Slovensko, prepáč, je mi to hrozne ľúto, píše nám editor The Economist

Autor je editorom The Economist

Tesné rozhodnutie opustiť Európsku úniu ukončilo deprimujúcu a rozdeľujúcu kampaň. No výsledkom je viac otázok než odpovedí pre Britániu, ale aj jej priateľov a spojencov v krajinách, ako je Slovensko.

Tento výsledok je hlasovaním proti elitám a proti dôsledkom hospodárskej, demografickej a spoločenskej zmeny, lenže nie je spojený s hlasom „za“ čokoľvek. Pôjde to rýchlo, alebo pomaly? Zostaneme súčasťou jednotného trhu, alebo ho opustíme? A čo ostatné detaily? Napríklad: čo bude s Britmi žijúcimi na kontinente, ako je môj brat a jeho rodina, ktorá žije v Poľsku? Aké bude postavenie občanov Európskej únie – vrátane mnohých Slovákov –, ktorí žijú tu?

Všetko sú to otázky pre politikov, ale akosi nevidno vládu, ktorá by na ne dokázala odpovedať. Väčšina britských politikov chcela v Únii zostať. Tí, čo ju chceli opustiť, mali veľmi rozdielne predstavy. Niektorí, ako napríklad poslanec Európskeho parlamentu Daniel Hannan, sú idealistickí vyznávači voľného trhu, takmer libertariáni. Lenže voliči nepodporujú víziu deregulovanej krajiny s nízkymi daňami – teda niečo na spôsob gigantického Singapuru. To, čo chcú, je protekcionizmus: chcú koniec ekonomického zmätku, ktorý dávajú za vinu anonymným globalizačným elitám, ktoré v karikatúrach bulvárnych novín znázorňujú eurokrati v podobe tučných mačiek, ktoré z Bruselu „diktujú“ rôzne nariadenia.

Kto nám teda pomôže prekonať rozdiely? Dá sa predstaviť scenár, v ktorom sa britskej vláde podarí dohodnúť slušný rozvod, po ktorom by sme prijali ten typ vzťahu s Európskou úniou, aký majú Nórsko a Švajčiarsko. Bolo by to zdĺhavé a náročné míňanie času a peňazí, ale mohlo by to fungovať. Lenže voličov by to neurobilo šťastnými. Mali by pocit, že tajnostkárske dohody by im neposkytli výsledky, o ktorých si mysleli, že za ne volia.

Tvárou v tvár tomuto chaosu sa všetci zúčastnení budú inštinktívne snažiť zdržiavať. Nie je v záujme európskych krajín začať rokovania podaním ruky. Mali by počkať, kým sa Británia rozhodne, čo vlastne chce. Lenže Británia to nevie a ešte nejaký čas ani vedieť nebude.

Potrvá mesiace, kým pominie politická (a obávam sa, že aj ústavná) kríza spôsobená referendom. Pravdepodobne sa zmení vedenie Konzervatívnej strany. Potom dosť pravdepodobne prídu všeobecné voľby, v ktorých môžu konzervatívci ľahko prísť o väčšinu.

Predstavme si, že by vznikla menšinová labouristická vláda s podporou škótskych nacionalistov. Takáto zostava by nemala záujem rokovať o odchode z Únie. Možno vtedy by sa voliči otrasení vyššou nezamestnanosťou, chaosom na trhoch a kolapsom zahraničných investícií opäť zamysleli.

Všetko z toho je veľmi zaujímavé pre ľudí, ktorí sa zaoberajú britskou politikou. Dokonca by sa to mohlo stať. Lenže medzitým už bola napáchaná obrovská škoda. Predstava, že Európa je klubom, do ktorého jeho členovia vstupujú dobrovoľne, riadia sa pravidlami a snažia sa prijímať rozhodnutia užitočné pre všetkých, dostala hroznú ranu. Postoj britských euroskeptikov, podľa ktorého je vlastenectvo politikov merateľné tým, ako sa dokážu vzoprieť „Európe“, získal silný impulz. Populistickí politici vo Francúzsku, v Taliansku, Holandsku a všade inde budú hrať rovnakú pesničku.

Medzičasom naši nepriatelia číhajú bokom. Táto voľba neodstraší Vladimira Putina, nezastaví terorizmus, nepodporí hospodársky rast a nevyrieši žiadny z problémov, ktoré nás trápia. V najlepšom prípade je to plytvanie, v najhoršom pohroma. Ako Brit, ktorý celý svoj dospelý život strávil podporou európskej integrácie, môžem svojim priateľom v zahraničí povedať len toľko, že je mi to strašne ľúto.