Scenárista Andy Kraus: Nie som fanúšik seriálu Horná Dolná, neviem sa s ním stotožniť

Čo si s chuťou pozriete v televízii?

Futbal. V poslednom čase je už pre mňa televízia médium, v ktorom pozerám len veci, ktoré idú naživo. Som fanúšik hokeja, futbalu aj tenisu, takže sa vždy dá nájsť niečo, čo si v televízii pozriem.

Seriály či iné programy nepozeráte?

Ak sa objaví nový program, pozriem si ho z profesionálneho záujmu. Ale vo väčšine prípadov u neho neostanem ako fanúšik. Pozriem si to, zistím, ako funguje u divákov – či má sledovanosť, alebo nie –, a skúsim analyzovať, prečo funguje alebo nefunguje. To mi môže pomôcť, aby som mal aspoň akú-takú predstavu, čo Slovákom chutí. Ale v poslednom čase sú slovenské chute veľmi zvláštne. Neviem rozanalyzovať, prečo program funguje a prečo iný nie, je teraz dosť ťažké odhadnúť, čo v tomto biznise urobiť, aby to divákom zachutilo.

Za posledných päť rokov ste nemali program, ktorý by ste si pozreli s radosťou?

Za posledných päť rokov určite áno, ale za posledné dva ani nie. Skôr len veľké veci ako Česko Slovensko má talent. Zohráva v tom úlohu aj to, že sa často prispôsobím rodine. Snažíme sa nahrádzať televízny program, aby sme si večer nesadli k televízii. Snažíme sa robiť iné aktivity aj s deťmi, alebo pozeráme niečo, čo sme si vybrali spoločne. Ak by som žil sám, televíziu by som nepozeral asi vôbec.

Ktorý bol posledný seriál, ktorý vás zaujal?

Ale nie je slovenský. Chytil ma Fargo. A bavilo ma to sledovať v televízii, aj keď som si to mohol niekde stiahnuť. Bol to rituál, celý týždeň som čakal na ďalšiu časť. Dostal som sa do pozície „namotaného“ seriálového diváka, ktorý týždeň napäto čaká na pokračovanie.

Zo slovenských vás nič nezaujalo?

Určite áno, ale nie natoľko, aby som sa od nich stal závislý.

Fargo je príklad, ako sa mení v zahraničí trend seriálov – robia sa veľmi kvalitné seriály pre náročného diváka, ktoré majú napríklad aj dlhšie časti. Prečo u nás taký trend nie je?

Myslím, že treba ešte chvíľu počkať. Budem hovoriť niečo iné ako pred rokom či dvomi, keď som tvrdil, že ešte nie je u nás dosť divákov, ktorí by uspokojili komerčnú televíziu, ak by nasadila náročnejší program. Osobne si myslím, že už je ich na Slovensku dosť, len nedôverujú televíziám. Vedia, že tam taký program nenájdu. Komerčná televízia by mala nabrať odvahu a nasadiť náročnejší program, aj keď by chvíľu trvalo, kým by diváci pochopili, že má význam sa k sledovaniu TV vrátiť.

Cítiť to na správaní televízií, že mnoho divákov odišlo na internet?

Vidieť to na sledovanosti. Počet divákov pred obrazovkami klesá.

Ako sa to prejavuje? Napríklad Markíza stiahne seriál aj po pár častiach, ak nemá čísla. Toto je hlavný prejav nižších čísiel?

Asi áno. Z hľadiska udržateľnosti pozície je to asi dobrý ťah. Ak program nefunguje, dajú ho hneď preč, ale z ekonomického hľadiska je to veľmi náročný systém a riskantný spôsob skladby programu. Niečo vymyslíme, vyrobíme, nasadíme, nefunguje, tak to dáme preč a ostane nám v programe diera a potrebujete niečo iné. To stojí veľa peňazí. Ako dlho sa to dá robiť?

Seriály ako Sanitka či Nemocnica na okraji mesta vysielajú v televízii 30 rokov. Vidíte dnes v televízii program, ktorý by mohol mať takú dlhú životnosť?

Nie. Dnes už ani tieto seriály nepritiahnu toľko ľudí a pozerajú to najmä z nostalgie. Televízia pred 30 rokmi nemala konkurenciu internetu. Ľudia nemali inú možnosť. Ak si večer chceli niečo pozrieť, tak mali len program v televízii. Ani ich nebolo toľko, nebola konkurencia zahraničných televízií. Ľudia veľmi radi spomínajú na staré dobré časy. To je aj pri Susedoch. Veľa fanúšikov mi hovorí, aby sme spravili ešte nové časti. Neviem, či by to ešte v televízii fungovalo. Staré časti si ľudia pozrú radi, lebo to vnímajú ako klasiku a funguje to. Ale keby sme robili nové časti, pozerali by sa na to inými očami, a nie som si istý, či by neboli sklamaní. A mohli by to byť rovnako dobre napísané aj zahrané časti, len by tam už nebola nostalgia.

Prečítajte si

Prečo vydržal Panelák rekordných 1309 dielov? Krausa zahanbila len Šeherezáda

Nie je to aj tým, že dnešné seriály sú prchavejšie a nezanechajú žiadny dojem?

Nemocnica na okraji mesta mala 30 častí a bola vnímaná ako dlhý seriál. Dnes seriály, ktoré televízie považujú za vlajkové lode, majú nekonečný počet častí. Je pre scenáristu ťažké naplniť každú časť skvelým obsahom, keď ich má byť päťsto. Aj keby ste mali obrovský kreatívny tím, tak situácií medzi postavami nie je neobmedzene veľa. Ak máte dvanásť častí, tak nemusíte mať žiadnu vatu. Ale pri takých dlhých seriáloch sa vate jednoducho nevyhnete.

Ako vyzerá príprava scenára seriálu?

Závisí od toho, či chcete pripraviť dlhý seriál, čomu by som sa v budúcnosti rád vyhol, ak teda budem ešte niekedy niečo písať. Ale na začiatku príde nápad.

Častejšie teda príde nápad a nie objednávka z televízie?

Aj tak sa dá. Objednávka z televízie však nebýva úplne konkrétna. Napríklad povedia, že potrebujeme žánrovo niečo medzi Panelákom a Keby bolo keby, 50 častí, formát 45 minút, vzťahové, s približným  rozpočtom. Takto vzniklo Pod povrchom – bolo vyrobené na objednávku. Ale zadávateľ vám väčšinou nepovie, aké charaktery majú mať postavy a čo sa má medzi nimi diať. Občas vám nenápadne povedia, koho treba obsadiť.

Ako sa pri tvorbe prejaví výška rozpočtu?

Rozpočet do veľkej miery ovplyvňuje autorov. Závisí odeň napríklad, koľko priestorov či hercov použijú. Tvrdím však, že sú na niečo dobré, lebo ak dáte scenáristovi možnosť, aby napísal, čo chce, a nemá mantinely, tak uletí. Keď je donútený zmestiť sa do rozpočtu, býva omnoho kreatívnejší. Lebo vie, že obmedzenie v počte hercov a lokácií musí nahradiť niečím iným.

Aké rozpočty majú slovenské seriály?

To závisí od počtu filmovacích dní. Ak má seriál veľa exteriérov, tak je to drahšie. Napríklad Horná Dolná – neviem, aký má rozpočet, ale tým, že sa nakrúca jedna časť tri filmovacie dni, tak je to zrejme jeden z najdrahších seriálov, ktorý teraz funguje.

Tri filmovacie dni sú luxus?

U nás je to luxus, v Amerike nízkorozpočtový seriál. U nás je štandard jeden deň – jedna časť.

Nepredlžuje sa to?

Nie, skôr to ide opačným smerom. Tým, že televízie budú tlačiť tvorcov do väčšej efektivity, myslím, že sa to bude posúvať k dvom častiam za jeden deň, čo sa musí odraziť na kvalite. Keď máte 15 minút na jeden obraz, musí to poznačiť kvalitu. Režisér už nerieši nič iné, len to, či sa herci nepomýlili, alebo nezrazili.

To hercov nemôže dlho baviť. Môžu sa dnes v seriáli niečo naučiť?

Nenaučia. Takýto dlhý seriál má pre herca len finančný efekt. Svoje herecké umenie tam môže ukázať len veľmi ťažko. Na druhej strane nie každý človek, ktorého vezmete z ulice, môže hrať v dennom seriáli, musí mať nejaký talent a techniku.

Keď máte nápad, čo ďalej?

Potom dáte dokopy tvorivý tím. Môžete to robiť aj sám, ale chýba vám spätná väzba. Vytvoríte námet – máte postavy, základné zápletky, viete, čo bude bod A a do akého bodu B pôjdete. Ešte veľmi neviete, ako sa tam dostanete. Keď vám námet schvália, prídu na rad jednotlivé príbehy, potom začnete písať scenár. Pri dlhodobých seriáloch do toho ešte vstupujú herci, ktorí postavu nejako uchopia, a scenár sa podľa toho môže jemne upraviť.

Sú herci, ktorí zaručia úspech seriálu?

Dnes to tak už nefunguje. Funguje to len na úvodné promovanie. V upútavkách sa objavia zvučné mená. Časť divákov si povie, že to asi bude dobré, lebo tam ten herec hrá. Ale ak ho nezaujme príbeh, tak to kvôli tomu hercovi nebude pozerať. Nemyslím si, že dnes existuje herec, alebo herečka, ktorá dokáže výrazne zvýšiť rating seriálu.

Na ktorú postavu, ktorú ste napísali, ste najviac pyšný?

Lászlo predsa. Ale to nie je postava, ktorú som umelo vytvoril. Lászlo proste vznikol. Keď mi nalepia fúzy, tak hneď začnem hovoriť po maďarsky. Pri Susedoch neviem byť celkom objektívny. Panelák si vážim, lebo sme ho udržali sedem a pol roka s pomerne dobrými číslami. Je zázrak, že sme ho udržali tak dlho a ľudia si pozreli aj finále, čo sa mnohým dlhotrvajúcim seriálom nestáva. Často človek ani nevie, že sa seriál, ktorý ide niekoľko rokov, skončil. V tomto smere bude Panelák ťažké prekonať.

A je tam postava, na ktorú ste pyšný?

Tam priamo nie. Na Panelák som pyšný ako na celok. Potom mám dva seriály, na ktoré som veľmi pyšný – Keby bolo keby a teraz najnovší Dovidenia, stará mama!. A to aj napriek tomu, že ratingovo to nie je to, čo by autor chcel. Ale nedám naň dopustiť, lebo si myslím, že je dobre napísaný a je tam skvelé herecké obsadenie. A je v ňom aj postava, na ktorú som pyšný – Majo Miezga v Tarkanovi. To je slovenský Funes. Písal som to, bol som pri točení, strihal som to. A môžem to dať päťkrát, desaťkrát a stále sa na tom bavím.

Čo vám na seriál povedali v televízii?

Aj im sa to páči. Stoja si za ním.

Ale vysielajú ho po desiatej večer, čo nie je čas, kam sa dávajú seriály, za ktorými si televízia stojí.

Od tohto poďme preč. Seriál je ako dieťa. Autori, ktorí ho napíšu, sú matka, ktorá si ho pestuje. Televízia má byť otec, ktorý sa postará, aby seriál mal čo najlepšie podmienky. To vždy stojí čas, energiu aj peniaze. Ak jeden z rodičov nefunguje, tak sa tomu seriálu môže vodiť zle. Ak nie je veľmi silný a neprebije sa sám, tak bude mať problém.

To, že ho nasadia tak neskoro, ste vedeli, keď ste ho pripravovali?

Nechcem o tom hovoriť.

Je to o zlom čase a nie o tom, že typ humoru v tom seriáli už ľudí nebaví?

Keď sa stretávam s ľuďmi, ktorých názor si vážim, a je ich dosť, všetci sú fanúšikovia tohto seriálu. Uznávam, že ide o ľudí, ktorí sú intelektom trochu inde ako mainstream. Ale nemyslím si, že takých ľudí nie je dosť, aby urobili celkom dobrú sledovanosť. Ale o tom sme už hovorili. Náročný divák už TV nesleduje. Nejde len o to, že je vysielaný neskoro, ale závisí to aj od nábehovej krivky. Seriál vyskočil, keď šla predtým dobrá komédia. Urobila celkom dobré čísla, lebo tam bol náš divák, ktorý sa chce baviť. Ak dáte po sebe dva programy, ktoré sú pre úplne iné cieľové skupiny, tak jeden z programov bude trpieť, väčšinou ten, čo ide neskôr.

Takže ZOO vám to kazí?

ZOO nám to nekazí, nie je to zlý seriál. Ale je to iný typ diváka ako Dovidenia, stará mama!. Nemôžete dať po sebe Hornú Dolnú a Fargo.

Prečo je Horná Dolná taká divácky úspešná?

Trafili do vkusu. Ale robili to metódou pokus-omyl. Nasadili to 6. januára, vtedy sa nenasadzujú seriály, ktoré majú veľkú dôveru televízie. Ale vyšlo im to. Bolo to pre mňa prekvapenie.

Nie ste fanúšik Hornej Dolnej?

Nie. Akceptujem jeho úspech, nemôžem povedať, že je to zlý seriál, pri číslach, ktoré robí. Je to určite dobrý seriál pre danú cieľovú skupinu, ale neviem sa s ním stotožniť, napriek tomu, že má skvelé herecké obsadenie a je profesijne výborne zvládnutý.

Diváci majú už iný humor ako vy?

Asi áno.

Čo na nich platí?

Neviem. Mám pocit, že som sa niekam posunul a väčšina ostala tam, kde bola. Je mi ťažko hodnotiť tieto veci, lebo ma považujú za človeka, ktorý robil pre mainstream. Celú kariéru som si vybudoval na programoch pre nenáročného diváka pre komerčné televízie a ľudia si ma s mojou tvorbou stotožňujú. Ale ja som to robil cielene, lebo som nielen scenárista, ale aj producent, a producent nemôže veľmi riskovať a investovať do vecí pre minoritného diváka, lebo už by nebol producent, ale filantrop.

Kritizujú vás za to, že robíte pre masového diváka?

Nebola to kritika, ale len pomenovali veci. Uragán, Susedia, Panelák, to boli veci, ktoré sme robili pre komerčnú televíziu a robili sme to tak, aby sa to páčilo väčšinovému divákovi. Ale na Uragán nám chodili doktori, profesori. Boli to fanúšikovia Uragánu. Asi si tam našli niečo, čo ich bavilo. Ale áno, boli to vtipy z internetu, okrem Lászla a Františka, čo boli autorské texty. Uragán bol kabaret, tam sa môže ukázať aj riť a je to legitímne. Pri Paneláku sme sa snažili, aby sa páčil masovému divákovi, ale nech náročného neurazí. Snažili sme sa nájsť strednú cestu a myslím, že sa nám to podarilo. Preto to malo prvých päť rokov takú sledovanosť, lebo to bol mix mainstreamu, ale pribudli aj ľudia, ktorí majú na televíznu tvorbu možno vyššie nároky. Panelák si pozreli, lebo bol pohodový a dalo sa pri tom oddýchnuť. A ak to tak človek bral, že si išiel pozrieť seriál, ktorý mu do života veľa nedá, ale oddýchne si, tak to pozeral.

Televízie dávajú často do hlavného vysielacieho času šou – nielen talentové, ale aj rodinné, kuchárske či vedomostné. Čím to je, že ich televízie uprednostnia pred svojimi seriálmi?

Možno už seriálov bolo veľmi veľa a divák sa presýtil. Problém je, že všetky boli veľmi podobné – tam sa riešili kone, tam víno, drevárska firma, ale vzťahy a príbehy medzi ľuďmi boli o tom istom. Divák vedel veľmi ľahko predvídať, čo sa bude diať. Seriály stratili ambíciu prekvapovať. Chcelo by to použiť iný princíp a schému.

A čo by ich pritiahlo?

Divákom napríklad chýba interaktivita. To mladých baví. Pri Paneláku mali zapnuté mobily a súčasne so sledovaním deja ho komentovali a chatovali. Videl som, že na Facebooku pribúdajú komentáre počas vysielania, písali si o hláškach, ktoré tam zazneli. Možnosť interaktivity im televízia v jednom balíku zatiaľ dať nemôže.

O desať rokov už nebudeme pozerať televíziu?

Ja to vidím  takto: Televízia bude ako dnes vinylové platne, bude len pre fajnšmekrov.

Takže o pár rokov budete mať svoje projekty na webe?

Prečo o pár rokov?

Takže už niečo pripravujete?

Je to cesta.

Už nechcete robiť pre televíziu?

Láka ma skúsiť aj niečo iné.

Prečo?

Nie som tam úplne sám sebe pánom. Chcel by som sa dostať do situácie, že veciam, ktorým verím, dám veľa energie, peňazí, priestoru. A to neznamená, že to musia byť len veci, ktoré sú z mojej hlavy. Chcem dať možnosť novým, mladým, šikovným, aby sa prejavili. Dať im priestor, nadchnúť sa ich nápadom. A následne ponúknuť skúsenosti, priestor a asi aj financie, aby sa nápad, ktorému verím, dostal k divákom. Kým pracujem pre televíziu, budem len súčasťou niečoho a niečo ovplyvniť môžem, ale nie všetko.

Trúfnete si urobiť seriál pre človeka na webe, o ktorom sám hovoríte, že je náročnejší?

Nemusíme hovoriť hneď o seriáli alebo o internetovej televízii. Ostaňme zatiaľ len pri vízii.

Ak by chceli televízie stiahnuť divákov z internetu, čo by mali spraviť?

Neviem si to predstaviť. Na internete je veľmi veľa obsahu, a keď sa človek vyzná, tak nájde kvalitu. Mladí vedia jazyky a nemusia sledovať len slovenské veci. Televízie ich môžu pritiahnuť späť len vlastnou tvorbou, ktorá sa však musí niekam posunúť, a ešte treba byť trpezlivý.

Ako sa vám páči RTVS?

Veľmi sa mi páči. Aj v rámci zábavy trafili veci, ktoré môžu osloviť náročného aj menej náročného diváka. A našli spôsob interaktivity. Napríklad Čo ja viem začnete hrať a už to dopozeráte. Ak by ste nehrali, tak si po čase možno poviete, že prepnete. Ale keď mám aplikáciu, tak dohrám. Pre mňa je to zmysluplne strávený čas s rodinou pred televíziou. A to sa málokedy podarí. Vidíte, hovoril som, že nič nepozerám, a je to tu, na toto som zabudol. Asi to už neberiem ako televízny program, ale skôr ako piatkový rituál – celá rodina si sadneme, máme aplikáciu a hráme.

Do RTVS by ste sa nechceli vrátiť?

To nezávisí len odo mňa.

Keď sa RTVS zlepšuje, zaslúžila by si vyššie koncesionárske poplatky?

Určite.

Čo sa zmenilo v televíziách za posledných 15 rokov?

Prešiel som všetkými televíziami a všade bol iný prístup. Mne sa najlepšie robilo, keď som mal maximálnu slobodu a dôveru. Všetky úspešné veci vznikli v takýchto podmienkach. Keď prichádza stres a tlak, pracuje sa zle. Ale v HD.

A čo sa zmenilo pre divákov?

Striedajú sa tu vlny, nevidím nejaký vývoj. Raz sú to seriály, raz sú to šou, tie sa striedajú. Teraz sú to šou. A tie vlny majú stále menšiu intenzitu. Predtým to bolo cunami, teraz je to slabý príboj.