Denník N

Na Vianoce dorazili do Osvienčimu, dvere vagóna však neotvorili a odviezli ich do Terezína

Vera Meisels. Foto - Post Bellum
Vera Meisels. Foto – Post Bellum

Vera Meisels pochádza zo sekularizovanej židovskej rodiny. keď ich prevážali do Osvienčimu, vedela, že idú na istú smrť. Avšak nakoniec bol celý ich vlak presmerovaný inam. Vera si dodnes myslí, že sa tak stalo riadením osudu.

Koncom roka 1944 odchádzal z koncentračného tábora v Seredi jeden z posledných nacistických transportov. Vo vagónoch vlaku, ktorý smeroval do Osvienčimu, sa tlačili desiatky naľahko oblečených, vyhladovaných i ťažko chorých ľudí. V jednom z nich sa tiesnila aj osemročná Vera Meisels spolu s mamou a o dva roky staršou sestrou Alicou.

Očakávali, že idú na istú smrť. Avšak nakoniec bol celý ich vlak presmerovaný inam. Vera si dodnes myslí, že sa tak stalo riadením osudu.

Arizácie a obmedzovanie občianskych práv

Vera Meisels pochádza zo sekularizovanej židovskej rodiny. Narodila sa 10. júna 1936, teda v čase, keď bola bezpečnosť v celej Európe ohrozená agresívnou nacistickou politikou.

Hitlerovo Nemecko vtedy obsadilo Porýnie (územie, ktoré oficiálne patrilo pod správu Spoločnosti národov), začalo masívne vyzbrojovať armádu a aktívne podporovalo fašistické oddiely generála Franca v období španielskej občianskej vojny (1936 – 1939). Tieto akcie súviseli s hlavným cieľom nemeckej zahraničnej politiky, ktorým bolo rozšíriť územie o oblasti vo východnej Európe, kde žili početné nemecké menšiny. Po Rakúsku sa v roku 1938 obeťou nacistickej agresie stalo aj Československo. Po podpísaní Mníchovskej dohody musela Československá republika odstúpiť Nemecku veľkú časť svojho územia na západe.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Následne prezident Beneš abdikoval, bola vytvorená nová vláda a začalo sa schyľovať k rozpadu spoločného štátu. Dňa 14. marca bol vyhlásený Slovenský štát a o deň neskôr vtrhli nemecké vojská do českých krajín a vyhlásili Protektorát Čechy a Morava.

Už po vyhlásení slovenskej autonómie (6. októbra 1938) však na Slovensku nastali ťažké časy najmä pre národnostné menšiny – Židov a Rómov. Obom skupinám obyvateľstva začali byť postupne obmedzované ich občianske práva a väčšina z nich prišla o všetky svoje majetky.

Najdramatickejšie obdobie pre Židov nastalo po prijatí tzv. židovského kódexu v septembri 1941. Židia na Slovensku nesmeli zastávať žiadny verejný úrad, nemohli pracovať v službách, vlastniť majetok, ani vykonávať lekársku, právnickú či učiteľskú prax. Nesmeli cestovať v autobusoch, schádzať sa v parkoch, chodiť do kina a aj nakupovať smeli len v určený čas.

Navyše sa začalo s výstavbou veľkých pracovných táborov v Seredi, Novákoch a vo Vyhniach.

Verin otec Zoltán mal ešte pred vojnou s bratom Móritzom rodinnú firmu na výrobu konských podkov. Ich podnik bol arizovaný a majetok im nebol vrátený ani po vojne. To však nebolo to najdôležitejšie. Hlavné bolo nejako prežiť toto dlhé neľudské obdobie.

Zachránila ich pred deportáciami

Od roku 1942 boli z každého väčšieho mesta na Slovensku organizované masové transporty do koncentračných a vyhladzovacích táborov. V období od marca do októbra 1942 bolo zo Slovenského štátu vyvezených vyše 57 000 slovenských obyvateľov. Ani rodina Meisels od toho nebola uchránená. Šesťročná Vera zažila nástup na transport so svojou staršou sestrou Alicou na jar 1942 v Trebišove. Obe boli na návšteve u starých rodičov Gardošovcov, ktorí sa chystali na oslavu jedného z najväčších židovských sviatkov – Pesach, aby si pripomenuli vyslobodenie Izraelitov z egyptského zajatia.

V určený deň sa mali na trebišovskej železničnej stanici zhromaždiť stovky Židov z celého okresu. So sebou si mohli vziať len zopár vecí a do transportu mali nastúpiť aj obe malé dievčatá. Vtedy ich však zachránila Mariška, ktorá pracovala u Gardošovcov v domácnosti: „A Mariška gardistom odprisahala, že nás odvezie do Prešova, odkiaľ nastúpime spolu s rodičmi na transport,“ spomína Vera na vtedajšie, dnes nepredstaviteľné udalosti.

Vystúpili z vagóna, z ktorého sa už nikto nevrátil

Rovnako krutý zážitok zažili sestry aj v Prešove. Do vagónov, pôvodne určených na prepravu dobytka, musela nastúpiť naozaj mnohopočetná rodina Meisels. Ešte pred odchodom vlaku Vera počula jedného z uniformovaných vojakov ako zvonivým hlasom kričal: „Meisels Zoltán a Meisels Móritz s rodinou. Vyjdite z vagóna!“ A tak Vera s rodičmi, strýkom a tetou vystúpili z vagóna, z ktorého sa po vojne nikto nevrátil. „Dostali sme výnimky, pretože sme vlastnili továreň na výrobu podkov pre kone, a tak sme boli označení za potrebných pre slovenské hospodárstvo. Nás, Židov, potom odviezli z dobytčieho vagóna rovno do hotela.“

Rodinu Meisels prekvapujúco zachránil človek, ktorý pôvodne arizoval ich rodinný podnik. Vybavil im ubytovanie v Ružomberku, kde sám býval, a tu sa zdržiavali až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Po niekoľkotýždňových bojoch nemecké vojská mesto dobyli a židovská rodina si musela nájsť nový úkryt. Teraz už žiadne výnimky neplatili.

V prípade zajatia im hrozili okamžité deportácie alebo istá smrť zastrelením. Otec s bratom sa preto rozhodli pre útek do hôr. Vera si pamätá, že „išli do hlbokého lesa a tam môj otec so strýkom vykopali takú hlbokú jamu, aby sme v nej mohli ležať. Potom našli nejakú veľkú prikrývku, my sme si pod ňu ľahli a v noci sa ňou zakryli. A tam sme ležali, až kým nám nedošli všetky potraviny.“

V horách vydržali zopár týždňov. Snažili sa žiť tak skromne, ako sa dalo. Vera napríklad vydržala s jedným kusom salámy a jednou kockou cukru na deň, no drsné životné podmienky donútili celú rodinu zísť do najbližšej dediny pre potraviny. V Liptovskej Osade ich zaistili nemecké vojenské jednotky a čakal ich presun do koncentračného tábora v Seredi.

Zo Serede priamo do Osvienčimu

Po potlačení SNP prevzali velenie v seredskom koncentračnom tábore nacistickí dôstojníci, najmä príslušníci SS. Do Serede nahnali nielen Židov, ale aj partizánov, povstaleckých vojakov a ostatných odbojárov. Koncom decembra 1944 sa podľa rozprávania Very Meisels uskutočnila na nádvorí tábora hromadná selekcia. Všetkých mužov približne do 45 rokov zhromaždili na jednej strane, ženy na opačnej a v strede zostali len deti a starí ľudia. Mužov, vrátane Zoltána a Móritza, čakal transport do Sachsenhausenu, Móritzovu ženu poslali s ostatnými do Ravensbrücku, Vera s mamou a so sestrou mali ísť do Osvienčimu.

Osemdesiat ľudí cestovalo päť dní, bez jedla a pitia, a očakávali istú smrť. Do Osvienčimu dorazili nadránom, presne na Štedrý deň. Vera dúfala, že predtým ako nastúpia do barakov, si bude môcť dať aspoň kúsok snehu, aby si ovlažila ústa. No dvere vagónov sa neotvárali a namiesto toho bolo počuť hádku medzi veliteľom transportu a akýmsi nemeckým dôstojníkom. Zrejme pre blízkosť frontu veliteľ tábora odmietol prijať ďalších ľudí a celý vlak bol presunutý do Terezína.

Koniec vojny v terezínskom ghete

Keď prišiel vlak do Terezína, Vera už bola v bezvedomí a mala vysokú teplotu. Zobudila a zotavila sa až v táborovej nemocnici. Terezínske ghetto sa jej s odstupom času vidí „ľudskejšie“ oproti ostatným, azda aj preto, že sa v ňom dožila spolu s mamou a sestrou konca vojny. Jej otec sa však zo Sachsenhausenu vrátil sám. Teta, rovnako starí rodičia, spolu s mnohými príbuznými, sa konca vojny nedočkali.

Preživší z rodiny Meiselsovcov sa do Prešova nevrátili, ale odišli do Trebišova, kde im ostali majetky po prarodičoch. Otec začal po vojne opäť podnikať a otvoril si obchod s rozličným tovarom. Avšak po februári 1948 mu aj ten bol štátnou mocou odňatý. Tentoraz nebol arizovaný, ale znárodnený.

Pred očakávaným zaistením Štátnou bezpečnosťou sa Zoltán rozhodol emigrovať, napriek tomu, že Československo nikdy nechcel opustiť. V roku 1952 sa mu za dramatických okolností podarilo prekročiť rakúsko-slovenskú hranicu, dostať sa do Viedne a odtiaľ do Izraela. Tam už bola jeho manželka, dcéry Alica i Vera, ktoré tam emigrovali ešte legálne v roku 1949.

 

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás vašimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Príbehy 20. storočia