pri hodnotení to zohľadnili. Konečne ho niekto za to nešikanoval, ale bral to na vedomie. To bolo hádam jediný raz v celom jeho živote.

Ilustrácia – Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

Rok 1999: Deň, keď sa pokúsil o prvú samovraždu

Druhý september 1996 vyšiel na pondelok. A. vstal a na ôsmu išiel prvýkrát do novej školy. Naskočil do autobusu a zviezol sa na zastávku Saleziáni. Odtiaľ prešiel pešo na Sklenárovu ulicu a vošiel do budovy Stredného odborného učilišťa Samuela Jurkoviča. Tam trávil čas ďalších päť rokov.

Vyzeralo to, že sa mu začína nový život. Nikto ho nešikanoval a našiel si kamaráta. To však vydržalo len tri týždne a zopakovalo sa to isté čo v škôlke a na základnej škole. Kamarát odišiel „k úspešnejším“ a A. ostal sám. On proti celej triede. Alebo celá trieda proti nemu? Zužoval sa mu okruh priateľov, až nakoniec ostal mimo okruhu on sám.

Vytváranie sociálnych kontaktov mu robilo problém, preto vždy čakal, či si ho niekto vyberie za priateľa. No nevyberali si ho za priateľa, ale ako objekt šikany. Najčastejšie preto, že bol z rodiny jehovistov. Aj keď svoju vieru považoval za to lepšie, čo v živote mal, okolie to vnímalo inak.

Začalo sa to už v škôlke, kde rodičia deťom zakazovali hrať sa s ním. Vraj Svedkovia Jehovovi sú ilegálni a zatýkajú ich. Keby tento zákaz vydržal aj na strednej škole, bol by rád. No nevydržal, tak sa s ním spolužiaci hrali najrôznejšími spôsobmi.

Niekto mu ubližoval len slovne a len raz za čas, iní pravidelne a fyzicky. Kradli mu školské pomôcky, bundu, topánky, bili ho, nadávali mu, ponižovali ho, psychicky deptali, a keď mu chceli urobiť najhoršie… na to nechcel ani pomyslieť.

Na všetko bol sám, nepomáhala ani rodina. V prvom ročníku ho totiž neopustil len jediný stredoškolský kamarát, ale aj otec. Pobalil sa a odišiel žiť k frajerke.

A. ostal na všetko sám s mamou. Žili s dedom a tetou, ktorí jeho mamu nenávideli. Aj keď jeho mal dedo rád, nestačilo to. Nenávisť zažíval všade, kam sa pohol. Dokonca aj tam, kam sa nepohol, a aj vtedy, keď sa snažil potichu tváriť, že neexistuje. Nenávisť bola jeho život. A preto ak chcel ujsť pred nenávisťou, musel ujsť aj pred životom.

Prvé ročníky strednej školy stres zvládal alebo sa o to aspoň pokúšal. Výraznejšie ho vyľakalo až zistenie, že má tuberkulózu. Po riadnom očkovaní.

Zdravotníci zaočkovali celú triedu neožiarenou kultúrou tuberkulózy, čím všetkých nakazili. Niektorí rodičia sa súdili, jeho boli rozvedení. Pomáhala mu jedine mama, no nie vždy mala čas a energiu. Tak tým prešiel podobne ako všetkým. Potichu a sám.

A. to zvládal stále ťažšie, až si uvedomil, že je sám sebe prekážkou. Mal pocit, že si stojí v ceste tým, že žije. Doma to nevedel vydržať, v škole to bolo ešte horšie a inde… žiadne inde neexistovalo. Rozhodol sa, že keď zlú situáciu nerieši rodina, vyrieši ju on.

Kedysi pre neho bola rodina všetko. Vo vonkajšom svete zažíval iba šikanu a nepriateľstvo, no doma mohol zažívať lásku. Keď láska odišla aj z domova, neostal mu v živote jediný pozitívny moment.

Rodina sa rozpadla, otec žil u inej ženy, bratia sa odsťahovali a on ostal sám s mamou. Púšťal jej filmy, chodil s ňou do lesa a veľa sa rozprávali. Celý život mu bola oporou a chcel pri nej ostať aj v okamihu, keď z rodiny neostal kameň na kameni.

Jeho život sa premenil na neustále unikanie. Doma ho čakal opitý dedo a teta, v škole zákerní spolužiaci a vonku strach z ľudí. Nebolo kde oddychovať, nebolo úniku.

A. si veril stále menej, až si veriť úplne prestal. Ostal žiť bez dôvery v čosi nezničiteľné v sebe samom. Keď o to prišiel, začal prichádzať aj o seba.

Rozhodol sa na svoj smútok poukázať. Siahol po tabletkách a pokúsil sa o prvú samovraždu. Celý život bol málo priebojný, a ak chcel, aby zvyšok rodiny videl, že je nešťastný a že to nezvláda, jediná možnosť bola celkom sa vzdať.

Zjedol niekoľko tabletiek, no okrem bolesti hlavy to nemalo žiadny efekt. Rodina si nič nevšimla.

Život sa mu drobil sám od seba, no keď chcel on, tak sa mu ho zničiť nepodarilo. A tak sa mu drobil aj naďalej.

Rok 1994: Dni, keď ho spolužiaci mali radi

Mal desať rokov a za sebou takmer polovicu života samoty a šikanovania. Dovtedy bol jednotkár, no od piatej triedy sa všetko zmenilo.

Zažil také silné násilie a traumatické okamihy, že sa mu v učení prestalo dariť.

Ak by mal túto situáciu odlíšiť od predošlých skúseností so šikanovaním, opísal by ju ako opakujúce sa násilie neprimerané svojmu veku. Spôsobované ľudským zlom neľudského človeka. Vymykajúce sa kategórii šikanovania. Zásadnejšie. Poznamenávajúce samotné základy duše.

Násilie je ako príliš veľký kameň v presýpacích hodinách. Zastavuje čas. Bráni plynutiu nových myšlienok.

Trvalo to dva roky, čoho výsledkom bolo vyhýbanie sa akýmkoľvek kontaktom a problémy s pamäťou, čo mu ostalo navždy.

Už nikdy sa nedokázal vrátiť späť a plnohodnotne fungovať. V jeho živote vznikol deň, ktorý netreba menovať a o ktorom nedokáže rozprávať.

Žiť na okraji kolektívu sa pre neho stalo spôsobom života. Odstrkovali ho v škôlke, na prvom stupni základnej školy a inak to nebolo ani neskôr. Na chvíľu sa to zlepšilo v ôsmej triede. Vtedy zažíval okamihy, keď bol v komunite obľúbený.

Stačilo kúpiť čokoládu, spolužiaci sa okolo neho zlietli a päste vymenili za úsmevy. A. sa cítil šťastne a nechcelo sa mu veriť, že ho niekto má rád. No len dovtedy, kým bola čokoláda.

Uvedomoval si to. Keďže vreckové nedostával, rozhodol sa zarábať si po svojom. Začal sprostredkúvať rôzny tovar a v ôsmej triede sa z neho stal úspešný „obchodník“.

Mal pocit, že toto sú jediné okamihy, keď je užitočný. Naposledy sa tak cítil ešte ako malý, keď sa rodičia nehádali a žili fungujúci život. Vtedy sa cítil ako dobrý človek, bol kresťan, nikomu neubližoval a snažil sa robiť najlepšie, ako vedel. Postupne o to prišiel a stále viac si pripadal neužitočný a nepotrebný. Našiel sa až v kšeftovaní.

Na papieri dostal od spolužiakov názov produktu a zisťoval, či oň má niekto záujem. Občas tlačiareň, občas počítač, inokedy drogistický tovar, tonery, monitory, klávesnice a iné. Ponúkal toho veľa. Nové aj používané. Stačilo, že v práci bolo niečo navyše a niekto to zobral. On to predal a dostal za to províziu.

Táto skúsenosť ho nasmerovala na obchodnú školu. Mnohí hovorili, že ak mu ide kšeftovanie, určite mu pôjde aj odbor predavač/obchodník.
Keby aj tam nezažíval šikanu, možno by sa z neho stal dobrý obchodník. Možno by sa mu podarilo lepšie prispôsobiť prichádzajúcemu kapitalizmu, ktorý o desať rokov neskôr tak veľmi nemal rád.

Ilustrácia - Dominika Žáková
Ilustrácia – Dominika Žáková

Rok 1987: Deň, ktorý takmer neprežil

Keď sa A. narodil, bratia mali päť a pätnásť rokov. Jeden z prvého manželstva, druhý z druhého. Bola nedeľa a otec nešiel za manželkou do pôrodnice, navštívil svoju frajerku. Druhé spoločné dieťa pre nich malo znamenať vrchol lásky. Namiesto toho to pre nich bolo prvýkrát, čo otec takmer opustil rodinu.

Roky plynuli rýchlo, deti rástli ešte rýchlejšie, jeden bol na strednej škole, druhý na základnej a A. nastúpil do škôlky. To boli najkrajšie časy. Hral sa, navyše nie sám. Zapadol do kolektívu a našiel si dvoch kamarátov. Presnejšie, oni si našli jeho a stali sa z nich priatelia.

Najčastejšie sa hrali na kovbojov. Priložiť k oku, zamieriť, zastaviť dych a búúm, guľôčka letí. Takto si to predstavoval. Namiesto toho bola zbraň bez zvuku a guľôčka tiež nevyšla žiadna. No to, či niečo z plastovej pušky vyletelo alebo nie, nebolo podstatné. Stačilo, že sa cítili ako kovboji.

Po čase sa táto hra prestala rodičom páčiť a zakázali mu ju. Nechceli, aby v sebe pestoval agresivitu, dominantnosť a túžbu bojovať. Čo ak by sa z neho stal vojak a zomrel by vo vojne?

Dôvodom zákazu nebol len strach rodičov, ale aj biblický text z Evanjelia podľa Matúša. Ten hovorí, že: „[…] všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“ (Matúš 26:52).

Zákaz spôsobil, že keď jedného dňa chlapcom rozdávali hračky, jemu sa žiadna neušla. Následne ho spolužiaci z kolektívu vylúčili.

Okrem toho neprišiel len o hru na kovboja, ale aj o dvoch priateľov. Odsťahovali sa do iného mesta a on ostal sám. V škôlke sa už nedostal do žiadnej skupinky a stal sa z neho samotár.

Do školy nastúpil ako päťročný. Kým ostatné deti stavali hrady z piesku, on sedel za lavicou a každých štyridsaťpäť minút počúval zvonenie na prestávku.

Učil sa čítať, písať a žiť v kolektíve. Robilo mu to problém. Nevedel síce prečo, no neskôr mu na to spolužiaci dali dôvod.

V prvom ročníku základnej školy ho spolužiak zmlátil tak, že ostal ležať štyri mesiace v nemocnici. Udrel ho do brucha, z čoho mu prišlo zle.

Doma dostal lieky proti chrípke. Keď nezabrali, rodičia ho zaviezli na pohotovosť a potom do nemocnice.

Zisteniu nemohli uveriť.

Zlomené najspodnejšie rebro. Prepichnutá pečeň. Keby neprišiel do nemocnice, mohol doma zomrieť.

V prvom ročníku základnej školy.

Rok 2016: Deň, keď vyšiel článok

Je teplé júnové ráno, Parsifal už nehrá a 34-ročný A. neleží v posteli. Sadol si za stôl a článok o sebe samom dočítal na novom tablete.

Ostal nervózny. Z článku, ale aj z toho, že ceruzka s perom nie sú na svojom mieste. Napravil ich a zamyslel sa, či sa ešte niekedy zamestná.

Do práce nechodí už vyše ôsmich rokov, no chcel by. Chcel by pracovať, najlepšie niečo jednoduché. Napríklad strážiť opustené budovy, čistiť záchody či zametať podlahy. Hocičo. Hlavne, aby ho už nikto nešikanoval a správali sa k nemu slušne.

Prihlásil sa na svoj e-mail [email protected] a pozrel sa, či mu niečo neprišlo. Nič. Zase… nič. Ak ostane jeho schránka prázdna, pôjde si kúpiť ďalší žreb a ďalej čakať na zázrak. Možno raz.

Jeden, dva, tri, štyri.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie