Kompaníková, Hrustič: Pre dieťa je najhoršie, ak je rodič nepredvídateľný

Láska k deťom sa prejavuje aj tak, že ich nepodporujeme vo všetkom, vravia spisovateľka Monika Kompaníková a psychológ Ján Hrustič, ktorí spoločne napísali knihu Detský raj s rodičmi. Opisujú v nej, aký dôležitý je pre deti pocit bezpečia a predvídateľnosť rodičov. Ak deti nevedia, čo môžu od rodičov očakávať, je to pre ne jeden z najväčších stresov.

V knihe hovoria aj o tom, aké dôležité je byť s dieťaťom v prítomnosti, naladiť sa naň a vnímať ho. „Často deti vidíme ako nejaké projekty – chceme, aby boli také či onaké – a trošku zabúdame na to, že sú iné a my by sme ich chceli prerábať na svoj obraz. Zabúdame na ich podstatu, na to, aké sú v tej chvíli,“ vysvetľuje Kompaníková.

„Niektorí rodičia viac rozumejú svojim mačkám a psom. Vedia lepšie zistiť, čo pes od nich chce. Len preto, lebo sú na to zameraní pozornosťou, vnímajú to a venujú tomu čas,“ dodáva Hrustič.

S Monikou Kompaníkovou si ako s našou dlhoročnou kolegyňou v rozhovore tykáme.

Prečo ste dali vašej knihe názov Detský raj s rodičmi?

Ján Hrustič: Názov Detský raj s rodičmi mi napadol pred mnohými rokmi, ešte predtým, ako vznikla naša prvá kniha Umenie blízkosti. Keď som sa v poradenstve stretával s dospelými ľuďmi, zistil som, že veľa percent z nich – odhadom aj osemdesiat – malo zdroje svojich problémov v detstve. Nemohli sa z toho celkom vymotať, vyčistiť si myseľ, byť spontánni a zbaviť sa mindrákov, pre ktoré do poradne prišli. Monike sa tento názov nepáčil a navrhovala iný, ale napokon sa mi ho podarilo presadiť.

Zažili ste detský raj s rodičmi, keď ste boli dieťa?

Ján Hrustič: Zažil som detský raj, ale nie s rodičmi. Bolo to vtedy, keď som bol sám. Vyrastal som na dedine, v prírode, a tam to bol raj. Tešil som sa z toho, že si vychutnávam prírodu. Keď prichádzala jar, rukou som sa dotýkal zeme, či je už teplá. Keď som zistil, že je teplá, niekedy už v apríli, išiel som na kopec a tam som sa kotúľal. Vtedy to bol detský raj. Alebo keď som bol s koňmi. Pri rodičoch to tak však nebolo. Tam som cítil napätie.

Monika Kompaníková: Ja si na to takisto spomínam skôr s babkou a na dedine. U babky som cítila pokoj a istotu. Vždy sme vedeli, čo nás čaká, keď tam prídeme. Až počas našich rozhovorov do knihy som pochopila, prečo to tak bolo. Bola tam istota, dvere boli vždy otvorené. Keď bolo zamknuté, vedeli sme, kde sú kľúče a kde babka bude – že ak nie je v kuchyni alebo pri sliepkach, tak je na roli. Tam bolo všetko také predvídateľné, kým doma to tak nebývalo.

Čo znamená pre deti predvídateľnosť?

Ján Hrustič: Predvídateľnosť znamená istotu v tom, že ich nič neohrozí a všetko je bezpečné. Najhoršie je, keď dieťa nevie, ako rodič zareaguje, keď je nepredvídateľný a emocionálne labilný – raz má takú náladu, potom onakú. Je to jeden z najväčších stresov, aký môžu deti prežívať, lebo naozaj nevedia, ako rodič príde z práce, ako sa zachová. Najhroznejšie traumy sú, keď sa rodič nespráva jednotne z hľadiska všeobecnej istoty.

Ako rodičia sa nemusíme báť, keď sme konzistentne pevní a dávame deťom hranice, ktoré sú rešpektujúce, lebo to je to, čo deti aj chcú.

Ján Hrustič: Áno, je dobré dávať im hranice, ale spôsob, akým to robíme, je oveľa dôležitejší ako samotné hranice. Môžeme im ich dávať s veľkou prísnosťou, takou autokratickou, autoritatívnou, bez možnosti, aby do toho vstúpili. A to je stresujúce. Alebo sa s nimi môžeme dohodnúť na pravidlách, informovať ich, že by sme boli radi, keby to fungovalo takto, čakať na ich súhlas alebo nesúhlas a potom pokračovať ďalej. To sú pravidlá určované dialógom, nie príkazmi. Pri príkaze aj dvojročné dieťa reaguje vzdorom. Reaguje na tón hlasu, na autoritatívne emócie a chráni si svoju autentickosť a osobnosť. Tento vzdor sa berie ako neposlušnosť, to však nie je pravda. Dieťa si len chráni svoju autonómiu a príkaz ho okamžite irituje. Deje sa to vo všetkých možných kontaktoch rodičov s deťmi, keď sú rodičia direktívni.

Z toho, ako ste opisovali svoje detstvo v prírode či pri babke, som mal pocit, že okrem predvídateľnosti je dôležitá aj istá miera slobody – aby malo dieťa priestor byť spontánne a objavovať svet.

Ján Hrustič: Áno, sloboda je veľmi dobrá, ale nemôže byť úplná. V spontánnosti detí pri hre, keď experimentujú s priestorom, je veľmi dôležitá. Rovnako dôležité je však aj regulovať túto slobodu a živelné rozhodovanie detí. Aj to by malo prebiehať formou dialógu.

Monika Kompaníková: Myslím si, že príliš veľká sloboda môže byť pre deti aj zaťažujúca, lebo sloboda znamená zodpovednosť. A úplne maličké deti ešte tú ťažobu zodpovednosti nemusia uniesť.

V knihe Detský raj s rodičmi sa Monika Kompaníkova pýta a Ján Hrustič odpovedá. Jedna z otázok znie: „Ja si pamätám, že som bola v určitom životnom období doslova dezorientovaná. Nevedela som, kto skutočne som, a dosť ťažko som to prežívala. Bola som matka, manželka, dcéra, ale stále som to nebola ja.“ Mohla by si nám o tomto období prezradiť viac?

Monika Kompaníková: Vtedy som začala chodiť ako klientka k Jánovi Hrustičovi. Vtedy som sa stala mamou. Pamätám sa na to ako na úplný rozpad identity, ktorý prišiel zrazu. Bolo to úplne najhoršie obdobie môjho života. Vtedy som začala