Karol Sudor
Každá verejne známa osoba má príbeh, ktorý vznikal ešte predtým, ako sa začala objavovať v médiách. V seriáli rozhovorov „Neznámi známi“ budeme objavovať ich detstvo, rodinné zázemie, vzťahy a ďalšie okolnosti ich života, o ktorých doteraz vedeli asi len ich najbližší. Na stránke Neznámi známi nájdete všetky vydania, vrátane možnosti odoberať upozornenia na nové e-mailom.
Peter Kováč (1972) je súdny lekár a právnik, spoluzakladateľ Inštitútu forenzných medicínskych expertíz a pedagóg na viacerých univerzitách.
S respondentom si v rozhovore tykáme, keďže sme dlhoroční známi.
Narodil si sa v roku 1972. Do akej rodiny?
Mama je zubná lekárka, otec bol stavebný inžinier. Mám o päť rokov mladšiu sestru, ktorá vyštudovala bankovníctvo. Vyrastal som v Žiline, v meste obklopenom horami. Od piateho ročníka základnej školy som chodil do matematickej triedy. Pamätám si, že v škole bol na stene namaľovaný veľký obraz sovietskeho maršala Ivana Stepanoviča Koneva. Nasledovala výberová matematická trieda na gymnáziu. Tam som zistil, že v matematike som síce dobrý, ale okolo mňa sú omnoho lepší. Chcel som odísť, ale otec mi to nedovolil.
Takže matematicko-fyzikálna fakulta ti nehrozila.
V žiadnom prípade. Plánoval som ísť na ekonómiu. Posledný možný deň som to však prehodnotil a podal som si prihlášku na medicínu.
Áno, v roku 2007 si mi v rozhovore pre denník SME povedal, že medicína sa ti jednoducho „prihodila“. A prijatie ťa prekvapilo.
Prekvapilo ma už to, že ma prijali na gymnázium, veď tam bol výber výberu. Prijímacie pohovory z matematiky som síce spravil, ale zo slovenčiny som ich celkom kvalitne „dogabal“. Zachránili ma zrejme psychologické testy.
Zišli sa tam však fakt zaujímaví ľudia – o ročník nižšie chodil chalan, ktorý neskôr odpočúval Gorilu, o ročník vyššie zase chalan, ktorý sa stal partnerom J&T. Bol tam aj človek, ktorý sa neskôr stal vlastníkom televízie Joj, iného spomenuli v známej kauze nástenkového tendra. Jeden zo spolužiakov bol svojho času riaditeľom Všeobecnej zdravotnej poisťovne, druhý pracoval pre veľkú mediálnu firmu, tretí sa stal slávnym matematikom, ďalší podpredsedom súdnej rady.
Zjavne generácia, ktorá v spoločnosti vyorala brázdu.
Negatívnu aj pozitívnu. Vedľa gymnázia bol z jednej strany cintorín, z druhej strany evanjelický kostol. Postavený bol podľa projektu slávneho architekta Milana Michala Harminca a staval ho môj starý otec Michal Kováč. Doma mám odložený materiál, v ktorom sa pán Harminc sťažuje práve naňho – vraj je veľmi drzý. To je pre našu rodinu celkom príznačné.
Na medicínu si nastúpil v roku 1990, tesne po revolúcii.
Boli sme historicky najväčší ročník na medicíne, vzali nás až 680, k tomu ďalších na stomatológiu. Pamätáš si televíznu reláciu Detektív Karol?
Jasné. Znelka bola od skupiny Kraftwerk a mená postáv mi vyskakujú dodnes – okrem Karola tam boli Zvedavka, Pravítko, Štuplík, teta Straková a ujo Horák.
No a práve Zvedavka, teda Ľubica Trégerová, bola moja ročníková spolužiačka. Vrátim sa však k prijímačkám – prišla mi brožúrka s otázkami, a tak som si vzal všetky možné učebnice biológie a chémie, aby som si našiel odpovede. Na niektoré otázky som ich, samozrejme, nenašiel. S pamäťou som však nikdy nemal problém, a tak som sa väčšinu vecí v pohode naučil.
Testy som vyplnil tak rýchlo, že keď som ich odovzdával, dozor sa ma pýtal, či sa nebodaj ponáhľam na WC. Potom to už šlo samospádom – prijali ma, dal som si prihlášku na internát a vedel som, že sa sťahujem do Bratislavy.
Moje prijatie podpísal parazitológ a profesor Gustáv Čatár. Keď omnoho neskôr ako starý pán zomrel, zhodou okolností som práve ja v domove dôchodcov obhliadal jeho telo.
Mohol si byť všeobecným lekárom, internistom, chirurgom, gynekológom, urológom a ešte neviem kým. Vybral si si súdne lekárstvo, teda prácu s mŕtvymi. Prečo? Viem, že ťa veľmi zaujímali aj počítače.
To je pravda. Počítače ma veľmi bavili, hoci som už vedel, že s matematikou nechcem mať nič spoločné. Programovanie bola iná káva. Moje prvé stretnutie s počítačom prišlo ešte v 80. rokoch minulého storočia vo štvrtom alebo v piatom ročníku základnej školy.
Vtedy „fičali“ počítače ako PMD 85 alebo PP 01.
Mama ako zubárka zhodou okolností robila zuby aj ľuďom z Výskumného ústavu výpočtovej techniky. Na počítač PP 01, ktorý tam mali, mám preto krásne spomienky.
Bol to celkom solídny radiátor.
Presne tak, keby si naň postavil šálku s vodou, po čase by hádam aj začala vrieť. A tá brutálna klávesnica!
