Kauza Bašternák môže Slovensku pomôcť

Autor je politológ

Kauzy ako tá Ficova a Kaliňákova zvyšujú riziko úpadku alebo vyprázdnenia demokracie. Opozícia a médiá ich však môžu interpretovať ako šancu na mobilizáciu doteraz pasívnej časti verejnosti v mene podpory demokratických hodnôt.

Moderné demokracie čelia dvom nebezpečným tendenciám. Prvá, známa ako úpadok demokracie, sa prejavuje najmä v náraste podpory extrémistických strán, ktoré ak sa v určitom bode dostanú k moci, postarajú sa o odstránenie demokratických inštitúcií z politického systému (dnes viaceré z nich na Slovensku stále fungujú).

Na druhú, menej viditeľnú, no prinajmenšom rovnako závažnú tendenciu upozornil predovšetkým politológ Peter Mair ako na vyprázdnenie demokracie. Demokracia sa vyprázdňuje, keď ľudia strácajú záujem zapojiť sa do nej akoukoľvek formou, osobitne ochotou podporiť vo voľbách niektorú z politických strán, ktoré sa v konkrétnych politikách líšia, ale zhodne presadzujú zachovanie a skvalitnenie existujúceho demokratického režimu.

Dve roviny

Kauza, v ktorej sa v týchto dňoch zmietajú Kaliňák a Fico, má dve roviny. Prvú tvoria fakty – či došlo k zneužitiu moci a kto za to nesie zodpovednosť (politickú a ak sa podozrenia potvrdia, aj právnu). V tejto rovine je záver nespochybniteľný: ak (minimálne) Kaliňák neodstúpi, demokracia utrpí, pretože jej súčasťou je garancia nezávislých inštitúcií (osobitne polície, prokuratúry a súdov), ktorá chýba, ak na aspoň nad jednou z nich má výraznú kontrolu práve osoba podozrivá z porušenia platných pravidiel.

Nesmieme však zabudnúť na druhú rovinu, ktorou je vnímanie a interpretácia kauzy. Ak ju zohľadníme, natíska sa štvorica scenárov, ktoré buď varujú pred vyprázdnením demokracie, alebo dávajú šancu na jej posilnenie vďaka mobilizácii verejnosti.

Štyri scenáre

Scenár 1: Kaliňák bude pokračovať vo funkcii a stane sa zdrojom frustrácie a dezilúzie zo slovenskej politiky ako takej. Ľudia si kauzu stotožnia s neetickosťou „politickej triedy“ a prehĺbi sa ich nezáujem o usporiadanie, v ktorom žijú (vyprázdňovanie demokracie). Alebo budú hľadať „záchrancov“, ktorí ponúkajú „alternatívy“ voči demokracii (úpadok).

Scenár 2: Kaliňák ostane, ale tento prejav neochoty a nezáujmu postaviť sa čelom politickej zodpovednosti zapôsobí ako mobilizačný faktor pre skupiny doteraz alebo prevažne pasívnych jednotlivcov, ktorí to „nenechajú len tak“ a v medziach demokratických pravidiel vyjadria svoj nesúhlas verejnými prejavmi, angažovaním sa vo veciach verejných a snahou o pozitívnu zmenu. Korunkou tejto aktivizácie by bolo presvedčivé vyšetrenie vecnej podstaty prípadu a (ak sa podozrenia potvrdia) odsúdenie zodpovedných bez ohľadu na ich bývalé alebo súčasné postavenie v politike.

Scenár 3: Minister vnútra síce odstúpi (bude odvolaný), ale nenahradí ho osoba, ktorá by umožnila nezávislé vyšetrenie prípadu. Kauza pribudne do truhlice neuzavretých alebo neuspokojivo ukončených prípadov, ktorých počet je vzhľadom na dĺžku obdobia od vyhlásenia samostatnosti Slovenska pôsobivý, a stane sa zdrojom úpadku alebo vyprázdnenia demokracie rovnako ako v prvom scenári.

Scenár 4: Odchod Kaliňáka si verejnosť zapamätá ako prejav funkčnosti základných etických princípov v politike, schopnosť vyvodenia (politickej) zodpovednosti a (s dávkou idealizmu) zvýšenie šance na nezávislé vyšetrenie kauzy. Tento krok tak prispeje minimálne k prehĺbeniu dôvery verejnosti v demokraciu.

Kľúčová je interpretácia

Všetky štyri scenáre realitu zjednodušujú, pretože, napríklad, chýbajú nezvratné dôkazy, že kauza nemôže byť vyšetrená, ak Kaliňák ministrom zostane (aj keď doterajšie skúsenosti to naznačujú). Nemožno vylúčiť ani postupný vývoj od štvrtého scenára (pozitívne vnímané odstúpenie) k tretiemu (postupná frustrácia z chýbajúcich výsledkov vyšetrovania podľa vzoru kauzy Gorila).

Scenáre však poukazujú na to, že rozhodujúce sú opozícia a médiá s potenciálom ovplyvniť to, ako bude Kaliňákovo (ne)odstúpenie interpretované. Ak bude kauza Bašternák zaškatuľkovaná ako dôkaz, že politika nie je hodná angažovania sa verejnosti v nej akoukoľvek formou, umocní vyprázdňovanie slovenskej demokracie.

Politické elity z opozície a médiá, ktoré v demokraciu stále veria, by preto mali odmietnuť takúto interpretáciu kauzy a využiť ju ako príležitosť na mobilizáciu pasívnej časti verejnosti v prospech podpory demokracie, ktorá na rozdiel od jej „alternatív“ i akejkoľvek formy násilia, ktorú zahŕňajú, umožňuje vyvodiť zodpovednosť prostredníctvom existujúcich inštitúcií.