Denník N

Brexit: Tlieskanie po vlastnom góle

Foto – AP
Foto – AP

Ekonomická poučka: ľudia robia to, čo je pre nich dobré. Tak prečo vlastne 52 percent Britov volilo slabšiu libru, nestabilitu a horšie vzťahy so susedmi?

Autor je ekonóm, Peterson Institute for International Economics, Washington, D.C.

Tento mesiac sa opakuje známy príbeh. Pred rokom svetové finančné trhy v lete podliehali panike v dôsledku výkyvov na akciových trhoch v Číne. Tamojšia ekonomika spomaľovala a šírili sa obavy, že Čína zvráti hospodársky rast aj v iných krajinách (takzvané riziko nákazy). V zúfalej snahe zastaviť zmätok dokonca čínski regulátori zaistili, aby štátom vlastnené spoločnosti na istý čas prestali predávať a kupovať akcie.

Tento rok sa trhy báli „brexitu“, ktorý bol vykresľovaný ako „systémové riziko“, ktoré by mohlo spustiť domino efekt nepriaznivého ekonomického vývoja. Len pred pád dňami, takmer rok po ekonomických otrasoch v Číne, americká centrálna banka (Fed) vyhlásila, že odkladá plánované zvýšenie úrokových sadzieb pre neistú budúcnosť Európskej únie. Je to ako repríza – aj minulý rok musel Fed pre udalosti mimo USA odďalovať svoj cieľ posunúť úroky nad nulu.

Referendum v Spojenom kráľovstve malo pôvodne byť dôvodom na výdych, aspoň pre premiéra Camerona, ktorý si myslel, že vďaka dôvere v jeho plán na špeciálny vzťah s Európskou úniou (ako jej členský štát) získa silnejšiu pozíciu vo svojej Konzervatívnej strate. Ak si myslel, že slabé argumenty euroskeptikov ho neohrozia, veľmi sa mýlil. Pozrime sa teda na tvrdenia víťazov referenda najprv v oblasti, kde sa aspoň snažili hovoriť pravdu, a potom aj na nelichotivý zvyšok.

Pravdou je, že náhly nárast populácie vytvára tlak na infraštruktúru (cesty, školy, nemocnice), tlačí na zdražovanie cien prenájmov i samotných nehnuteľností a prisťahovalci spoluvytvárajú prostredie, v ktorom ľudia žijú, kdekoľvek prídu (spolu s pôvodným obyvateľstvom). Treba tiež priznať, že sú komunity, v ktorých imigranti odmietajú akceptovať školské učivo, sťažujú sa na miestne zvyklosti atď. V tomto prípade ostávajú niektoré obavy Britov legitímne. Na obmedzenie prisťahovalectva by Briti mohli využiť politický argument, ale nemôže to byť argument ekonomický, pretože klebety o „sociálnej turistike“ neobstoja: faktom je, že v prípade prisťahovalcov je väčšie percento ľudí zamestnaných, než je to u domácich. Vo všeobecnosti migranti celkom určite nie sú „drahí“ pre sociálny štát.

Migračná politika je komplexná téma, ale tri časté a najzvučnejšie argumenty kampane za vystúpenie z Únie boli jednoznačne nečestné. Po prvé, tábor za brexit vyhlasoval, že ak Británia Úniu opustí, ušetrí tým peniaze. Je to zjednodušené a zámerne zavádzajúce využitie faktu, že Spojené kráľovstvo posiela do Bruselu viac peňazí, než odtiaľ dostáva. Lenže Veľká Británia zarába na účasti na spoločnom trhu a aj vďaka tomu, že môže ovplyvňovať európsku politiku a spoluprácu v toľkých oblastiach, že sa ani nedajú vymenovať (od prevencie kriminality až po ochranu spotrebiteľov a životného prostredia).

Po druhé, tento tábor opakovane tvrdil, že Turecko sa čoskoro stane členským štátom Únie, čím podnecoval obavy, že krajina bude čoskoro zaplavená ešte viac cudzími prisťahovalcami, ako sú tí zo strednej a z východnej Európy. Nie je to pravda. Turecko nie je pred bránou Európskej únie. A je od nej ďalej, než bolo pred desiatimi rokmi.

Zástancovia vystúpenia by sa však mali hanbiť za tretiu taktiku, ktorú na podporu svojho snaženia používali. Rozširovali fantazmagóriu, že po zrušení existujúcich regulácií bude Británia „opäť slobodná“ a prosperujúca. The Daily Telegraph na svojej titulke hlásil: „Svet príležitostí čaká“ a Daily Mail po odchode sľuboval „skvelú budúcnosť mimo rozbitej a umierajúcej Európy“.

Takže preto sa už pri čítaní prvých výsledkov v noci zo štvrtka na piatok začala prudko oslabovať britská libra? Keď sa zvýšia úroky a podniky budú menej investovať a zamestnávať, pre koho to bude „príležitosť“?

Zbožné a klamlivé predstavy postavené na špekuláciách a triviálnych, osobných, nevedeckých ekonomických teóriách sú nebezpečné. Moderné ekonomiky nerastú tým, že odstúpia od medzinárodných zmlúv. Šíritelia týchto rozprávok zamlčiavajú aj fakt, že Európska únia práve teraz viac inklinuje k politike voľného trhu. (Rôzni kritici sú presvedčení, že Úniu až príliš poháňajú protrhové myšlienky, a obávajú sa napríklad európsko-amerických rokovaní o TTIP.) Británia po vystúpení nebude oázou slobodných trhov.

Publikovanie výmyslov v britských novinách, samozrejme, nie je nič nové. V ostatných rokoch ich boli stovky. Jeden z najsmiešnejších mýtov sa objavil v roku 1999 v bulvárnom The Sun a tvrdil, že pre nové európske pravidlá si bude musieť kráľovná variť svoj čaj sama. Jednoducho nezmysly.

Voličom bola sľubovaná vízia, že Veľká Británia dokáže po vystúpení z Únie so svojimi bývalými partnermi jednoducho vyjednať nové zmluvy o voľnom obchode. Nie – Nemci, Francúzi a Slováci nemôžu urobiť rozvod ľahkým. A aj keby 27 zostávajúcich členských štátov odolalo pokušeniu Britov potrestať, vyjednanie nových dohôd bude trvať mesiace alebo aj roky.

Je nešťastím, že sme sa dostali až sem. Naprieč Európou sa vžila predstava, že Únia je „projektom pre elity“. No pri pohľade na aktuálne snahy nenávidených „byrokratov“ je naozaj ťažké s takýmto názorom súhlasiť. Úradníci v Bruseli sa seriózne usilujú zamedziť vyhýbaniu sa plateniu daní najbohatšími korporáciami. Európska únia sa snaží aj o zníženie extrémne vysokých bankových benefitov (boli to Briti, kto tieto pokusy blokoval). Presadením bankovej únie by došlo k prehĺbeniu konkurenčného prostredia vo finančníctve a dôsledkom by bolo, že banky by si už neužívali ľahké zisky. Bežný človek by mohol takéto a podobné iniciatívy vítať.

Pred štyrmi rokmi Ed Miliband – v tom čase predseda britských labouristov – tvrdil, že Británia „námesačne“ opúšťa Európsku úniu. V dnešnom svetle vidíme, že Miliband nestrašil, naopak, bol príliš mierny pesimista. Britskí politici s pomocou povrchného a teatrálneho vlastenectva zvaľujú na cudzincov vinu za svoje vlastné zlyhania a mnohým sa podarilo presvedčiť polovicu obyvateľstva, že za britské problémy môže Brusel. Keď sa sľúbená prosperita po odchode nezjaví, tak sa znovu výhovorka nájde (možno opäť Brusel kvôli tomu, ako rokoval o brexite). Povedzme si pravdu: v období krehkého hospodárskeho rastu po finančnej kríze naším (európskym) problémom nie je priveľké množstvo medzinárodných inštitúcií. Ak ním niečo je, tak to, že máme príliš málo príkladov úspešnej cezhraničnej spolupráce. Tak už dosť s týmito vlastnými gólmi!

Teraz najčítanejšie