Denník N

Ak by nebolo Nigela Faragea, k brexitu by zrejme nedošlo

Líder nacionalistickej strany UKIP Nigel Farage oslavoval „deň nezávislosti“. FOTO – TASR/AP
Líder nacionalistickej strany UKIP Nigel Farage oslavoval „deň nezávislosti“. FOTO – TASR/AP

Mal len 14, keď vstúpil do Konzervatívnej strany, už v škole mal povesť klauna s ultrapravicovými názormi.

Hoci referendum o odchode Británie z EÚ sľúbil občanom odchádzajúci premiér David Cameron, jeho skutočným strojcom bol iný muž – protieurópsky, protiimigrantský a často aj rasistický líder Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) Nigel Farage.

Práve strach z rastu jeho popularity a podpory nacionalistickej agendy bol podľa viacerých pozorovateľov hlavným dôvodom najfatálnejšieho politického rozhodnutia Davida Camerona v celej jeho kariére.

Aj keď má UKIP v dolnej komore britského parlamentu len jediného poslanca a stranu roky ignorovali a zosmiešňovali tradičné britské partaje, podarilo sa jej pod vedením Faragea (52) a s pomocou revoltujúcich konzervatívcov dosiahnuť, že Briti si vybrali odchod z Únie.

Ani samotný Farage však tomu spočiatku nechcel uveriť a na sociálnych médiách si ľudia robili žarty z toho, ako najprv očakával víťazstvo odporcov a potom triumfoval, keď chcel 23. jún označil za nový deň nezávislosti.

Strana pomätencov

Nigel Farage, syn alkoholického a v rodine neprítomného obchodníka s cennými papiermi, absolvoval prestížnu súkromnú školu v južnom Londýne, kde si učitelia všimli, že je nielen triedny klaun, vyrušuje, ale má aj ultrapravicové názory neprijateľné na akademickej pôde.

Už ako 14-ročný sa stal členom Konzervatívnej strany. V osemnástich sa podobne ako jeho otec zamestnal na londýnskej burze. Život tam opisuje ako roky dobrých a výnosných obchodov, popíjania v baroch a naháňania žien. Stále bol verným konzervatívcom, ale nepáčilo sa mu, ako sa strana v roku 1990 zbavila Margaret Thatcherovej.

K totálnemu odpojeniu od strany prišlo v roku 1992. Vtedajší členovia Európskeho hospodárskeho spoločenstva (predchodca EÚ) v tom čase podpísali Maastrichtskú zmluvu, ktorá znamenala silnejšiu európsku integráciu a pevnejšiu spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Pre euroskeptika Faragea to bola zrada, a tak sa pripojil k zoskupeniu, čo sa v roku 1993 premenovalo na UKIP.

Zoskupenie sa od začiatku stretávalo s prejavmi odporu od britských politických elít, bývalý líder konzervatívcov Michael Howard ho označil za „stranu pomätencov a ovadov“.

Chlapík s pivom a cigaretou

V roku 1999 sa Farageovi podarilo za UKIP dostať do Európskeho parlamentu. To už mal za sebou rekonvalescenciu po vážnej dopravnej nehode, po ktorej mu hrozila amputácia nohy, a aj vyhratý boj s rakovinou semenníkov. Zdá sa, že Farage má v takýchto situáciach „z pekla šťastie“. V roku 2010 havaroval s ľahkým lietadlom a vážne sa zranil. Napokon sa pozbieral aj z toho.

Farage si od začiatku budoval imidž chlapíka, čo nemá problém sadnúť si s bežnými ľuďmi na pivo, hoci preferuje červené víno, zapáliť  si cigaretu, počúvať a potom hovoriť jednoducho, kontroverzne a tak, že sa toho chytia médiá. V roku 2006 sa stal predsedom UKIP a stále častejšie ho pozývali do televíznych debát.

Tam hovoril proti Únii, tradičným politickým stranám, migrantom, bruselským politikom a tváril sa, že presadzuje záujmy slušnej britskej strednej a robotníckej triedy, ktoré musia trpieť politickú korektnosť, iné kultúry a prisťahovalcov, čo Britániu len „vyjedajú“ či zneužívajú jej zdravotný systém. Opakoval aj to, že Británia dopláca na Úniu.

Urážal každého, kto nemal taký názor ako on, strašil imigrantmi (v kampani pred referendom sa nechal vyfotografovať pred obrovským plagátom so zástupom utečencov a textom Bod zlomu) a ešte aj v prvej reči po výsledkoch referenda vyhlásil, že k nezávislosti došlo „bez jediného výstrelu“. Mnoho Britov to považovalo za nechutnú narážku, pretože len minulý týždeň prívrženec britských nacionalistov zastrelil proeurópsku a proimigrantskú političku Jo Coxovú.

Ako vážne však myslel svoje sľuby z kampane, sa ukázalo pár hodín po tom, čo ohlásil triumf. Zamietol myšlienku, aby sa peniaze, ktoré sa údajne ušetria tým, že Británia nebude prispievať do Bruselu, naliali do zdravotníctva, čo bolo sympatické mnohým podporovateľom brexitu.

Brexit

Teraz najčítanejšie